Biely sex

Milovníci sexu, kto v dnešných večeroch chodí vlastne do spálne za partnerkou či partnerom?! Najvernejšia a najspoľahlivejšia partnerka čaká každý večer v kuchyni a je vždy v pohotovosti. Pripravená na naše požiadavky. Dokáže uspokojiť naše túžby takmer dokonale a čokoľvek do nej investujeme, to nám v pravú chvíľu vráti.
Neodvráva, nekričí, neni unavená, nebolí ju hlava. Je vždy pripravená k službám. Nechrápe a keď má toho dosť, tak to vie aj povedať. Keď jej niečo vytkneme, nechce sa nám pomstiť. Nevyhráža sa, nijako nám neubližuje a tak od nej nemusíme ani očakávať ospravedlnenie. Ak ste ešte neuhádli, predstavujem Vám modernú 'partnerku' posledných desaťročí - vašu chladničku.

Po prvýkrát som sa s pojmom biely sex stretol v knihe Benjamina Kurasa Tao sexu. Bola to ona, kto mi ju dal do ruky po pármesačnej známosti. Vraj som ju tak nadchol, že síce o tom, čo je tam písané, všetko viem, ale bola by rada, keby som si to prečítal. Či budeme zdieľať názor. Náš vzťah vyzeral ako erotický, tak ma veľmi zaujalo, čo mi vlastne ponúka za knihu – určite nejaké hlbšie sexuálne praktiky. Samotný nadpis kapitoly Biely sex ma šokoval, nikdy predtým som sa s tým nestretol. Čakal som nejakú novú praktiku. V momente, keď som sa v kapitole dostal na koniec, som si pomyslel: toto sa mi predsa nemôže stať. Po pätnástich rokoch známosti, dokopy roku odlúčenia, jednej spoločnej dcére, trinástich rokoch trápenia, šiestich rokoch odlúčovania a už vlastne vzťahu/nevzťahu, čo by vydal na knižnicu, som našiel svoju hlavu v chladničke… Často mám hlavu v chladničke, ale to je jednoducho tým, že si rád jedlo vychutnávam a chute mi musia sedieť… a rád varím :D Takže hlava v chladničke u mňa nie je nič nové, ani zďaleka prirovnateľné k bielemu sexu. Až na tohtoročné Vianoce.

Odbilo 26. 12. večer, vrátili sme sa z rodinného obeda od jej rodičov a ja som si mohol konečne povedať: skončil ten nekonečný zhon. Rodinné stretnutie som prežil bez excesov. Ešte pred sviatkami som jej jasne dal najavo, že to tam idem prežiť kvôli dcére – a prečo to tak je – spolu s poznámkou, že po tých rokoch som už touto situáciou vyčerpaný a v budúcnosti chcem tento čas tráviť radšej s ľuďmi, ktorí ma majú radi a chcú so mnou tráviť čas. Sama vie, že na tejto situácii má dlhoročný sloní podiel. Tieto sviatky však boli z jej strany akosi nezvykle pokojné. Nervové záchvevy, ktoré mala, sa mi darilo rozvážne hasiť v zárodkoch, bez zdvihnutého hlasu. Výnimočne ich nebolo veľa – až na jeden moment. Kapor odmietol spolupracovať na svojej smrti a vyprážaní rezníkov zo svojich faldíkov. V poslednej chvíli sa rozhodol, že bude hájiť svoje právo na život uhnutím hlavy rozbehnutému kladivu a tak nám všetkým pokazí Vianoce. Kapor bol našťastie pomalý, kladivo ho aj tak poslalo do ríše snov, ale vedľa neho to i tak zadunelo. V tej chvíli sa mi zatmelo pred očami, nová vaňa – vždy si tam dávam podložku. Tma pred očami a ozvena v ušiach mi pripomenuli, kde tento rok drevená podložka čaká na svoju funkciu. Rozvidnelo sa mi, diera, ktorú som so zatvorenými očami videl vo vani, tam nebola… Ešte že som jej kúpil kvalitu, ale škrabanček tam aj tak bol. Naštval som sa na seba, ale oznámil som jej to s pokojom a radikálnym plánom, ako to opraviť. Takáto situácia by v minulosti znamenala koniec celých Vianoc a začalo by sa to upokojovať až s nástupom pracovného procesu po Novom roku… Ale tieto Vianoce sa mi nejakým zázrakom jej nekonečné katastrofické katalogizovanie, sprevádzané krikom a nariekaním, podarilo po dvoch minútach uhasiť jednou krátkou vetou. Sám som bol v šoku. V minulosti to nefungovalo ani u ďaleko menších vecí typu: kúpil si viac rožkov než som chcela. Späť k večeru 26. 12. Vrátili sme sa z návštevy skôr ako iné roky. Mal som čas sa s vínom v ruke zastaviť a uvedomiť si, že stres z povinností začína povoľovať. Začínal som sa cítiť uvoľnene. V telke sme našli nejakú starú rozprávku… a vtedy som si všimol, že sa ku mne akosi má – dokonca aj pred dcérou. To akože teraz? Po x rokoch túžieb, prechcených večeroch, preobjímaných vankúšov – nie preto, že by nechcela sex… Ju „hlava nebolí“. Ale pre mňa je vo vzťahu cennejšia duša než čisto telesné veci. A keď ma nerešpektuje ako človeka, nechce ma celého, považuje ma za hlupáka, v domácnosti neexistuje iný názor než jej, pestuje sa tu pohŕdanie mužstvom ako niečím hlúpym a nafúkaným a ešte dokáže jej ženskosť súperiť s otcovstvom… tak jej predsa nebudem robiť dobre. Doprial som jej to len vtedy, keď aj moje telo už nutne potrebovalo cítiť niečiu blízkosť. A teraz čo? Konečne sa uvoľňujem, Vianoce prebehli bez atómových vojen a odmietnuť sa nenechá – ona nie. Urobí scénu. Vždy tlačila na pílu tak, aby to skončilo hádkou. Pred dcérou predsa nebudeme znovu niečo také riešiť.

Našiel som svoju hlavu v chladničke, hoci som nehľadal nič konkrétne. A tak som ju vytiahol s uvedomením, že som sa tam šiel schovať za chuť. Tú chuť som ale naozaj mal. V jednej ruke ryzek, v druhej klobása, na tanieri šalát. Spätne som si uvedomil, že som šiel zakryť svoje nechcenie blízkosti s ňou, jedlom – keď budem jesť, nemá mi čo povedať. Ani k zmene sedačky, ani k tomu, že jem. Tak ma naháňala a ja som jedol ešte ďalšie dva dni. Dvadsiateho ôsmeho som si uvedomil, že mi sex, milovanie ani žiadne duševno-fyzické spojenia vôbec nebehajú po rozume ani po tele. Libido niekde zapadlo hlboko do žalúdka, lebo mám nadbytok. Veľa jedla spôsobilo priveľa hormónov šťastia – a tak ďalšie túžby nebolo treba. Až tak veľmi, že nebolo treba riešiť vôbec nič, okrem veľkosti žalúdka. Aby sa mi postavil? O tom by som v tej chvíli mohol iba snívať. Aj to iba vo sne, lebo akékoľvek pocity prerážalo trávenie.
Dostal som sa na úroveň bieleho sexu – tam, kde žiadny milovník byť nechce. Núti ma však k otázke: komu sa s hlavou v chladničke vlastne vyhýbame ? Tomu, kto spí vedľa nás alebo sebe ? Ja spávam ale sám... 28.12. podvečer som so psom vyrazil v osamelosti do domu, vykúriť a pripraviť ho na sivestra - bez jedla.