📱”Si si istý, že tam nikto nebude?“ znela moja odpoveď.
📱”Po 8 večer? Budova bude prázdna. Len vrátnik. Poď. Už sa neviem dočkať.“
Zasmiala som sa pri telefóne a pozrela na seba v zrkadle. Mala som na sebe krátke čierne šaty, ktoré obopínali moje boky, a pod nimi len tenké čipkované tangá. Vlasy som si rozpustila, obula štekle a vyrazila.
Srdce mi búšilo už cestou tam. Od vzrušenia…
Ministerstvo pôsobilo obrovsky a chladne. Keď som vošla, bolo presne 20:33. Na vrátnici sedel starší pán, ktorý zdvihol oči od novín.
“Dobrý večer. Meno?“
“Uh… Barbora X,“ vyhŕkla som prvé, čo mi napadlo.
“Za kým idete?“
“Pán… L ma pozval, vraj čaká na siedmom.“
Pozrel na mňa cez okuliare, zaznačil niečo do knihy a kývol hlavou.
Modlila som sa, aby nepovedal “občiansky poprosím,” keďže meno ako tušíte, nebolo moje… Nepovedal.
Prešla som turniketom a v tom mi pípla správa:
📱“Výťah vpravo. 7. poschodie. Dvere doľava. Budem čakať.“
Výťah bol pomalý, s pípnutím sa otvoril a ja som vystúpila na takmer úplne tmavej chodbe. V diaľke svietilo iba svetlo z jednej kancelárie. Dvere boli pootvorené.
Vošla som ticho dnu a ocitla sa v miestnosti, kde bolo ešte cítiť pracovnú atmosféru. Šanóny, papiere a vôňu dobrej kávy.
“Prišla si,“ povedal, keď vyšiel spoza dverí.
“Úplne zbytočný dotaz, L,” ale toto som si radšej nechala pre seba…
Vyzeral dobre. Mal na sebe bielu košeľu, rozopnutý vrchný gombík, rukávy vyhrnuté, drahé hodinky na zápästí. Usmial sa. Pristúpil ku mne a bez ďalších slov ma chytil za pás, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Hlboko, vášnivo, bez otázok. Telo mi zovrelo vzrušením.
“Sme tu sami?“
“Asistentka už dávno odišla. A ja… ja som ťa chcel mať iba pre seba, ale ak potrebuješ ešte niekoho…?
Hmm, pozrime sa, pánko je aj vtipný. Nevravím, nepohrdla by som aj viacerými, ale kedže v budove sme boli iba my a vrátnik, na teraz som si nechala zájsť chuť…
Chytil ma za ruku. Prešli sme cez jej kanceláriu rovno do zasadacej miestnosti.
Už tam na mňa čakal.
Stôl z masívneho dreva, stoličky boli odsunuté, akoby vedel, aký je môj plán.
Sadla som si na naň, prehodila nohu cez nohu, šaty sa mi vyhrnuli vyššie a odhalili stehná.
On sa postavil predo mňa, rozopol si opasok, dal dole nohavice a vytiahol svojho tvrdého vtáka. Bez slova.
Ľahla som si na stôl, nohami ho objala a stiahla k sebe. Bez otáľania si ho chytil do ruky a bez prípravy bol vo mne.
Surovo, hladne, presne tak, ako som to potrebovala.
“Ty si prišla len kvôli tomuto, však?“
“Áno… a kvôli čomu inému,“ zašepkala som s úškrnom.
Šaty mi nadvihol, aby mal lepší výhľad. Chytil ma za boky a prirážal tvrdšie. Stôl pod nami trošku vŕzgal, vzduch bol nabitý telesným pachom, adrenalínom aj vedomím, že sme v štátnej budove.
Moje nechty sa mu zaborili do chrbta, stonala som mu do ucha, on mi bozkával krk.
Jeho hodinky sa mi otierali o bok, keď sa jednou rukou opieral o stôl.
“Chceš, aby som sa urobil do teba?“
“Áno… prosím…“
A aj urobil.
Telo mu stuhlo, zastonal, a zostal na pár sekúnd nehybne vo mne.
Začala som sa smiať.
“Čo ti je také smiešne?”
“A toto všetko za peniaze daňových poplatníkov…” 😉
Zostala som ležať na stole, nohy ešte stále okolo neho. Usmial sa, upravil si košeľu.
Načiahol sa po servítky a poutieral ma. Postavila som sa, nech to zo mňa ešte vytečie. Ruku mal stále medzi mojimi nohami.
“Tak, 20 minút na ministerstve. Efektívna návšteva, slečna X.“
Ani on nepoznal moje skutočne meno.
Iba som sa usmiala.
Napravila som si šaty, upravila vlasy, dala si rúž. Dole sme už išli spolu.
Vrátnik kývol, ako by nič netušil, alebo práve naopak - je to tu bežná prax?
Ale aj keby tušil… čo by povedal na to, že som si dnes večer nechala vystriekať kundu od jeho nadriadeného?
Vyložil ma o ulicu ďalej, ešte si rozmyslím, či sa s ním vôbec niekedy stretnem.
