Ukrajinka 2

Bolo o desať minút päť. Nervózne som si obhliadal inkriminovanú kaviareň a obzeral sa po okolí. Zostávalo mi dostatok času, ale v duchu som dúfal, že i ona príde o čosi skôr. No nie skôr ako ja, aby som ju stihol privítať s úsmevom na tvári. Nebol to dobrý nápad, nečakaná nervozita ma začala obklopovať viac a viac. Takto nervózny som už dlho nebol, ak vôbec niekedy. Bežne ma nikto nevolal na rande. Vlastne som ani netušil, či to je rande alebo sa mi chcel len spätne odvďačiť.

SPOILER ALERT: Ani v tomto pokračovaní príbehu s krásnou Ukrajinkou nečakajte horúce scény plné vzrušenia a sexu. Možno v ďalších pokračovaniach, i keď ani ja sám ešte netuším, ako ďaleko a hlboko sa tento príbeh posunie. Ak sa vám máli erotiky a vášne, skúste si namiesto toho prečítať napríklad túto poviedku alebo túto poviedku

Hoci som nervózne počítal snáď každú sekundu, čas sa prehupol cez piatu hodinu a stále sa nedostavila. Nervózne som prekračoval pri vchode do kaviarne, keď ma oslovil hlas s ukrajinským prízvukom: “Čakáte na niekoho?”
Prikývol som a začal som si domýšľať rôzne spojenia.
“Poďte si sadnúť dovnútra. Určite príde.” nenechala sa mojím mlčaním odbiť. Na oklamanie mysle som si dovolil premýšľať, či všetky Ukrajinky oplývajú takou krásou alebo len tie, ktoré zakotvili v hlavnom meste nášho štátu.

Usadil som sa a neviem, či som vyzeral tak nervózne, zúfalo alebo nešťastne, ale na mojom stole sa zjavila limonáda aj so slovami: “Na účet podniku”.
Ubehlo ďalších niekoľko nekonečných minút a keby nebolo tej limonády, tak sa asi smutne zdvihnem a odídem preč.

“Je všetko v poriadku?” zdvorilo sa spýtala čašníčka, keď som smutne rozjímal nad takmer dopitým nápojom. Na celú prevádzku bola sama, ale i napriek tomu mala minimum roboty. Kaviareň bola takmer prázdna, mala iba pár stolov, ale aj z nich bola väčšina neobsadených. Najvyšší čas uvoľniť aj ten môj.
“Rád by som zaplatil za tú limonádu.” povedal som rozhodne, pretože som nechcel takmer prázdnu kaviareň ukrátiť ešte aj o to minimum príjmov.
“To je na účet podniku.” trvala na svojom.
“Nie, nie. To nemôžem prijať.”
“Tak si ešte niečo objednajte, kým čakáte.”
“Asi sa už nedočkám.” povedal som smutne.
“Dočkáte. U nás každý príde.” povedala veľmi lámane, ale s istotou. Pochopil som podstatu a usmial som sa z jej optimizmu, ktorý sa pokúsila preniesť na mňa.
“Tak čo si dáte?” povedala po chvíli, veľmi prirodzene, až ma to zaskočilo.
“Tak ja neviem, vyberiete mi niečo?” odpovedal som prekvapene, hoci na to nebol žiadny dôvod. Asi som bol len prekvapený, ako rýchlo ma zlomila a ako rýchlo som zabudol sa ošemetnosť tejto situácie.
“Kávu?”
“Nie, na tú je pre mňa už trochu neskoro.”
“Fajn, urobím vám môj obľúbený miešaný drink.”
Prikývol som a o chvíľu som mal drink naservírovaný priamo na stole. Žiaril rôznymi farbami rozloženými vo viacerých vrstvách. Po odpití som ucítil výraznú chuť alkoholu, ktorá jemne prebíjala všetku tú sladkosť.

Ubehla viac ako hodina od naplánovaného času stretnutia, keď som cez sklenenú výlohu kaviarne zahliadol bežiacu blondínu nápadne sa podobajúcu na moje rande. Zamierila do vchodu, kde ju ihneď zastavila čašníčka. Prehodili asi dve vety v ukrajinskom jazyku a čašníčka s úsmevom ukázala mojím smerom. Anna Viktoria sa rozbehla smerom ku mne a zadychčaná z posledných síl hlesla: “Prepáč moje meškanie.”
Usmial som sa, zrazu bolo jedno, koľko mešká. Je tu, ospravedlňuje sa. Čašníčka mala pravdu, tu každý príde.
“Ospravedlň ma, nechcela som meškať.” môj úsmev ju neodradil od ospravedlňovania.
“To je v poriadku. Tvoja slovenčina je lepšia.”
Začervenala sa a zostali sme bez slov stáť.
“Budete tú celý večer stáť?” spýtala sa spoza chrbta čašníčka. Zasmiali sme sa a ponúkol som Anne Viktórii stoličku na usadenie. Pozrela na mňa a akokeby si niečo uvedomila. Otočila sa na čašníčku a niečo jej ukrajinsky pošepla.
“Ja musím ísť...” začala veľmi negatívne, už mi môj úsmev klesal, zatiaľ čo ona hľadala správne slová. “Ja musím ísť na…wc, nebude ti vadiť? Ja prídem hneď.”
“Jasné.” okamžite som odpovedal, skoro som až skríkol od radosti, že ide len o to. Anna Viktória zmizla v zákutí kaviarne. Čašníčka vyložila na stôl fľašu minerálky s pohárom.
“Fľaša minerálky pre slečnu.” povedala, obzrela si ma a rozhodne dodala: “Ty si nepovedal, že čakáš na Annu Viktoriu.” prešla takmer až výstražne do tykania. Netušil som, ako zareagovať.
“Vieš ako veľmi by sa na mňa hnevala, keby som ťa nechal odísť?”
Zmohol som sa iba na “Naozaj?”
“Áno. Veľmi jej na tom záležalo…a zrazu urobí takú hanbu.”
“Akú hanbu?” spýtal som sa nechápavo.
“Nechá tu čakať takého gentlemana.”
V tom okamihu sa ku nám pripojila Anna Viktória. Niečo sa zmenilo. Keď vbehla do kaviarne a ospravedlňovala sa mi, bola prirodzene krásna, vybehli jej drobné ustarostené vrásky, ktoré ale nijako zvlášť nenarúšali jej pôvabne jemný zjav. Stekajúci pot z jej spánkov jej tiež viac pridával na atraktivite ako uberal. Ale teraz, teraz prišla úplná kráľovná, žiarila ako slnko. Prirodzený makeup zvýrazňoval jej žiarivo modro-zelené oči. Lícne kosti, ktoré sa pri úsmeve krásne zvýrazňovali, teraz prekrýval jemnú telový odtieň, ktorý trochu pritvrdil jej výraz a spolu so sýtočervenými perami zaplavila miestnosť svojou osobnosťou. Elegantné šaty, ktoré dôkladne zakrývali všetky jej ďalšie prednosti, celý ten obraz dokonale dotvárali. Oplatilo sa na ňu počkať.

Uvedomil som si, že si ju obzerám až príliš dlho. A aj to obzeranie bolo viac civenie ako obzeranie. Povedal som to prvé, čo ma napadlo: “Vyzeráš nádherne.”
Okamžite sa roztopila a z jej prísne elegantného maskovania sa predrala plachá nežnosť.
“Ďakujem.” odpovedala zahanbene.
“Dobre, a teraz povedz, prečo si tohto gentlemana nechala tak dlho čakať?” prerušila tento čarovný okamih jej kamarátka čašníčka. Skrížila si ruky na prsiach a netrpezlivo očakávala odpoveď.
Anna Viktória ešte viac očervenela až začala prerážať cez makeup.
“Nemôžem.” pošepla takmer až nepočuteľným hlasom.
“Prečo nie? Tento milý chlapec to čaká na teba hodinu. Zaslúži si vedieť to.”
“Ja viem, ale nemôžem. Je to…” odmlčala sa, pretože nevedela nájsť to správne slovo.
Túžil som poznať pravdu, ale vedel som, že ak na tom budem trvať, nebude jej to príjemné. Veď keď bude chcieť, prezradí mi to.
“Osobné?” pokúsil som sa napomôcť jej.
“Áno, asi áno. To.”
“Netráp sa tým, som rád, že si prišla.” usmial som sa a upokojil situáciu.

“Tak fajn, ale ja si to potom rada vypočujem.” vmiešala sa do diskusie čašníčka.
“Ach, prepáč, toto je moja kamarátka Tatiana.” uvedomila si, že nás ešte nezoznámila, hoci čašníčka ma už brala ako starého známeho. Nadobudol som pocit, že jej na Anne Viktórii záleží a tak trochu, že si ma obľúbila. Zdvorilo som ju pobozkal na obe líca.
“Dobre, vidím, že som tu navyše, keď budete niečo potrebovať, zavolajte ma.”

Po jej odchode zostalo ticho, ktoré sa postupne prehlbovalo do trápnosti. Nevedel som, kde začať, tak som opätovne pochválil jej slovenčinu. Bol to fakt obrovský rozdiel, pretože pri našom prvom stretnutí sme sa bez prekladača v telefóne nezaobišli.\ Porozprávala mi, ako ju najmä Tatiana učí a pomáha jej. Ako u nej zvykne na ubytovni prespávať, pretože do jej náhradného domova to má ďaleko a stálo by ju to aj veľa peňazí. Nakoniec sa rozhovorila ešte viac ako ja a ja som jej len pomáhal hľadať správne slová.
“Čo to máš?” ukázala na môj na pol odpitý miešaný drink.
“Neviem.” zasmial som sa.
“Nevieš?” zasmiala sa aj ona.
“Tatiana mi to priniesla, lebo som ju poprosil, aby mi vybrala niečo.”
“Aha.”
“Chceš ochutnať?”
“Môžem?” spýtala sa pomerne prekvapene, ale jej úsmev by mi nedovolil nevyhovieť jej, ak keby to bolo to najlepšie, čo som kedy pil. Jej úsmev by ma prinútil podeliť sa aj o tú poslednú kvapku. “Jasné.” posunul som pohár bližšie ku nej a skôr ako som ju stihol upozorniť, že tam je alkohol, odpila si. “Je tam ale alkohol.” zaznelo z mojich úst presne v okamihu, keď si schuti sŕkla a s prekvapením sa rozkašlala.
“Ach, silné.” zhodnotila, keď sa jej podarilo dostať slabú silu alkoholu pod kontrolu.
“Prepáč, mal som to povedať skôr.”
“Nevadí.” povedala úplne prirodzene. Vôbec sa na mňa nenahnevala, hoci som sa neskôr dozvedel, že alkohol nepije.

“Nechceš ísť na prechádzku?” opýtala sa ma po tom, ako sme dopili naše drinky, hoci stále sme mali o čom diskutovať, alkohol zo mňa skvelo uvolnil všetku tú nervozitu, ktorá sa ma od začiatku pokúšala zmocniť. “Jasné, veľmi rád.” potešil ma tohto skvelý nápad.
“Môžme ísť na hrad? Mám to tam rada.”
“Tak pôjdeme tam.”\

“Budem tu do pol desiatej, neskôr ju budeš musieť priniesť ku mne na ubytovňu.” Tatiana pozdržala náš odchod a so starostlivo prísnym pohľadom čakala, či som jej porozumel.
“Dohodnuté, ako sa Anna Viktória rozhodne, tak bude.” povedal som a čašníčka sa spokojne s nami rozlúčila. Ešte predtým som nenápadne na tácku pod pohár podstrčil aspoň tringelt, hoci sme boli hosťami. Ja som bol hosťom Anny Viktórie a ona Tatiany. Nechcel som ani jednu uraziť, ale zdalo sa mi nefér oberať ich čo i len o cent.\

“Tu je tak krásne.” povedala Anna Viktrória maximálne spokojne. Slnko práve zapadalo a rozžiarovalo steny hradu na oranžovo. Múry vrhali dlhé tiene, ktoré každou sekundou rástli do stále väčších rozmerov. Kdesi pod nami sa mihala rednúca doprava ako mravce v mravenisku, zatiaľ čo tu sme si užívali dokonalý kľud.
“Vezmeš ma hore?” ukázala na kamenný múrik, ktorý tvoril hradbu a sprístupňoval pohľad na celú scenériu mesta.
“Moment, nenechám ušpiniť tie tvoje krásne šaty.” Bol to skvelý ťah zobrať si so sebou tento tenký sveter. V tento horúci deň som ho nakoniec nevláčil celé poobedie zbytočne.
“Páčia sa ti? To som si kúpila kvôli tebe.” zakrútila sa, aby sa mi v nich predviedla a mal som čo robiť, aby som sa hneď v tej sekunde do nej úplne nezamiloval. “Áno, pristanú ti, si v nich krásna.”
Rozložil som sveter, vyložil ju na múrik a sledoval som, ako sa zostala na mňa zhora dívať. Bol som expert na premárnené príležitosti a som si istý, že toto bola ďalšia z nich. Túžil som ju pobozkať a cítil som, že i ona mňa, aj tak som to neurobil. Len som sa zostal dívať do jej krásnych žiarivých očí a čítať z nich jej úprimnú radosť.

Vyšvihol som sa a prisadol k nej. V sekunde si oprela hlavu o moje rameno.
“Naozaj sa nehneváš, že som neprišla na čas?”
“Nie, ani trocha. Prišla si a to je dôležité.”
“Nevadí, že som nepovedala, prečo som nemohla prísť na čas?”
“Nie, môže sa to stať hocikomu.”
“Toto asi nie.”
“Ako to?”
“Ak chceš, tak poviem.”
“Chcem.”
Následne som sledoval a pokúšal pochopiť príbeh, ktorý mi prerozprávala lámanou slovenčinou za pomoci rôznych gést rukami i nohami. Udialo sa to, že keď doupratovala, chcela sa ísť osprchovať a upraviť do dievčenských šatní, ktoré bývajú zvyčajne otvorené. Pre upresnenie, Anna Viktória si našla prácu upratovačky v jednej škole. Zostávalo jej dostatok času, keď bola so sebou spokojná. No keď sa pokúsila otvoriť dvere od šatne, nešlo to, ktosi ich medzitým zamkol.
Vám sa to asi ťažko predstaví, ale všetko, čo jej nešlo opísať slovami, gestikulovala pohybmi. Bolo to veľmi dramatické a vtipné zároveň, vyzerala pri tom veľmi chutne.
Dostala strach, lebo si myslela, že tam nie je sama. Začala kričať, ale nikto nereagoval. Búchala na dvere, ale nikto sa neozýval. A keď zistila, koľko je hodín, začala plakať.
“Mala si mi napísať, prišiel by som ťa vyslobodiť. Našiel by som určite niekoho, kto by ťa odomkol. Ale nakoniec si to zvládla aj tak sama.”
Pozrela na mňa jej žiarivými očami s prekvapením.
“Nespomenula som si na to.”
“Ale nakoniec ti niekto otvoril, nie?”
“Nie.” odpovedala a zahanbene si rukami schovala tvár.
“Nie?” začudoval som sa.
“Nie.” rozosmiala sa.
“Tak ako si to zvládla?”
“Naozaj to chceš vedieť?”
“Áno.” tentokrát som už neodolal a tŕpol som nedočkavosťou.
“Tak dobre, ale nesmej sa mi.”
“Dobre, dohodnuté.”\

Na chvíľu sa odmlčala, váhala, či si to náhodou nerozmyslí. A možno iba hľadala správne slová.
“Zobrala som to, na čom sa sedí.”
“Stolička?”
“Nie, čo je v šatňa.”
“Lavička?”
“Áno, asi to.”
Pozorne som počúval, čo povie ďalej.
“Zobrala som tá lavička pod okno. To okno išlo otvoriť iba hore, dole nie.”
“Skúsila som, či budem vedieť ísť hore a otvoriť.”
“Podarilo sa?”
“Áno, to áno. Ale v týchto šatách ja nechcela.\ Nemohla ich zničiť, veď ako potom za tebou prišla?” Mykol som plecami, pretože som nemal tušenia. “Tak som ich dala dole.” hneď, ako to dopovedala, tak sa rozosmiala a zahanbene si opäť skryla tvár do dlaní.
“Prepáč, ja nemôžem.” zasekla sa v rozprávaní.
“To je v poriadku.” povedal som s maximálnym súcitom a pohladil ju po vlasoch. Spokojne sa zavrtela na mojom ramene a mlčky sa upokojovala.\

“Tak dobre, poviem to. Ale nesmej, dobre?”
“Určite nebudem.” odpovedal som s vážnym výrazom.
“Tak ja skúsila ísť hore cez to okno.” znázornila pri tom, ako sa škriabe hore.
“Bez šiat, aby nezničila.”
“Položila na to otvorené okno tie šaty a kabelka.”
Čas, na ktorý sa odmlčala medzi vetami bol niekedy nekonečný. “Ako išla cez to okno, tak kabelka kopla dole.”
“Preboha, snáď sa v nej nič nerozbilo?” zapojil som sa prvý raz do jej monológu.
“A čo tam po kabelke.” schladila ma.
“Ja som len tak v…” ukázala na prsia a jej lono.
“Spodnom prádle?” skúsil som ju rýchlo doplniť.
“Áno, tak, tak som zaskočila dole. A…” zasa sa rozosmiala, ale už necítila toľký pocit trápnosti a jej tvár neskončila zakrytá dlaňami.
“Zostala som vonku tak, v spodnom prádle?”
Prikývol som.
“A nemohla tie šaty chytiť.”
Usmieval som sa, ono celá tá príhoda bola veľmi vtipná, ale ona do nej vniesla aj napriek jej kostrbatému vyjadrovaniu takú milú nežnosť. Túžil som tam byť a uniesť ju niekam do bezpečia.
“Skákala som a nie a nie chytiť.” názorne trochu poposkakovala zadkom na múriku.
“Chápeš?” pozrela na mňa a ja som vybuchol v smiech, ona tiež. Prišlo to spontánne a úplne prirodzene.
“Ale dočiahla si nakoniec, však? Inak by si tu nebola nerozprávala mi to.”
“Áno. Nakoniec áno. Vďakabohu.”
“Tak to som rád, že si to zvládla a si tu teraz so mnou.”
“Aj ja.” okamžite skonštatovala a pritisla sa ku mne bližšie. Odmlčali sme sa a užívali si tento príjemný okamih.
“Ale vieš? Predstav, ako som tam skákala?” vybuchla po chvíli a stratila úplne bariéry o tom rozprávať. Vedel som si to dokonale predstaviť, ale nepokúšal som sa o to, inak by som sa asi premenil na obyčajného slintajúceho chlapa.
“Viem, musel to byť veľmi zaujímavý pohľad.”
“Áno, ach, dúfam, že to nikto nevidel.”
“Aj keby, je to jeho problém. Horšie by bolo, keby privolal políciu.”
“Preboha, prečo políciu?” pozrela na mňa a zamyslela sa. Po chvíli skríkla: “Preboha, to ma nenapadlo.”
Opäť sa zamyslela a opäť po chvíli skríkla: “Musíme ísť zatvoriť to okno.”
S chladnou hlavou som vytiahol telefón a začal som googliť.
“V akej škole to pracuješ?” opýtal som sa. Nedával som tomu veľkú šancu, ale po pár sekundách som vyhľadal domovskú stránku školy a následne zoznam kontaktov, kde som na moje počudovanie nešiel aj číslo na školníka.
Vytočil som číslo a už som takmer položil, keď sa ozval starší mužský hlas. Keď som mu oznámil, že Anna Viktória videla otvorené okno v dievčenských šatniach, odpovedal veľmi starostlivo a sľúbil, že to skontroluje. Samozrejme, že pravdu sme mu nepovedali, ale týmto sa problém veľmi jednoducho vyriešil. Presne vtedy som si uvedomil, ako ťažké, to majú ľudia mimo domoviny, najmä keď neovládajú správny jazyk. Nečudoval som, že Anna Viktória vyriešila svoj problém tak komplikovane, úplne som jej rozumel. Sľúbil som si, že ja budem ten, na koho sa bude môcť kedykoľvek v tejto krajine spoľahnúť.