Okamih pred odovzdaním

Zastavila sa tesne pred ním. Vzduch medzi nimi bol hustý, takmer hmatateľný.

„Pozeraj sa na mňa,“ povedal ticho.

Poslúchla.

Jeho pohľad bol pevný, hlboký… akoby ju rozoberal vrstvu po vrstve. Pomaly zdvihol ruku a prstami jej prešiel po krku. Len zľahka. No aj ten jemný dotyk v nej vyvolal zimomriavky.

„Cítiš to?“ zašepkal.

Prikývla, dych sa jej zrýchlil.

Priblížil sa bližšie, až medzi nimi nezostal takmer žiadny priestor. Jeho ruka sa presunula na jej bok, pevnejšie ju uchopil a pritlačil k sebe. Teplo jeho tela ju okamžite pohltilo.

„Povedz mi, čo chceš,“ povedal pri jej uchu.

Zatvorila oči. „Chcem… aby si ma viedol.“

Ticho sa pousmial.

Jeho prsty sa pomaly kĺzali po jej tele, bez náhlenia, akoby si vychutnával každú reakciu, ktorú v nej vyvolal. Každé napätie, každý tichý nádych. Nebolo to o rýchlosti… bolo to o kontrole.

A ona ju cítila.

Každý jeho dotyk bol istý, presný. Nechal ju čakať, nechal ju túžiť. A práve v tom čakaní bolo niečo opojné. Niečo, čo ju zbavovalo kontroly… a zároveň jej ju zvláštnym spôsobom vracalo.

Jej prsty sa mu zľahka zaryli do ramien.

„Dôveruješ mi?“ zašepkal znova.

Otvorila oči a stretla jeho pohľad. Tentoraz bez váhania.

„Áno.“

A v tej chvíli vedela, že sa už nechce držať späť.