Prišiel k nej len na víkend.
Jeho žena bola na pracovnej ceste. „Aspoň jej pomôžeš s policami,“ povedala mu, akoby to bolo úplne nevinné. Možno aj bolo.
Dom bol tichý, starší, voňal po dreve a po nej.
Otvorila mu dvere s jemným úsmevom. Nebola to žena, ktorá by sa snažila pôsobiť mladšie. Naopak. Svoje roky nosila s istotou. Úzka blúzka, tmavé nohavice, vlasy upravené, pery zvýraznené decentným rúžom.
„Tak predsa si prišiel,“ povedala a pohľadom ho prešla pomalšie, než by bolo vhodné.
„Sľúbil som,“ odpovedal.
Už dávno medzi nimi existovalo niečo, čo sa nedalo pomenovať. Neboli to dotyky. Neboli to slová. Boli to pohľady, ktoré trvali o sekundu dlhšie.
Policu opravili rýchlo. Príliš rýchlo.
„Dáš si víno?“ spýtala sa.
Neodmietol.
Sedeli oproti sebe v obývačke. On na gauči, ona v kresle. Slnko prenikalo cez záclony a kreslilo jej tiene na krk a kľúčnu kosť. Keď sa predklonila, aby položila pohár na stôl, jeho pohľad sa zastavil presne tam, kde nemal.
Všimla si to.
Samozrejme, že si to všimla.
„Si nervózny?“ opýtala sa ticho.
„Prečo by som mal byť?“
Usmiala sa. Ten úsmev bol pokojný. Skúsený.
„Pretože vieš, že toto nie je len o policiach.“
Vzduch zhustol.
Postavila sa a prešla k oknu. Z jej pohybov nebolo nič náhodné. Cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo. Mal by odísť. Mal by niečo povedať.
Namiesto toho sa postavil.
Zastal tesne za ňou.
„Toto by sme nemali,“ povedal, no hlas mu znel hlbšie, než zamýšľal.
„Nemali,“ súhlasila.
Neotočila sa hneď. Najprv sa jej ruka dotkla jeho zápästia.
Jemne. Skúmavo. Ako test.
Neodtiahol sa.
Až potom sa k nemu otočila. Boli si tak blízko, že cítil jej dych. Nebola v ňom neistota. Bola v ňom kontrola.
„Vieš, čo ma na tebe znepokojuje?“ zašepkala.
„Čo?“
„Že sa na mňa pozeráš tak, ako sa muž pozerá na ženu."
Jeho ruka jej automaticky skĺzla na bok. Zastavil sa. Čakal na odpor.
Namiesto toho sa k nemu pritlačila o niečo viac.
Ten pohyb bol rozhodujúci.
Keď ju pobozkal, nebolo to náhlivé. Bolo to napätie, ktoré čakalo príliš dlho. Jej pery sa otvorili s tichým povzdychom. Ruka mu vkĺzla do vlasov, druhou ho pritiahla bližšie.
Cítil jej telo – pevné, teplé, ženské. Nie dievčenské. Nie neisté.
Jej dlaň mu pomaly prešla po hrudi, po bruchu, nižšie… a zastavila sa. Len ho tam držala. Testovala, ako silno reaguje.
„Taký netrpezlivý,“ zašepkala mu do ucha.
Zovrel ju pevnejšie.
Otočila ho a pomaly ustúpila smerom k chodbe. Nepustila jeho ruku. Viedla ho.
Spálňa bola chladnejšia. Závesy zatiahnuté, posteľ ustlaná príliš dokonale.
Zastavila sa pred ním.
„Ešte stále môžeš odísť,“ povedala.
Tentoraz neodpovedal. Len jej rozopol prvý gombík na blúzke. Potom druhý.
Jej dych sa prehĺbil, no pohľad ostal pevný. Keď mu stiahla tričko cez hlavu, prešla dlaňou po jeho hrudi pomaly, obdivne.
„Tvoja žena si neváži, čo má,“ povedala ticho.
Tá veta medzi nimi niečo zlomila.
Už to nebolo opatrné.
Pritlačil ju k stene vedľa postele, jej noha sa mu ovinula okolo bedra. Z jej pier unikol tlmený vzdych, keď jeho ústa kĺzali po jej krku. Jej nechty sa mu zaryli do ramien – nie bolestivo, ale dosť na to, aby cítil, že ho chce rovnako silno.
Keď ju položil na posteľ, nechala ho prevziať vedenie. No len čiastočne.
Jej pohyby boli presné. Vedela, ako reagovať. Vedela, kde sa ho dotknúť, aby mu dych zhrubol. Šepkala mu slová, ktoré boli tichšie než samotný pohyb ich tiel, no intenzívnejšie než dotyk.
Napätie medzi nimi nebolo len fyzické.
Bolo zakázané.
A práve to ho robilo horúcim.
Ich telá sa hýbali v pomalom rytme, ktorý sa postupne zrýchľoval. Každý dotyk bol plný vedomia toho, že prekračujú hranicu, z ktorej sa nedá úplne vrátiť.
Keď sa napätie medzi nimi konečne prelomilo, držala ho pri sebe pevne. Dych mala zrýchlený, no pohľad pokojný.
Ležali vedľa seba.
Ticho.
„Zajtra sa budeme tváriť, že sa nič nestalo,“ povedala po chvíli.
Pozrel na ňu.
„Dokážeš to?“
Usmiala sa. Ten úsmev bol rovnaký ako pri dverách.
„Ja áno.“
Otázka bola, či to dokáže aj on.
Prvá poviedka, pokiaľ sa páči zanechaj like a budem vedieť že dať pokračovanie 😊
