Zrkadlá minulosti a odvaha žiť

Tolkien kedysi povedal, že spomienka nie je to, po čom srdce túži. Že je to len zrkadlo, hoci jasné ako horské pleso.

Mal pravdu. Spomienky sú studňou, v ktorej sa vidíme iní – mladší, s iskrou, o ktorej sme si roky klamali, že dávno zhasla. Uverili sme, že to, čo sme prežili, je len statický obraz na poličke, na ktorý sadá prach šedivých dní.

Lenže potom príde moment, kedy sa „hra na úprimnosť“ zmení na realitu. Pár riadkov, pár slov a pravda si nájde cestu von:

„Chcem ťa. A ty mňa?“

Vtedy, pred rokmi, ten kúsok ukradnutého šťastia stál za všetko. Napriek bolesti aj sklamaniu, ktoré nasledovalo. Dnes však zisťujem, že hľadieť do zrkadla minulosti mi už nestačí. Srdce totiž netúži po odraze. Túži po dotyku, po dychu, po vedomí, že sme tu a teraz.

Otázka, ktorá teraz visí vo vzduchu, je však krutá: Má zmysel znova riskovať?

Oplatí sa nadýchnuť slobody, ak vieme, že návrat do zabehnutých koľají bude o to mrazivejší? Že po dňoch v objatí, ktoré nás prebudilo, nám bude domov pripadať len ako prázdne miesto bez ozveny?

Možno. Ale viem jedno. To, o čom snívam, nemá byť len ďalším obrazom do albumu. Je to dôkaz, že v nás stále horí. A ak je cenou za to vedomie ticho po návrate, som ochotný ju zaplatiť.

Pretože radšej budem cítiť mráz po skutočnom teple, než do konca života len hľadieť na hladinu plesa a spomínať, aké to bolo – kedysi dávno – naozaj žiť.