Škúľavá Monika

Tento príbeh sa udial v čase, kedy Rabínko ešte nebol Rabínkom.

Takže sa nebudem oslovovať prezývkou, ktorá ešte v tom čase nepatrila ku mne.

Po skončení strednej školy som si užil svoje posledné študentské prázdniny a od polovice septembra som začal zarezávať na Technickej univerzite, lesnícka fakulta. Naozaj úprimne obdivujem ľudí, ktorým sa podarilo skončiť s diplomom na tej škole. Pretože ako som rýchlo pochopil, toto naozaj nebolo nič pre mňa. Nechcem teraz vyzerať, že si hľadám výhovorky, prečo nedokončiť vysokú školu. Jednoducho som si povedal, že je najvyšší čas začať byť samostatný. A necicať od rodičov peniaze.

Toto moje rozhodnutie v praxi vyzeralo tak, že som si od mamy požičal 15.000,- SK :)

A našiel som si prácu na píle, v malebnej oravskej dedinke. Presťahoval som sa do mestečka, vzdialeného od doterajšieho bydliska asi 60 km a z požičaných peňazí som si prenajal dvojizbový byt. Nasťahovali sme sa doň s vtedajšou priateľkou Evou a škola života mohla začať.

Moja práca spočívala v manipulovaní guľatiny, v nákupe dreva a keď som mal po pol dni všetko porobené, tak som pri gátri pomáhal chlapom nosiť napílené hranoly. Pracoval som na 12 hodinové smeny. Narobený ako kôň. Vstával som o pol piatej ráno, aby som stihol vláčik o štvrť na šesť. O šiestej začínala smena a domov som sa vracal nie skôr ako o siedmej večer.  Keď k tomu prirátam v zime -30 stupňové mrazy a to, že za svoje mozole som dostával nechutne málo peňazí, mysleli by ste si, že som bol nespokojný a nevydržal som to. Opak je pravdou. Bola to tá najlepšia práca na celom svete. Keď som sa dokázal uskromniť, z tých peňazí sa dalo prežiť. A robil som to, čo som miloval. Každý deň som dýchal všetky tie krásne vône dreva.

Avšak moja drahá polovička to až tak ružovo nevidela. Keďže sme sa presťahovali do regiónu s minimom pracovných príležitostí, mala skoro žiadne šance sa zamestnať.  Preto sa situácia doma čoraz častejšie vyhrocovala a nakoľko nezdieľala moje pocity šťastia z uskromnenia sa, po pol roku sa odsťahovala nazad k svojim rodičom.

Jar už bola v plnom prúde a preto sa aj mne ľahšie chodilo do práce. Ráno už bolo aj celkom vidno a domov som sa tiež nevracal za tmy. Samozrejme, že odchod Evy ma škrel. Začal som si zvykať na život bez nej.

Každý muž môže potvrdiť, že tá eufória z toho aký je chlap silák, keď ostane sám, vyprchá pri prvom neúspešnom boji napr. s práčkou. :) Preto myslím že v tom čase som sa domov ozýval častejšie, s otázkami ako oprať, ako ožehliť košele do roboty(aj keď som pracoval na píle ako robotník, chcel som sa od chlapov pri gátri odlíšiť tým, že som nosil pracovné lesnícke košele).

Aj som sa snažil poobzerať sa po nejakých dievčatách, ale bol som v cudzom meste, nikoho som tam nepoznal a chodil som domov fakt ako zbitý pes. Takže je jasné, že single som mal ešte chvíľku ostať.

Ten deň nám priviezli extra fúru čerstvej guľatiny a ja som si pred víkendom povedal, že ostanem v práci až kým ju celú nezmanipulujem. Aspoň prichystám chlapom na víkend dostatok materiálu a ja môžem v sobotu ostať doma. Pustil som sa do práce a ani som si nevšimol, že je dávno po šiestej večer. A to znamenalo iba jedno. Odišiel mi posledný vlak a nestihnem obchod. Do riti. Kopol som do vrtule, spustil som turbo a do pol hodinky som mal hotovo. Aspoň, že tak. Rýchlo som sa prezliekol a utekal na stanicu. Práve včas som dobehol na autobus. Hurá. V mestečku som vystúpil na autobusovej stanici a zamieril som si to rovno do staničnej krčmy. Nemal som totiž cigarety a keďže obchod som nestihol, mal som v pláne si ich kúpiť tam. Aj s nejakou horalkou. Nech zjem aspoň niečo. Lebo mi bolo jasné, že ráno sa mi vstávať nebude chcieť. Šero a zafajčený priestor ma presvedčil, že som na správnom mieste. Krčma zívala prázdnotou. Pocítil som strašný smäd a tak keď som pristúpil k pultu, bol som rozhodnutý, že šupnem do seba aj jednu kofolu.

Za barom stála malá, chudučká blondínka, s pevným telom. Krásna ženská postava. Prechádzal som od polovice stehien(nižšie som nevidel, keďže stála za pultom) vyššie a vyššie a rýchlo skúmal jej krivky.

,,Ahoj, čo si dáš?“, ozvala sa na mňa.

Vtedy som jej pozrel do tváre. Ty brďo. To fakt? Naozaj pekná baba. Až na tie....oči. Či čo to vlastne bolo. Totižto ich mala mierne rozhádzané. Alebo sa mi to aspoň tak zdalo, ale je dosť možné, že nejaká trieska mi ostala v oku a rozmazala mi ju práve v tom momente.

,,Kofolu, jedny cigy, poprosím Ťa.“

Prisadol som si k pultu na barovú stoličku a pozeral ako so sklonenou hlavou čapuje pol litra. Takto vyzerala úplne perfektne. S pohárom mi podala cigy, zapálil som si, labužnícky potiahol a vychutnával prvý šluk. Zamyslene na mňa pozrela a spýtala sa:

,,Pocestný? Posledný spoj do Ružomberka Ti ide o desať minút. Len aby si nepremeškal.“

(Ako ste si určite všimli, fakt zbožňujem písanie. Ale má jednu nevýhodu. Nedokáže zreprodukovať akcent. A verte mi, že tá kočka mala taký akcent, že som odpadol priamo tam na mieste. Čistá forma oravskej slovenčiny, pre znalcov vysvetľovať nemusím. Krásne spevavo mäkčila každé jedno ľ, používala svoj jazyk jemnulinko, rozvážne po ňom nechala skĺznuť slabiku, dodala mu jedinečnosť do ktorej sa Štúr zamiloval)

,,Nie som pocestný. Pracujem tu neďaleko.“, odvetil som.

Prebudil som v nej záujem, zdvihla ku mne tvár od leštenia pohárov a zasiahli ma tie oči zas a znova.  Neni to také strašné, hovorím si. Tak trošku škúli. A čo?

Našťastie v tom prítmí som si rýchlo zvykol na svoju novú spoločníčku. A konverzácia sa rozvíjala. Volala sa Monika. A jednoducho sme si sadli. Porehotali sme sa spoločne ten večer. Bola polnoc a ja som od únavy ledva stál na nohách. Dohodli sme sa, že sa stretneme na druhý deň zas v krčme. Dnes mala nočnú. Ráno pôjde spať a večer si dáme rande. A tak aj bolo.

Ja som na druhý deň rýchlo poupratoval bytík, dal som sa dokopy a o šiestej večer som bol v krčme ako na koni. Už ma tam čakala a bavila sa s kolegyňou, ktorá v ten deň slúžila. Sadli sme si k rozheganému stolu a objednali sme si. Vínko. Takto zblízka som nevedel, ktorým okom sa na mňa pozerá, preto som sa snažil čo najmenej udržiavať očný kontakt, lebo ma to fakt vyvádzalo z rovnováhy. Moc som nepil, nechcel som byť zneškodnený skôr, ako vôbec k niečomu prišlo.

Nakoniec nastal okamih, že sme si povedali, že je čas presunúť sa ku mne domov a budeme tam pokračovať. Zobral som ešte fľašu vína so sebou a o pár minút sme už sedeli na gauči u mňa doma.

Po krátkej chvíli sme sa začali bozkávať a šaty z nás rýchlo padali. Pamätám si, že som mal trochu problém so šnurovaním na jej rifliach, našťastie mi s tým pomohla a nič mi už nebránilo užiť si ten večer naplno.

Prvé prekvapenie prišlo, keď sa vyzliekla celá. Nuž ako to povedať. Bola to naturalistka. Houby naturalistka. Normálna medvedica z Oravy to bola. Medvedica, ktorá sa pravdepodobne chystala na zimný spánok, pretože verím tomu, že keby som sa pohrabal v tej hustej srsti, tak nájdem aj podsadu. To bola prvá nepríjemnosť toho večera, keďže nie som typ labužníka. Avšak ten jej akcent mi to spríjemňoval a pravda bola tá, že Eva bola fakt dlho odsťahovaná.

Druhé prekvapenie večera bolo, že odmietala akúkoľvek polohu okrem misionárskej. Veď správne vychované dievča z Oravy, ktoré sa predsa nebude len tak natŕčať hocijako. No a tu padla kosa na kameň.

Tretie finálne prekvapenie večera bolo to, že pri sexe nezatvárala od rozkoše oči. Nie, že by si to neužívala, to nie. Len mala potrebu sa neustále na mňa pozerať. A poviem vám, to ma tak dostávalo do úzkych, že som fakt nevedel, čo ďalej. Pozerala na mňa tými röntgenovými očami, ktoré jedno pozeralo niekam nado mňa a druhé niekam ponad moje rameno.

Príšerne ma dostávala do pomykova, nemohol som sa sústrediť. Uhýbal som pohľadom, odvracal som tvár, ale keď mi chytila hlavu do oboch rúk a nemal som ako uhnúť, bolo mi jasné, že tento boj je dnes večer prehratý. Presne to isté si myslelo moje mužstvo, z ktorého sa stával pomaly ale isto ulitník, ktorý zalieza do svojej ulity.

Zvalil som sa vedľa nej. Dala sa na bok, prehrabla mi vlasy, pobozkala ma na líce a zašepkala:

,,Nevadí, to sa stáva.“

Otočila sa a v momente zaspala. Ja som tam ležal s otvorenými očami a premietal si svoje zlyhanie. A takto som celú noc spriadal plán ako to napraviť.

Prišlo ráno. Slniečko nás lúčmi zobudilo. Otočila sa ku mne. Otvorila oči a tentokrát som odhodlane pozeral na striedačku raz do jedného, raz do druhého oka.

,,Dobré ráno milý môj.“

,,Dobré ránko, vyspatá?“

Zapriadla ako také mača.

,,Som hladná, včera sme nič nezjedli.“

Perfektne, zatiaľ všetko podľa plánu.

,,Choď si dať vaňu, ja zatiaľ niečo pripravím.“

Moja kúpeľňa bola malinká, skoro celú ju zaberala vaňa. A mala zlé odvetrávanie. Čo mi vždy vadilo, lebo pary tam bolo toľko, že som nevidel na 20cm. Dnes mi to malo pomôcť.

,,Pusti si riadne horúcu vodu a daj si penu do kúpeľa.“, zakričal som na ňu, keď už bola v kúpeľni.

Počúval som ako so žblnknutím vošla do vane, ako voda stále priteká. Po desiatich minútach som sa prikradol k dverám a poodchýlil ich. Presne tak som si to predstavoval. Para sa dala krájať.

Už vyzlečený som pristúpil k vani a chytil ju za ruku.

,,Chcem dokončiť včerajšok.“, riekol som a nečakal som na odpoveď. Vliezol som do vane a položil sa rovno na Moniku. Perfektne si to vymyslel, hovoril som si v duchu. Všetky tri včerajšie prekvapenia boli zrazu preč. Huňatú kožušinu som nevidel. Misionár mi nevadil, lebo v tej vani sa dalo iba tak. Ale najviac ma tešilo, že para ju predo mnou halila a jej jastrabí pohľad som zazrel iba sem tam. A ako sa para pomaličky vznášala, zo žartu(aj keď to bolo dopredu premyslené, len som to zaobalil do žartu), som jej fúkol trochu peny na tvár. Takto som nič nevidel a dielo som mohol dokonať.

Po vyšpliechaní asi polovice vody z vane, za čo sa mi spodní susedia nezabudli na druhý deň poďakovať, po zmiznutí všetkej peny som ležal spokojne na nej, stehnami ma pridŕžala v sebe a mne to vôbec nevadilo. Para sa už úplne zdvihla a ja som pozeral realite priamo do očí. To je fakt strašné, hovoril som si a nenápadne som sa snažil z nej vymámiť. No a narazil som na problém. Držala ma až pridobre, šmýkalo sa mi a nemal som sa kde zaprieť.

,,Vydrž ešte chvíľku, chcem si to užiť, kým si ešte vo mne.“, zaspievala mi nárečím.

OK. Prečo nie. Veď už si spokojný. Dopraj jej to. Až...

Ty somár, zabudol si sa vyčúrať. Spravil som ešte jeden pokus, že sa dostanem od nej, ale železné zovretie ma presvedčilo o opaku. Začalo to byť naliehavé, voda chladla ale stále žblnkala(keď toto píšem a predstavím si žblnkajúcu vodu, hneď mám nutkanie), ja zakliesnený a pocit stále naliehavejší.

Urobil som posledný pokus. Vypäl som sa, avšak nebolo to nič platné.

,,Monika, ja fakt......“, nestihol som dopovedať, priložila mi prst na pery a dala mi jasne najavo, že mám byť ticho.  Chytila mi hlavu zas do oboch rúk, pritiahla si ju k sebe, stisla ma stehnami a zašepkala:

,,Ešte nie, chcem to, chcem to cítiť v sebe.“

Ako povieš. Viem, že to bolo nechutné, ale mechúr si rozdrapiť nenechám.

Ležím na nej. Pozerám sa jej striedavo do očí. Moje telo sa uvoľňuje. Keď zacítim v chladnúcej vode príliv tepla, na perách mi začína hrať úsmev z dobre odvedenej roboty. A prisahám, naozaj prisahám, že kým spustila vreskot, zbadal som, že od prekvapenia jej na chvíľu zrovnalo oči.