1. Telo mojej manželky ako splátka

Keď sa hovorí, že život dá človeku facku, väčšina ľudí si predstaví takú symbolickú, jemnú, filmovú. Milan však dostal rovno kombinačku. Aj s násadou.

Jeho stavebná firma roky rástla. Domy, byty, prerábky — ľudia si ho volali, lebo „on to robí kvalitne“. V skutočnosti len používal rovné vodováhy a nepil pred obedom, ale v tejto krajine to stačilo na status poloboha.

A potom prišla Corona. Pandémia, ktorá polovicu Slovenska zavrela doma a druhú polovicu poslala do bankrotu.

Klienti, ktorí ešte pred dvoma mesiacmi sľubovali: „Nebojte sa, pán majster, peniaze sú pripravené!“ …zrazu nevedeli zaplatiť „ani cent, prepáčte, viete, ťažká doba“. Materiál, nakúpený za vlastné, skončil zabudovaný v úplne cudzích stenách, ako drahá pripomienka jeho naivity.

Do toho jeho manželka Zuzana — práve po materskej. Firma, kam mala nastúpiť, medzitým skrachovala. Novú prácu? V čase, keď celé Slovensko pieklo domáci chlieb a čakalo na koniec sveta? Nič.

Ich krásny dom mal síce priestrannú kuchyňu, ale aj pôžičku, ktorá by rozplakala daňového poradcu. A keď banka začala hovoriť slovami ako „oneskorená splátka“, „penále“ a „exekúcia“, Milan pochopil, že dospelosť je Tetris s faktúrami — a on prehráva.

A potom sa objavila šanca, ktorá vyzerala ako dar z neba — alebo skôr ako dar z veľmi lacnej inzercie. Jeden rozbitý byt, lacný ako pokazený televízor. Ak by ho Milan kúpil a prerobil, mohol by ho predať za slušné peniaze— so ziskom, z ktorého by sa mu zatočila hlava.

Peniaze, ktoré by ho mohli konečne vytiahnuť z bahna, kde už ledva dýchal.

Bol v tom plán. Bol v tom aj kúsok nádeje. Jediný problém bol, že Milan mal v peňaženke presne toľko, koľko má Sahara dažďa.

Banka? Tá by mu v tej chvíli nepožičala ani na kávu, nieto na byt. Požičal si od chlapa, ktorý mal prezývku Žralok. Nie preto, že by miloval more. Ale preto, že málokto po stretnutí s ním ešte niečo ďalej žuval.

Milan byt prerobil. Makal na ňom dňami, nocami, pot, prach, omietka vo vlasoch, všetko. Výsledok bol výborný — byt vyzeral konečne ako miesto, kde by chcel žiť niekto, kto ešte nerezignoval na život.

Lenže svet sa medzitým rozhodol zadusiť sa vlastnými obmedzeniami. Kvôli korone sa trh s bytmi úplne zastavil. Nikto nekupoval. Nikto nepozeral. Nikto nemal odvahu ani peniaze riešiť čokoľvek väčšie než rúška a dezinfekciu.

A Milan mal presne v tom čase zaplatiť Žralokovi prvú splátku.

Splátku, ktorú teraz už nemal ani teoretickú šancu dáť.

A to bol moment, keď život prestal byť „len ťažký“ a stal sa otvorene nepriateľský.

Takže Milan mal teraz dve veci, ktoré nikdy nechcel: dom, ktorý už prakticky nepatril jemu, a dlh, ktorý ho mohol stáť život.

Keď mu Žralokov poskok, chlap menom Rudo s tvárou pripomínajúcou zle zašité vrece, poslal fotku Milanovho auta s jedným rozbitým svetlom a jednoduchým odkazom: „Utorok, Milan. Doplň si to.” Milan pochopil, že čas na diplomaciu sa skončil.

Lenže utorok neprišiel. Prišla noc — tá istá noc, o jedenástej.

Milan sedel nad faktúrami, Zuzana spala. Zvonček zaznel raz, dlho, surovo.

Otvoril dvere. Nezaznel žiaden dialóg. Iba rana. Rovno do tváre.

Padol na zem a dvaja muži ho ťahali cez chodbu ako nepotrebný nábytok. Zuzanina čistá bielizeň visela na sušiaku na bielizeň ako výsmech normálnosti, ktorá ešte ráno existovala.

V kuchyni ho priviazali k stoličke plastovými páskami, až mu zbeleli prsty.

Žralok sa oprel o stôl, pozrel sa Milanovi do očí tým svojím mŕtvym kľudom a povedal:

„Milan, ty si nespravil domácu úlohu. A ja ti ukážem, čo sa deje, keď Žralok nemá svoj obed.“

Zuzana, ktorá medzitým pribehla v nočnej košeli, sa roztriasla a z hrdla jej vyšlo tiché:

„Milan vám to teraz nemôže zaplatiť…“

Obaja sa na ňu otočili. Rudo s pohľadom blbého pitbulla. Žralok ako človek, ktorý práve počul prvú vetu zaujímavej ponuky.

Pred nimi stála žena, blond, 170 cm, plnoštíhla, s väčším poprsím a očami, ktoré už dávno stratili ilúzie.

„Ok,“ povedal Žralok. A uškrnul sa „A akože… navrhuješ?“

Zuzana stála pri dverách, ruky sa jej jemne chveli, ale hlas mala prekvapivo pevný.

„Žralok… prosím ťa, počúvaj,“ začala a snažila sa udržať očný kontakt. „Sme v ťažkej situácii. Ten byt nevieme kvôli pandémii rýchlo predať. Ale keď sa to podarí, dostaneš všetko. Do posledného centa.“

Žralok sa oprel o stenu, založil si ruky a na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý znamenal všetko, len nie pochopenie.

„Jasné… počkám,“ natiahol ironicky. „Alebo vieš čo? Mám lepší nápad. Prepíšte ten byt na mňa. Aspoň budem mať istotu.“

Milan zbledol. Zuzana stisla pery. Žralok si ich oboch chvíľu premeriaval, no najdlhšie zostal pohľadom na nej.

„Ale…“ natiahol a urobil krok bližšie k Zuzane, „keď už sme pri tej istote… možno viem o spôsobe, ako by sa dalo oko prižmúriť. Vieš, je pandémia, veľa ľudí nezarába – ale je aj veľa takých, čo Až podozrivo práve teraz dobre zarábajú a chcú sa… rozptýliť. „A ja mám problém zohnať spoľahlivé dievčatá,“ pokračoval Žralok, pohľadom premeral Zuzanu a pousmial sa tak, že jej mráz prebehol po chrbte.

Zuzana stuhla. Milan vyvalil oči.

„Ponúkam ti dohodu,“ povedal Žralok pomaly, akoby dávkoval každé slovo. „Tvoj Milan je nula. Ale ty… ty máš hodnotu. Pôjdeš pracovať pre mňa. Do môjho pánskeho salónu.“ Jeho úsmev nebol priateľský, bol výzvou. Naklonil sa k nej, ruky založené za opaskom, pohľad tvrdý ako betón. „Keď budeš pracovať pre mňa… počkám. Kým ten byt predáte, kým dostanete prachy, kým ma vyplatíte. Bez úrokov, bez stresov, bez ďalších návštev.“ Tvoj Milan bude mať čas hrať sa na realitného makléra.

Úsmev sa mu rozšíril, no v očiach nebolo ani zrniečko tepla. „Ale len dovtedy, kým budeš u mňa pracovať. Ak nie? Tak sa vrátim k tomu, čo sme dnes začali. A nabudúce budem menej trpezlivý.“ Ale ak budeš šikovná, môžeš si zarobiť viac, než si teraz vieš predstaviť.“

Zuzana zmeravela. Milan otvoril ústa, ale zo všetkých slov, čo mu vírili v hlave, nevyšlo ani jedno.

Žralok sa pousmial ešte raz, pomaly, spokojne. „Tak čo?“ spýtal sa nenútene. „Rozmýšľaj rýchlo. Byt… alebo dohoda?“

Zuzana cítila, že sa ocitla na hrane, kde žiadna voľba nie je dobrá — len jedna je menej katastrofická než druhá. V duchu si prebehla všetky fakty: exekúcie za dom, ktorý splácali desať rokov, nehnuteľnosť, ktorá teraz stojí bezcenná, a Žralok, ktorý vie byť neúprosný.

Ak by byt prepísali na Žraloka, zachránili by možno pôžičku — ale prišli by o všetko ostatné. Ak by súhlasila s nechutnou dohodou, získali by čas. Mali by príjmy aspoň na úroky a mohli by čakať, kým sa trh s nehnuteľnosťami znova rozhýbe. Byt by predali, dlh splatili a možno by zachránili dom.

Milan už mesiace nemal jedinú zákazku. Vďaka pandémii zastali všetky stavebné práce, ľudia šetrili každé euro a nikto nechcel nič prerábať. Bez príjmov, bez zákaziek, bez perspektívy.

A Zuzana… tá bola na dne rovnako. Po materskej sa chcela vrátiť do práce, no jej firma medzitým skrachovala. Miesto, do ktorého sa mala vrátiť, jednoducho prestalo existovať. A keď skúšala nájsť niečo nové, všade počula to isté: „Nenaberáme nikoho, je pandémia.“ Zavreté dvere, výhovorky, tiché odmietnutia. Dokonca aj tam, kde prejavili náznak záujmu, to skončilo frázou: „Nechajte nám životopis.“ A tým to padlo. Nikto sa už nikdy neozval.

Jej myseľ sa točila. Každá možnosť bola past. A predsa — jedna cesta vyzerala menej smrteľne. Zuzana stála v kuchyni, bosá, v tenkej nočnej košeli, ktorú si obliekla len preto, že bola pohodlná. Teraz sa v nej cítila, akoby stála nahá uprostred mínového poľa. Žralokov pohľad sa jej zabáral až pod kožu. Milan priviazaný k stoličke vyzeral bezmocnejšie než kedykoľvek predtým.

„No?“ pripomenul jej Žralok jemne, akoby sa pýtal na výber koláča, nie na rozpad ľudského života. „Byt… alebo dohoda?“

Zuzana cítila vlastný tep až v spánkoch. Premýšľala rýchlejšie, než stíhala dýchať.

Byt dať nemôžeme. Ak ho prepíšu, skončili. Exekúcie prejdú cez nich ako parný valec. Dom? Preč. Peniaze? Nula. Budú len ďalšia rodina v štatistike ľudí, čo skončili počas pandémie na ubytovni s plechovým šatníkom.

Dohoda… Slovo, ktoré v jej hlave znelo skôr ako „rozsudok“. Ale s dohodou by mali čas. Mohli by vyčkať, kým sa trh preberie. Predať byt za normálnu sumu. Zachrániť dom. Zachrániť Milana. Zachrániť ich spoločný život.

Žralok ju sledoval s pobaveným záujmom. Vedel, že v tejto hre má všetky karty on.

Zuzana prehltla. Jej hlas vyšiel tichý, ale pevný:

„Chceme… zachrániť dom. A… splatiť dlh.“ Neodpovedala úplne. Ale Žralok rozumel.

Na jeho tvári sa objavil pomalý, široký úsmev človeka, ktorý presne dostal to, čo chcel. „Takže dohoda,“ povedal, akoby potvrdil rezerváciu v reštaurácii.

Milan zúfalo potriasol hlavou. „Nie, Zuzka… prosím…“ Ale sťahovacie pásky mu nedovolili urobiť ani jeden krok k nej.

Zuzana sa naňho pozrela. Oči mala vlhké, ale nie zlomené. Skôr rozhodnuté. Unavené životom, ale odhodlané ho udržať pokope.

„Nemáme inú možnosť,“ povedala potichu. „Je to… jediná cesta.“

Žralok sa pousmial. Nie pobavene — skôr ako človek, ktorý práve uzavrel výhodnú investíciu. „Neboj sa, Zuzana. Nakoniec sa ti to možno aj zapáči,“ povedal tónom, ktorý bol ešte odpornější než jeho slová. „A keď donesieš domov peniaze, možno ťa tvoj manžel konečne pochváli.“

Milan zatvoril oči, akoby ho tie slová fyzicky zasiahli.

„Ale,“ pokračoval Žralok, „predtým si ťa otestujeme. Musíme vedieť, či sa vôbec hodíš do nášho tímu.“

Zuzana stála nehybne. Hlava sklonená, oči upreté do škáry medzi dlaždicami. Ani raz sa na neho nepozrela. Daj si dole tú košeľu a ukáž sa,“ povedal pokojne. „Chcem vidieť, s čím budeme pracovať“

Rudo sa ani nepohol. Len sledoval.

Zuzana si pomaly zdvihla ruky. Trasli sa jej. Chytila okraj košele a niekoľko sekúnd ju nedokázala ani len potiahnuť. Bolo to ticho, ktoré bolelo viac než Milanove modriny.

Nakoniec si ju pretiahla cez hlavu — nie gestom človeka, ktorý sa vyzlieka, ale gestom niekoho, kto sa vzdáva. Stála tam, zraniteľná, vybielená zimomriavkami, s očami stále uprenými do zeme.

Milan sa pokúsil postaviť, ale jeho nohy ho zradili. Žralok si ju premeral pohľadom, v ktorom nebolo ani iskry rešpektu — len inventúra, chladná a profesionálna. Zuzana tam stála, zraniteľná a vystavená trom mužom, ktorí v nej videli úplne odlišné veci. Žralok v nej videl iba kapitál. Zisk. Investíciu. A Milan… ten v nej videl svoju ženu, matku svojich detí, človeka, ktorému práve berú dôstojnosť.

Jej telo bolo nádherné prirodzene ženské. Prsia, plné a pevné aj po dvoch deťoch, držali tvar, ktorý by si iní muži všimli s hladom. Pás mala úzky a boky široké, tvar, ktorý pripomínal staré sochy bohýň, kde ženy neboli chudé, ale živé.

Vyzerala ako moderná Venuša — sýta, teplá, z mäsa a krvi, nie z márnosti. Typ ženy, o ktorej sa kedysi hovorilo, že je „krv a mlieko“. Silná a pritom krehká. Realistická, nie umelá. A teraz tam stála pred mužmi, ktorí si jej krásu prepočítavali na bankovky.

„Hm,“ vydal zo seba. „Áno… myslím, že by si mohla byť prínosom.“ „Len ten kožuštek tam dole si uprav alebo ho daj celý dole. U nás v klube ti zima nebude; kúrime tam tak, že aj ľadové srdcia tečú ako vosk.
Neboj, prechladnúť tam môžeš akurát z prebytku pohodlia.“ Žralok s Rudom sa rozrehotali a bolo vidno, že ich to celé nesmierne baví. Žralok pristúpil k Zuzane a bez pozvania jej zdvihol bradu dvoma prstami, akoby kontroloval tovar na trhu. Potom ju pomaly otočil okolo vlastnej osi, ako pri grotesknom tanci, ktorý pozná len on.

Uchopil jej prsia a pekne ich prehmatal. Potiahol ju za bradavky a spokojne prikývol. V očiach mu zaiskrilo niečo nebezpečne spokojné. „Tak,“ zamrmlal, hlasom nízkym a chladným ako žiletka, „a teraz na kolená.”Bez väčšieho zaváhania urobila, čo jej bolo nariadené. Žralok si rozopol nohavice a vytiahol svoju pýchu rovno pred jej tvár. Tak Zuzka ukáž čo je v tebe Povedal

Pozrela sa na hrubé péro a po chvíli odmlky s porazeneckým výrazom v tvári položila pery na jeho žaluď. Pohupovala hlavou hore a dole, pomaly pracovala po celej jeho dĺžke, ústa okolo neho široko roztiahnuté. Žralok držal Zuzanu za hlavu a hovoril jej: „Áno, rýchlejšie, rýchlejšie. Poriadne ho vysaj. Ale pozor na zuby.“ ,,Dobre a teraz sa postav sa vedľa stola.” Zuzana s viditeľnou váhavosťou všetko splnila.

"Otoč sa." Chvíľu váhala, kým neotočil prstom, čím jej naznačil, že chce, aby sa otočila. Urobila, ako jej prikázal, a povedal: "Ruky na stôl." Zuzana sa naklonila a položila obe ruky na okraj dreveného stola. Hlavu mala zvesenú, vlasy jej viseli cez tvár, prsia visiace dole.

Žralok sa postavil za ňu a zasunul prostredník do Zuzaninej pošvy. Rýchlo ho vytiahol a hlasno povedal: "Milan pozri, aká je mokrá!" Zdvihol knemu prostredník a on videl, ako sa v ostrom svetle žiariviek leskne.

Milan sedel priviazaný na stoličke, bezmocný ako chlap, ktorý prehral ešte pred tým, než začal bojovať. Ruky mal zovreté v päsť až do biela. Bolo na ňom vidieť, že by Žralokovi najradšej rozbil hlavu o prvú stenu, no realita bola neúprosná. Milan cítil, ako mu v hrudi niečo praská. Nebol to len hnev. Bola to vina. Hanba. A ten strašný pocit mužskej bezmocnosti, ktorý sa mu zabodával pod rebrá. Cítil sa, akoby ju sám priviedol pod ten nôž. A čo bolo najhoršie? Nemohol urobiť nič. Nič, čo by nespustilo katastrofu. „Neboj, Milan,“ povedal Žralok, mimoriadne spokojne. „Ja sa ti o ženu postarám. Znovu zasunul do Zuzani prostredník a rýchlo ju začal prstiť. Zuzana mala oči napoly otvorené a v tvári smutný výraz. Začala zhlboka dýchať.

Potom Žralok namieril svoj tvrdý penis na jej roztvorenú mušličku. A žaluď jeho nabiehajúceho penisu rozvinul pysky ohanbia. Ako pomaly prenikal do jej tela, Žralok zastonal: „Áno,“ verbalizujúc svoju rozkoš z prvého pocitu svojho vtáka v Zuzaninej pošve. Ona ticho zakňučala, ale inak mlčala. Žralok začal prirážať, spočiatku pomaly, ale čoskoro sa dostal do stredného tempa. Čoskoro do nej búšil silnejšie a rýchlejšie. Jej prsia jej viseli dole, divoko sa hojdali. Žralokovo dýchanie sťažklo, ale bola to Zuzana, ktorej lapanie po dychu bolo počuteľnejšie a prerušované občasným „Ahhhh!“. Po nejakej chvíľke sa Zuzana začala triasť a vydávať drobné vzlyky: ,, Ahhhhh!“ Nakoniec, s posledným: „AHHHHHHHHHHHHH!“ začala kŕčovito krúžiť zadkom, čo bol jednoznačne orgazmus. Žralok si pevne pritiahol Zuzanine boky, keď doznel orgazmus, a padla dopredu na lakte. Niekoľkokrát do nej prudko prirazil, luskol prstami a ukázal Rudovi, aby sa presunul pred Zuzanu. Rudo sa postavil pred ňu a vytiahol svoj žilnatý, stoporený penis. Otočil ju tvárou k sebe. Zuzana bez náznaku odporu otvorila ústa a vyplazila jazyk. Rudo naň položil svoj penis a Zuzana skĺzla svojimi mäkkými perami po fialovej hlave penisu. Rudo vyrazil dopredu, Zuzana zachrapčala a prehltla polovicu dlhého penisu. Rudo začal prirážať do Zuzaniných úst a zase z nich vyrážal. Zuzana neustále len chrčala.

Žralok s mlasknutím vytiahol svoj penis z jej pošvy a hneď tam strčil dva prsty. Chvíľu ju prstil, a potom ich úplne mokré vytiahol a strčil najprv jeden prst do análnej dierky. Začal s ním krúžiť, a keď to šlo ľahko, pridal aj druhý prst a prstil ju. Penis znova zastrčil do pošvy a začal pomaly prirážať. Vytiahol prsty aj penis z otvorov von, dobre napľul do análnej dierky a začal pomaly a opatrne vsúvať tam svoj navlhčený od Zuzaniných šťiav penis. A keď už bol celý v Zuzkinom anále, začal prirážať. Rudo stále pokračoval a prirážal rýchlejšie do jej úst. Oboma rukami ju chytil za hlavu a rýchlo jej búšil do tváre. Zuzana začala vydávať dusivé zvuky, a keď Rudo zrazu spomalil, z úst jej začala vytekať jeho sperma. „Vezmi si to všetko. Prehltni to,“ nariadil, zatiaľ čo sa Zuzana dusila a červenela. Nakoniec vytiahol svoj klzký penis z jej úst a zapol si razporok. Medzitým Žralok pokračoval a Zuzana hlasno vzdychala a hekala. Žralok potom zavrčal: „Tak áno, moja, keď to tak chceš, tak už je to tu! Chceš to?“ „Áno,“ odpovedala. Prirážal do nej tvrdo a pomaly. Za chvíľku sa mu začali cukať boky, ako striekal svoje semeno hlboko do jej zadku. Zuzane sa triasli stehná a zadok, ako zvierala svoju dierku okolo jeho vtáka. „Áno, áno!“ zachrčala. Z nosa jej stekali kropaje potu. Rukou si chytila svoju mušličku zospodu a strčila si dva prsty do pošvy. Naozaj sa blížila k orgazmu. Pokrútila hlavou, zavrtela sa, a po niekoľkých ďalších „Anooo!“ bolo jasné, že prežíva orgazmus. „Kočka sa nám znova urobila,“ poznamenal lakonicky Rudo, a Žralok sa zasmial.

Žralok vytiahol svoj penis z jej dierky, položil jej ho na chrbát a nechal zvyšky svojej spermy stekať na jej kožu. Zuzana sa zrútila na stôl. Žralok si pokojne zapol rázporok na nohaviciach.

Povedal: „Milan, tvoja manželka vie dobre súložiť. Si šťastný chlap. Zuzana, myslím, že začíname dobre!“ Žralok si zapol kabát, akoby sa nič výnimočné nestalo. V kuchyni zavládlo ticho, ktoré bolelo viac než rany.

„Rudo,“ povedal pokojne, „odviaž ho.“ Plastové pásky povolili. Milan spadol zo stoličky na kolená, lapajúc po dychu. Nepozrel sa hore. Nedokázal. Keby sa pozrel, niečo by sa v ňom navždy zlomilo. „Zajtra večer,“ povedal Žralok vecne. „O piatej po teba príde Rudo.“ Na okamih sa odmlčal, akoby to ani nebolo hodné ďalšieho vysvetľovania. „Podrobnosti sa dozvieš na mieste. Pracovné oblečenie dostaneš tam.“

Pozrel sa na ňu tým pohľadom, ktorý nezniesol otázky. „Buď pripravená. A buď… reprezentatívna.“ Ty, Milan… buď rád, že máš ženu, ktorá vie robiť rozhodnutia.“ Dvere sa zatvorili.

Ticho.

Zuzana stála chrbtom k nemu. Neplakala. Len si pomaly natiahla košeľu, ruky mala pokojné – až neprirodzene. Ako človek, ktorý už prekročil bod, z ktorého niet návratu.

Milan zostal sedieť na zemi. Hlavu mal v dlaniach. „Prepáč…“ povedal zlomeným hlasom, sotva počuteľne. „Toto som ti nemal dovoliť.“

Zuzana sa otočila. V očiach nemala hnev. Ani lásku. Len únavu. „Nedovolil si nič,“ povedala potichu. „Len si nemal na výber.“ „Zajtra tam pôjdem,“ povedala ticho. Nie ako otázku. Ako fakt.

Milan zdvihol hlavu. „Zuzka…“

Otočila sa k nemu. Usmiala sa. Slabo. „Zachránime dom,“ povedala. „To bolo vždy to najdôležitejšie.“

Zuzana si k nemu sadla a povedala to pokojne, takmer technicky: „Milan, pandémia raz skončí. Byt predáme. Ty zasa dostaneš zákazky — ľudia budú prerábať, ako vždy. A ja si nájdem normálnu prácu.“

Na chvíľu sa odmlčala. „Toto nie je náš život. Je to len obdobie.“

Pozrela sa naňho bez slz, bez patetiky. „Keď toto prejdeme, už nás nič len tak nezlomí.“

Koniec prvej časti.