Pod rukami Slovenky

Tribúna hučala ako jeden organizmus. Svetlá sa lámali na ľade, puk sa odrážal od mantinelov a vzduch bol presýtený hlasmi, pivom a napätím. Sedela som rovno, pokojne. Mala som štyridsať a nemala som potrebu sa strácať v dave.

Slovenský dres, vlasy zopnuté len tak, aby mi neprekážali. Keď som kričala a fandila po slovensky, robila som to bez zábran. Mala som pivo a vychutnávala som si večer s kamarátkami z práce, ktorý sme pre veľa papierovačiek takmer nestihli. Štyri kolegyne, ktoré sa ani nestihli prezliecť z kancelárie, na podpätkoch, v slovenských dresoch.

Všimla som si ho skôr, než sa mi prihovoril.

Sedel o dva miesta ďalej. Bez dresu, bez farieb, v tmavej mikine. Vyzeral, že je tu sám. Mladý, možno dvadsaťpäť. Pozeral na ľad len občas. Častejšie na mňa. Nie drzo. Skôr tak, ako sa pozerá niekto, kto ešte nevie, či má právo.

„Ty fandíš komu?“ ozval sa počas prerušenia hry. Po česky. Jemne, trochu nervózne.

Pozrela som sa naňho pomaly, trochu nechápavo, zdvihla som obočie.
„Myslíš, že by som mala na sebe toto, keby som fandila Čechom?“

Zasmial sa krátko a neiste.
„To asi ne,“ povedal. „Já fandím Česku.“

„Tak prečo sedíš tu?“ spýtala som sa, pomerne zmätene keďže sme na zápase Slovensko proti Česku.

Pokrčil plecami. „Protože… Slovenky.“

Naklonila som sa bližšie. Len o kúsok.
„A funguje to?“

Zadržal dych.
„Ještě víc, než jsem čekal.“

Keď sa hra znovu rozbehla, tento mladučký Čech sa snažil tváriť, že ho to zaujíma. V skutočnosti bolo jasné, že mu ide len o Slovenky, nie o hokej.

V prestávke stál pri zábradlí. Keď som prešla okolo, povedal potichu:
„Slovenština zní jinak.“

„Ruší ťa?“ spýtala som sa bez otočenia.

„Hodně,“ priznal. „Nevím, jestli hlasem… nebo tím, kdo ho používá.“

Pozrela som sa naňho. Mladý. Čitateľný.
„Tak si si vybral zlý sektor,“ povedala som a nevenovala som mu viac pozornosti.

O asi 15 minút som ho videla zamieriť k toaletám. Rýchlo. Bez obzerania. Vybrala som sa za ním.

Chodba bola chladná, osvetlená tvrdým neónom. Hluk haly sem doliehal len tlmene, ako keby sa zápas odohrával inde. Bol na mužských toaletách. Stál pri umývadle, hlavu sklonenú, ruky opreté o umývadlo. Keď ma zbadal v zrkadle, stuhol.

„Neutekáš trochu nápadne?“ spýtala som sa.

„Potřeboval jsem pauzu,“ povedal. „Nějak se mi… špatně dýchá.“

Vošla som do kabínky, prstom som mu ukázala, aby prišiel ku mne. Samozrejme ihneď poslúchol, nič iné som nečakala. Zavrela som dvere. Zvuk zapadol do ticha. Priestor sa zmenšil. Už nemal kam ustúpiť.

„Opri sa,“ povedala som.

Poslúchol okamžite. Dlane položil na dvere toalety, ramená sa mu napli. Vyzeral inak než na tribúne. Menší. Otvorenejší.

Postavila som sa tesne za neho. Tak blízko, že cítil moje teplo skôr, než som sa ho dotkla. Nemohol sa otočiť. Len stáť a čakať.

„Nehýb sa,“ povedala som, keď sa jeho telo pohlo skôr, než som chcela. Nemusela som sa moc snažiť, už cestou na toalety, videla som ako mu stojí. Stála som za ním a pravou rukou som zašla do jeho nohavíc, najskôr som ho hladila cez trenky. Občas jemne, občas tvrdšie.

Zastal. Celý. Len dych ho prezrádzal.

Moje pohyby boli pomalé, isté. Neponáhľala som sa. Vnímala som každý detail, spôsob, akým sa mu skracoval dych, ako sa snažil udržať kontrolu nad telom, ktoré reagovalo rýchlejšie než hlava.

„Počúvaj,“ povedala som potichu. „Keď hovorím ja, ty poslúchaš.“

„Dobře,“ vydýchol.

„Pozri sa do zrkadla.“

Zdvihol pohľad. Videl seba, opretého o dvere napätého, poddajného. A mňa za ním. Pokojnú. Istú.

„Takto,“ povedala som, „vyzeráš, keď sa prestaneš tváriť, že máš všetko pod kontrolou.“

Jeho telo sa naplo, akoby chcelo viac, než mu patrilo. Chcel sa ma dotknúť.

„Nie.“ Zastavila som jeho pohyb presne v tom momente. Zachvel sa.

„Prosím…“ uniklo mu po česky, skôr ako priznanie než prosba.

Nechala som ho tam ešte chvíľu. Len pár sekúnd. Dosť na to, aby pochopil, že dnes nebude viesť nič. Presunula som sa pod trenky, stonal akoby mal prvý sex, akoby ešte nezažil nič podobné. Penis mal tvrdý, chcela som ho ochutnať ale takú radosť som mu nechcela dopriať. Naplula som si na ruku a pokračovala v honení.

Keď som pokračovala, podľahol rýchlo. Príliš rýchlo. Mladé telo sa niekedy nevie ovládnuť, ani keď veľmi chce. Vlna ním prešla prudko, dych sa mu rozpadol, kolená povolili. Zostal stáť len preto, že som ho tam nechala. Bol to prudký výstrek, semeno bolo na dverách toaliet aj na mojej ruke. Na chvíľu som ho ešte držala, tep mu bil neuveriteľne rýchlo.

Ustúpila som.

Chvíľu len dýchal. Stále opretý o dvere.

„Chcela som viac,“ povedala som pokojne. „Ale ponáhľam sa späť na zápas.“

Pozrel sa na mňa.
„Takže… to je všechno?“ spýtal sa potichu.

Usmiala som sa.
„Na dnes možno.“

Odstrčila som ho preč a otvorila som dvere.
„Ale ak tam po zápase ešte budeš…“

Sedela som späť na tribúne a sledovala hru, ale vedela som, že zápas už nepatrí len ľadu. Ruky som mala pokojne položené na stehnách, dych vyrovnaný. Navonok som bola rovnaká ako predtým. Vo vnútri nie. Kamarátky sa ma spýtali kde som bola, len som sa pousmiala a okamžite začala fandiť našim.

Bol to môj prvý Čech.

Nie preto, že by bol výnimočný. Ale preto, že si myslel, že vie, kam ide a nechal sa viesť bez odporu. Môj jazyk ho okúzlil okamžite. Rovnako ako moje telo.To mi stačilo.

O pár minút prišiel. Sedel presne tam, kde mal. Snažil sa sledovať puk, ale už vedel, že nie všetko sa odohráva na ľade.

Keď rozhodca zapískal koniec tretiny, vstala som. Obliekla si bundu. A tentoraz som sa obzrela úmyselne.

Stál. Čakal.

Nevedel, či ma ešte uvidí.
Ja som vedela, že áno, ale iba ak to budem chcieť ja.

A to bolo jediné, na čom záležalo.