Prijatelna verzia pravdy

Ludia casto hovoria, ze chcu pravdu. Otazka je, ci ju chceme naozaj, alebo len dovtedy, kym nenarusi obraz, ktory o sebe mame.

Pre priklad netreba chodit daleko. Jeden z najcastejsich textov v "o mne" je: "Hladam uprimnost" alebo "Neznasam klamstvo". Znie to pekne a dava to zmysel. Ale co ak ta uprimnost naozaj pride?

Predstavme si, ze po nejakom case pisania niekto nenapise vyhybave "nemam cas" alebo "neiskri to". Napise narovinu: "Posobis prilis zufalo" alebo "Ozval sa niekto zaujimavejsi, ty si len druha volba". Je to uprimne? Z jeho pohladu pravdepodobne ano. Ale je to to, co ten druhy chcel pocut, ked si do profilu pisal "chcem uprimnost"? Casto nie. Ovela skor pride obranny reflex, blok, urazka, pohorsenie.

Je zaujimave, ze ked hovorime o pravde ci spatnej vazbe, casto si pod tym predstavime nieco konkretne. Zvycajne nie uprimnu pravdu, ale skor verziu pravdy, ktora zapadne do toho, ako sa chceme vidiet.

Kazdy mame o sebe nejaku predstavu. Nejaky model toho, aki sme, ako sa vidime a co si o sebe myslime. A ked pride informacia, ktora do toho nezapadne, vznikne odpor. Casto je to podvedome brane az ako ohrozenie identity.

Nie nutne preto, ze by to nemohla byt pravda. Skor preto, ze narusa nieco, co uz mame v hlave poskladane. A to je lahsie proste popriet, nez to skusit spracovat.

Ked nam niekto povie, "si arogantny", nie je to objektivna pravda ako v matematike. Je to jeho interpretacia nasho spravania. Casto to vsak vidime ako utok, pretoze v ramci nasho modelu sme len "sebavedomy". A tak namiesto toho, aby sme to preskumali, odpiseme to ako chybnu interpretaciu. "On je blbec, on ma nepochopil." Hotovo. Model je zachraneny.

A prave tu sa to zacina lamat... Co este vlastne povazujeme za pravdu?

V medziludskych vztahoch byva pravda casto menej cista, nez si myslime. Je v nej kus nasej interpretacie, kus toho, ako si ju ten druhy vysvetli, a niekedy aj snaha nepovedat to sposobom, ktory by zbytocne ranil.

Aka teda ma byt ta pravda, ktoru ocakavame? Jemna, stravitelna, kompatibilna s tym, co si o sebe myslime? Alebo taka, ktora ten obraz narusi?

Mozno problem nie je v pravde samotnej, ale v schopnosti ju uniest. Pravda bez tejto schopnosti vedie skor k odmietnutiu nez k pochopeniu.

A vtedy zacne byt dolezitejsia forma nez obsah. Ta ista vec, povedana inak, moze dvere bud otvorit alebo ich zavriet.

Mozno prave preto si niektore veci o sebe ani nechceme pomenovat. Nie preto, ze by sme o nich nevedeli, ale preto, ze je pohodlnejsie ich nechat tak, v stave, ktory nam sice nic nedava, ale zaroven nas neohrozuje

V takychto situaciach preto pravda nie je pevna hodnota. Skor nieco, co sa meni podla toho, kto ju hovori, kto ju pocuva... a v akom stave sa prave nachadza.

Zaroven je to casto prave ta menej prijemna pravda, alebo konstruktivna kritika, co s nami dokaze pohnut. Bez nich si len udrziavame stav, ktory nam sice vyhovuje, ale nikam nas neposuva.