Keď sa dotyk stane jazykom Sedela v malej kaviarni pri okne a miešala vychladnuté cappuccino. Vonku pršalo a mesto sa rozmazávalo do akvarelu. Vtedy vošiel on. Nie dramaticky, len tak samozrejme, akoby tam patril odjakživa. Ich pohľady sa stretli iba na zlomok sekundy, no v tom krátkom okamihu bolo všetko – zvedavosť, výzva, aj ticho, ktoré medzi dvoma cudzincami vie byť hlasnejšie než slová. Keď si prisadol, rozhovor plynul ľahko. Smiech, pauzy, drobné dotyky prstov pri odkladaní šálok. Každý z nich cítil, že nejde o náhodu, ale o rozhodnutie, ktoré ešte nepadlo nahlas. Neskôr, keď dážď ustal a ulice sa vyprázdnili, kráčali vedľa seba. Rameno sa občas dotklo ramena. Stačilo to. V tých dotykoch bolo viac sľubu než v akomkoľvek vyznaní. Keď sa pri dverách na chvíľu zastavili, pobozkal ju. Pomaly. Bez náhlenia. Bozk, ktorý nebral, ale pýtal sa. A ona odpovedala. Niektoré veci netreba opisovať. Stačí vedieť, že noc bola dlhá, dych tichý a blízkosť skutočná. A ráno? Ráno už neboli cudzincami.
