Peter sa zhlboka nadýchol, keď zazvonil na zvonček. Bežná zákazka – pokazená práčka. Očakával rutinu, no namiesto toho mu otvorila dvere žena, ktorá mu na chvíľu vyrazila dych. Bola krásna. Blond vlasy, bosé nohy a pohľad, ktorý hovoril viac než slová.
Domácnosť pôsobila ticho, no vzduch medzi nimi rýchlo zhustol. Zdanlivá neformálnosť mala pod povrchom niečo elektrizujúce. Oprava práčky išla pomaly – možno zámerne. Ona sa nezdržiavala pohľadov, on sa snažil sústrediť.
Keď spomenula, že nemá ako zaplatiť, medzi nimi zavládlo ticho. Ale nie nepríjemné. Skôr to bolo to ticho, v ktorom sa dýcha trochu ťažšie, a kde každý pohyb znamená viac, než sa zdá.
A potom sa to stalo. Dotyk, pohľad, gesto – všetko to prerástlo do niečoho, čo sa už nedalo zastaviť. Ich telá sa k sebe priblížili, hranice sa rozplynuli. Čas prestal existovať.
Všetko, čo nasledovalo, bolo intenzívne. Vášeň, hlad, zvedavosť. Bez slov sa dohodli na hre, ktorú obaja potrebovali. A keď bolo po všetkom, stáli tam – spotení, usmiati, spokojní.
„Ak sa ti ešte niečo pokazí... vieš, koho zavolať,“ povedal Peter s úsmevom a zatvoril za sebou dvere.
A ona vedela, že sa ešte uvidia. Lebo niektoré opravy netreba robiť len raz.
