4.Telo mojej ženy ako splátka

Zuzana sedela v backstage a snažila sa upokojiť ruky. Adrenalín z pódia už vyprchal a v tele po ňom ostala len ťažká, lepkavá únava. Chvíľu mala pocit, že sa jej podarí aspoň nadýchnuť, keď sa otvorili dvere. Vošla Eva. Tvárila sa dôležito, v očiach mala ten zvláštny lesk, ktorý veštil veľký obchod.

„Lucia, uprav sa,“ povedala Eva bez zbytočného tónu. „Čaká ťa šéf večera.“ Zastavila sa pri dverách. „Ten, čo to celé platí.“ Zuzana len prikývla. Upravila si župan, prešla pohľadom po zrkadle, akoby kontrolovala nie seba, ale to, čo má odovzdať. Potom vyšla do sály. Eva ju viedla k veľkému boxu vzadu. Pri stole sedeli štyria muži. Keď sa priblížila, rozhovor stíchol — nie preto, že by sa hanbili, ale preto, že sa prešlo na iný druh programu.

„Tak to je naša ozdoba večera,“ ozval sa jeden. „Vyzerá ešte lepšie než na pódiu,“ dodal druhý. Šéf sa len usmial. Nepotreboval zvyšovať hlas. „Sadni si, Lucia,“ povedal. „Dnes sa o teba staráme my.“ Rukou naznačil, aby si prisadla k nemu. „Na pódiu si bola hviezda. Čo si dáš na pitie? Dnes večer nič nie je problém. “ Zuzana si vypýtala gin s tonikom, ktorý jej šéf okamžite objednal. Rozhovor plynul, komplimenty padali ľahko — nezneli však ako obdiv, skôr ako inventúra. Po chvíli sa šéf postavil a podal jej ruku. „Páni, ospravedlňte nás.“ Nikto sa nepýtal prečo. Len sa usmiali a pokračovali v debate. Kráčali chodbou vedľa seba. Bol o niečo nižší, nevýraznej postavy — ale nepôsobil ako niekto, kto by musel žiadať. Pôsobil ako niekto, komu sa veci jednoducho dejú. Zastali pred dverami. Otvoril ich a galantne ju pustil dnu. Keď sa za nimi zavreli, hluk baru sa odrazu zlomil a ostal niekde za stenami ako vzdialené more. Miestnosť pôsobila menšia. Tichšia. Povedal potichu: „Tak. Teraz už sme mimo programu.“ Šéf si vyzliekol sako a prehodil ho cez operadlo kresla. Nepôsobil nervózne. Skôr uvoľnene — ako niekto, kto sa na chvíľu dostal mimo vlastnú kanceláriu. „Sadni si,“ povedal, tentoraz bez príkazu v hlase. Skôr ako návrh. Zuzana si sadla. Chvíľu mlčal. Chvíľu sa na ňu díval, akoby sa ju nesnažil zaradiť do cenníka, ale do príbehu. „Vieš,“ povedal, „ľudia si myslia, že sem chodím kvôli tomu, čo je vidieť. Ale pravda je menej efektná.“ Zdvihol pohár, ale nenapil sa. „Celý deň riešim čísla, krízy, rozhodnutia, ktoré niekomu zmenia život. Tu…“ krátko sa pousmial, „…tu sa dá na chvíľu hovoriť normálne.“ Zuzana váhala, potom sa odvážila: „A to sa vám tu darí?“ Pozrel sa na ňu s miernym prekvapením. „Zriedka,“ priznal. „Väčšinou sa všetci snažia byť tým, čo si myslia, že chcem. Ty…“ odmlčal sa, „…ty sa len pýtaš.“ A v tom to zrazu nebolo o programe večera. Bolo to o tom, že si niekto všimol, že za kostýmom je človek, ktorý rozmýšľa. Šéf na chvíľu zaváhal, akoby si v hlave prepočítaval ďalší ťah. Potom sa mierne naklonil bližšie. Nie naliehavo. Skôr pokojne — ako niekto, kto je zvyknutý, že veci sa dejú po jeho. „Páčiš sa mi, Lucia,“ povedal. „Nielen tým, ako vyzeráš. Je v tebe pokoj. Rozum. To sa dnes nenosí.“ Chvíľu ju pozoroval, akoby jej dával priestor, aby vetu pochopila, nielen počula.

Z vrecka vytiahol peňaženku a položil ju na stolík. „Navrhujem toto: objednávam si ťa na hodinu. GFE (Girlfriend Experience). Chcem, aby sme sa cítili uvoľnene, bez tlaku. Ale chcem aj orál. Bez ochrany.“ Otvoril peňaženku. Bankovky položil na stolík pomaly, bez teatrálnosti. Suma bola vyššia, než čakala. Nebolo to gesto. Bol to podpis. Zuzana sa na peniaze pozrela a potom späť na neho. Chvíľu mlčala. „Dobre,“ povedala napokon. Nie ako ponuku, ale ako rozhodnutie. Spokojne prikývol. „Dám si krátku sprchu,“ povedal. „Ty si zatiaľ oddýchni.“ Keď sa za ním zatiahla zástena sprchy a miestnosť zaplnil tlmený šum vody, Zuzana zostala sama. Vzala bankovky do ruky. Ich váha ju na okamih ukotvila v realite.

Bol to obchod. Jasný. Zaplatený. Uzavretý. Sadla si na posteľ a čakala. Vyšiel zo sprchy s uterákom ovinutým okolo pása, pristúpil k Zuzane a vtisol jej jemný bozk na pery. Zuzana mu ho vzápätí vrátila a ich jazyky sa o seba zľahka obtreli. „Máš chuť na masáž?“ spýtala sa ho potichu. „Áno,“ prikývol Viktor, „ale chcel by som takú... telo na telo. No najprv by som sa chcel s tebou len tak pomazliť.“ Zuzana sa naňho zahľadela a spýtala sa na to, čo jej doteraz unikalo: „Ako sa vlastne voláš? ,,Viktor,“ odpovedal.

Jeho ruky sa jej už kĺzali po chrbte. Zastavili sa na háčikoch podprsenky. Na sekundu. Akoby jej dával možnosť cúvnuť.

Necúvla.

Zapínanie povolilo a látka skĺzla z jej ramien. Jeho dlane ju obopli pomaly, nie hladne – skôr skúmavo. Palce prešli po bradavkách tak zľahka, až sa jej telo naplo skôr, než to stihla ovládnuť.

Keď sa sklonil, uvedomila si, že zadržiava dych.

A že nechce, aby prestal. Potom si spolu ľahli na posteľ. Zuzana sa natiahla na chrbát a Viktor sa k nej pritisol z boku. Ich pery sa znova stretli v pomalom bozku, ktorý trval dlhšie, než by čakala.

Jeho ruka sa zatiaľ pomaly kĺzala po jej tele. Najprv len bez cieľa, akoby si zvykal na teplo jej pokožky. Až potom sa zastavila nižšie, kde ju cez tenkú látku nohavičiek začal jemne dráždiť.

Zuzana sa nepatrne nadýchla. Na okamih zavrela oči a nechala ho, aby pokračoval.

Potom mu dlaňou skĺzla po bruchu nižšie a chytila jeho úd do ruky. Jeho reakcia bola okamžitá. Na perách sa jej mihol slabý úsmev, keď cítila, ako pod jej dotykom stvrdol.

Bez slova mu pomohla stiahnuť nohavičky. Zhodila topánky a pomaly si stiahla aj tenké pančuchy, akoby tým zhadzovala posledné zvyšky večera, ktorý ešte pred chvíľou patril niekomu inému. Viktor si ľahol na brucho a Zuzana siahla po fľaštičke s masážnym olejom. Naliala si trochu do dlaní, chvíľu ho medzi prstami zohrievala a potom mu ho pomaly rozotrela po chrbte.

Vzápätí ho obkročmo obsedela. Ich nahá pokožka sa vďaka oleju hladko kĺzala po sebe a Zuzana sa k nemu celou váhou pritlačila. Pomalými pohybmi sa po ňom posúvala, prsiami sa mu kĺzala po chrbte a vychutnávala si každý dotyk, každé teplo jeho tela pod sebou.

Po chvíli sa Viktor otočil na chrbát. Zuzana mu bez slova natrela olejom aj hruď a brucho, jej ruky sa po ňom pohybovali pomaly, takmer lenivo. Potom sa po ňom znovu sklonila a nechala svoje telo kĺzať nižšie a nižšie, až sa panvou ocitla medzi jeho nohami.

Tam sa na chvíľu zastavila. Dlaňou mu pomaly prešla po úde, ktorý už bol tvrdý a napätý, a začala ho dráždiť dlhými, plynulými pohybmi.

Zostala na ňom sedieť obkročmo a pomaly sa posunula vyššie. Svojím mokrým lonom mu začala prechádzať po stoporenom úde, ktorý mal položený na bruchu. Vďaka vrstve oleja sa po ňom rytmicky kĺzala hore a dole, pričom si vychutnávala dráždivý kontakt ich tiel.

Obrátila a vystrčila k nemu svoje pozadie. Kĺzavým pohybom sa presunula až k jeho tvári, zatiaľ čo rukou uchopila jeho penis a jemne si ho vložila do úst. Rytmicky pohybovala hlavou hore a dole, plne sústredená na jeho rozkoš.

Keď sa mu Zuzana takto priblížila k tvári, Viktor neváhal. Rukami začal masírovať jej oblé, olejom natreté polky a vzápätí neodolal vábeniu jej lona. Najprv jemne prešiel jazykom po klitorise a potom skĺzol nižšie, k jej vlhkej štrbinke, z ktorej hojne vytekala sladká šťava.

Jej chuť ho úplne opantala, a tak sa snažil jazykom preniknúť čo najhlbšie, aby si vychutnal každý jej kúsok. Zuzana to už nevydržala. Prerušila dráždenie a s hlbokým vzdychom siahla po prezervatíve. Rýchlymi, nedočkavými pohybmi ho nasadila a tlmene šepla: „Prepáč, ale ja to už nevydržím... už jednoducho musím.“ Otočená k nemu chrbtom, naviedla ho do svojho vnútra a prudko naňho dosadla. Miestnosťou sa rozľahol jej hlasný vzdych, ktorý postupne prechádzal až do nekontrolovaného kriku. Zuzana sa v rytme divokých pohybov panvou začala dráždiť tak intenzívne, až ju o malú chvíľu pohltil silný, výbušný orgazmus. Prevrátila sa na chrbát, nohami otočená k nemu. Pritisla si dlaň na svoju mušličku, silno si zovrela stehná a začala sa divoko dráždiť. Z hrdla sa jej dral nekontrolovaný krik. Celé telo sa jej v kŕčoch triaslo. So zaklonenou hlavou a privretými očami sa poddávala vlne rozkoše, ktorá ju úplne ovládla. Keď Viktor videl to divadlo, ktorého bol sám súčasťou, už sa viac nedokázal ovládať. „Tak, Lucia... teraz to už ani ja nevydržím,“ vydýchol vzrušene. Kľakol si k nej, roztiahol jej nohy a opäť sa jazykom ponoril medzi jej stehná. Striedavo jej dráždil klitoris a vzápätí skĺzal nižšie k pošve. Vylizoval ju s takou chuťou a vervou, akoby to bola miska s tou najsladšou šľahačkou. Viktor si kľakol, vymenil si prezervatív za nový a vzápätí plynule zasunul svoju pýchu do Zuzaninej pošvy. Začal pomaly prirážať. Nikam sa neponáhľal, vychutnával si každý milimeter pohybu a Zuzana sa mu odmeňovala tichým, jemným vzdychaním. Potom sa na ňu celou váhou položil. Ich pery sa znovu spojili v hlbokom bozku. Viktor si jej hlavu vzal do dlaní, nežne ju pridržiaval a ich jazyky sa v spoločnom tanci o seba zľahka obtierali. Zuzana zavrela oči a úplne stratila pojem o čase. Takto sa jej to páčilo. Ten pomalý, intímny rytmus v nej prebúdzal spomienky na časy, keď sa ešte milovala so svojím manželom – na tie dni, kým ich životy nezačali drviť finančné problémy. Na chvíľu vytesnila realitu, bar aj cenník na nočnom stolíku, a jednoducho si to užívala, akoby na ničom inom nezáležalo. Viktor sa jej nevedel nabažiť. Páčila sa mu každým kúskom svojho bytia a dychtivo nasával jej vôňu, ktorú si v tej chvíli úplne zamiloval. Fascinovalo ho všetko – to, ako hlboko a úprimne vzdychala, ako sa pod ním prirodzene pohybovala, aj spôsob, akým rozprávala. Vôbec sa nesprávala ako prostitútky, na ktoré bol doteraz zvyknutý. Tie boli často chladné a mechanické, no táto žena v ňom prebúdzala niečo, čo doteraz nepoznal. Úplne ho očarila.

V duchu premýšľal, kým táto žena v skutočnosti je. Čo ju asi v živote postretlo a čo ju dohnalo k tomu, čo robí? Nemohol jej hľadieť priamo do očí, pretože ich mala pevne zavreté, akoby bola v úplne inom svete. Pozoroval jej črty, chvenie pier a uvoľnený výraz tváre, snažiac sa v nich nájsť odpoveď, ktorú mu žiadna iná žena v tomto bare nedala.

Viktor sa rozhodol viac nepýtať. Namiesto slov zrýchlil tempo a pevnejšie ju chytil za boky. Olej spôsobil, že každý ich pohyb bol dokonale hladký a tichý, prerušovaný len ich zrýchleným dychom. Zuzana pod ním ticho zastonala, jej telo sa naplo a nohy mu silno obopli pás. Aj na neho to už prichádzalo. Rozhodol sa, že ho nevytiahne. Pritlačil si ju k sebe ešte tesnejšie, dlane jej zaboril do chrbta a v momente, keď sa Zuzana začala chvieť v ďalšom orgazme, vyvrcholil spolu s ňou. Boli do seba zakliesnení, spotení a lesklí od oleja, kým sa ich telá postupne upokojovali v spoločnom rytme doznievajúcej rozkoše.

Zuzana prudko vydýchla, akoby sa práve vynorila z hlbokej vody, a konečne otvorila oči. Chvíľu naňho len zmätene hľadela, kým sa jej vedomie nevrátilo späť. Viktor sa z nej opatrne zosunul a ľahol si vedľa nej. Obaja tam ležali, nahí a lesklí od oleja, kým sa ich tep pomaly upokojoval. „Bolo to... iné,“ pošepkal Viktor do ticha. Zuzana sa len slabo usmiala, odvrátila tvár a v duchu si priala, aby táto chvíľa, kedy nemusí byť len „Luciou“, trvala ešte aspoň o pár minút dlhšie. Viktor vstal a zamieril k sprche. Keď sa potom obliekal, ešte sa na ňu pozrel cez plece. „Lucia,“ povedal ticho, „dnes večer ešte nekončíme. Budem ťa čakať pri bare.“ Na okamih sa usmial. „Dnes večer budeš so mnou.“ Na stôl položil päť stoeurových bankoviek. „Je to takto pre teba v poriadku?“ spýtal sa a pozrel jej do očí. Zuzana len mlčky prikývla. Uvedomila si, že je to veľmi štedré. Keď dvere za Viktorom konečne zaklapli, osamela. Vošla do sprchy, aby zo seba zmyla zvyšky oleja aj únavu z uplynulej hodiny. Potom sa obliekla, upratala izbu, aby po ich návšteve nezostalo ani stopy, a s búšiacim srdcom sa vybrala k baru. Keď Zuzana prišla k baru, Viktor ju už čakal opretý o pult. Len čo ju zbadal, v očiach sa mu zaiskrilo. Hneď jej objednal drink, majetnícky ju chytil okolo pása a jemne ju pobozkal na líce. Bolo to gesto, ktoré v tomto bare jasne hovorilo, že Lucia je na dnešný večer „zadaná“. Prešli spolu k švédskym stolom v zadnej časti klubu. Viktor jej bez rozmýšľania naložil na tanier, presne tak, akoby to robil pre niekoho, koho pozná už roky. Zuzana si všimla, že jej tanier bol plnší než jeho — a že sa pri tom krátko, takmer nebadane, usmial. Sadli si k jeho kolegom. Hovorilo sa hlasno, smialo sa ešte hlasnejšie, poháre sa neustále dopĺňali. Zuzana sa zapájala do rozhovorov, prikyvovala, vtipkovala, ale vnútri ju zarážalo, aké zvláštne normálne to celé pôsobí. Nebola „dievča z klubu“. Bola jeho partnerka pri stole. Neskôr ju Viktor vytiahol na parket. Hudba bola už hustá, ťažká, pulzujúca. Tancovali blízko seba, nie vyzývavo — skôr prirodzene, ako dvojica, ktorá si našla vlastný rytmus uprostred chaosu. Keď sa k nim jeden z podgurážených kolegov pokúsil pretlačiť a natiahol sa po Zuzane, Viktor zareagoval okamžite. Bez kriku, bez smiechu. Len jedným rýchlym pohybom ho odtlačil. „Dnes nie,“ povedal pokojne, ale pevne. „Táto noc patrí nám.“ A pritlačil si ju bližšie k sebe. Zvyšok večera strávili v boxe. Viktor ju nepúšťal z dosahu — ruka mu prirodzene spočívala na jej stehne alebo okolo pliec, akoby tam patrila. Zuzana sa smiala, odpovedala na vtipy, ťahala z drinku malé dúšky, no v duchu stále cítila ten rozdiel medzi hlučnou zábavou a intímnym tichom, ktoré pred chvíľou zažili. Večer sa skončil až nad ránom, krátko po pol tretej.

Z baru odchádzali poslední hostia a v podniku sa rozliehalo unavené ticho po hlučnej noci. Viktor sa k Zuzane naklonil a potichu povedal: „Ďakujem ti za krásny večer. My dvaja sa ešte uvidíme.“ Potom zmizol v nočnej tme a pre Zuzanu sa tým skončil jej prvý pracovný deň.

Unavene sa prezliekla do civilného oblečenia a spolu s ostatnými dievčatami zamierila do Žralokovej kancelárie. Ten už sedel za masívnym stolom a postupne vyplácal každú z nich podľa toho, koľko v tú noc zarobili pre podnik. Až napokon prišiel rad na Zuzanu.

Zaklopala, hoci dvere boli pootvorené, a vošla. Kancelária bola osvetlená jedinou lampou, ktorej teplé svetlo padalo na masívny stôl a na otvorenú knihu s úhľadne písanými riadkami. Žralok sedel za stolom, pokojný, sústredený, s perom v ruke. Bez slova jej naznačil, aby si sadla. Listoval v knihe, akoby si ešte raz prechádzal jej meno, čísla, poznámky.

Keď zdvihol zrak, usmial sa tým svojím pokojne nebezpečným úsmevom. „Tak, Zuzana,“ povedal mierne. „Ako sa cítiš po prvom dni?“ Na chvíľu sa odmlčal, potom pokračoval: „Dnes tu bol trochu frmol. Nebýva to tak každý večer. Ale zvládla si to na jednotku.

Na to, že si tu prvýkrát, klobúk dole.“ Zavrel knihu a oprel sa dozadu.

„Vieš… keď som ťa prvý raz videl stáť oproti mne v tej bielej nočnej košeli, vedel som, že na to máš. Ja mám na to nos.“

Zuzana sa naňho len ticho pozerala. Jeho slová jej nelichotili. Skôr ju unavovali. Znel v nich chladný druh obdivu, ktorý nehreje. „Keď sa ma pýtaš, ako sa cítim,“ povedala nakoniec pokojne, „tak nič moc. Ty dobre vieš, že to nerobím úplne dobrovoľne. Tak sa tu nehrajme na divadlo.“ Žralok prestal počítať bankovky a pomaly k nej zdvihol zrak. Jeho pohľad stvrdol. „Že to nerobíš dobrovoľne?“ zopakoval ticho. V jeho hlase zaznela nebezpečná pokojnosť. „Pozri sa na mňa, Zuzana. To, že si tu, nie je moja vina. To tvoj chlap ťa dostal do sračiek, nie ja.“ Vstal a oprel sa rukami o stôl. „Ja som ten, kto ti podal ruku, keď si padala na dno.“ Naklonil sa o niečo bližšie. „A reči o tom, že vraj nemáš na výber, si nechaj pre niekoho iného. Možnosti máš vždy viac. Môžeš ísť upratovať vagóny. Môžeš skončiť na ulici. Ale ty si tu.“ Jeho hlas sa nezvýšil. O to bol tvrdší. „Lebo vieš, že toto je najrýchlejšia cesta k tvojim dlhom. Tak tu zo seba nerob chudinku a obeť, lebo do tejto izby si vošla po vlastných nohách.“ Na chvíľu nastalo ticho, ktoré by sa dalo krájať. Potom zmiernil tón — ale jeho oči ostali ľadové. „Ber to ako biznis,“ povedal pokojne. „Ty mi dávaš profesionalitu. Ja ti dávam možnosť zarobiť peniaze, ktoré potrebuješ.“ Na okamih sa odmlčal. „Nič viac. Nič menej.“ Žralok sa na ňu zadíval prísnejšie. V jeho pohľade sa mihol náznak rešpektu. „Cením si tvoju úprimnosť,“ povedal pomaly. „A o to viac cením tvoju profesionalitu.“ Znovu otvoril knihu, prešiel prstom po riadkoch a dodal: „Tak. Teraz prejdime k tomu, prečo sme tu… a prečo to robíme.“ Žralok si nasadil okuliare a začal počítať nahlas, akoby robil inventúru v sklade. „Takže,“ povedal a prešiel prstom po riadkoch v knihe, „máš tu jeden základ za sto. Premium stodvadsať, k tomu príplatok šesťdesiat. Za podprsenku tridsať. A striptíz – stodvadsať.“ Zdvihol zrak len na sekundu, potom pokračoval: „Viktor – GFE tristo. Pekne. Spoločnosť päťsto.“ List v knihe sa ticho pohol. „Dokopy tisícdvesto dvadsať.“ Na papieri sa mihla rýchla čiara. „Tridsať percent dole. Mínus tristošesťdesiatšesť. Zaokrúhlime to – tristošesťdesiat. Zostáva osemstošesťdesiat.“ Zavrel knihu a pozrel na ňu. „Provízia za konzum – osem položiek. Osemdesiat. Deväťstoštyridsať.“ Otvoril zásuvku. Vytiahol zväzok bankoviek a začal ich klásť na stôl jednu po druhej. Zuzana ich počítala pohľadom. Keď položil deviatu, na chvíľu sa zastavil. Potom vytiahol ešte jednu bankovku a pridal ju k nim. „Zaokrúhlime to nahor,“ povedal mierne. „Tisíc.“ „Toto je tvoj dnešný deň,“ povedal pokojne. „A toto je dôkaz, že to ide.“ Zuzana sa na bankovky pozerala bez úsmevu. Žralok si ju ešte chvíľu premeriaval, akoby si v hlave prepočítaval niečo, čo už dávno nebolo o číslach. „Keďže si dnešok zvládla nadpriemerne dobre,“ povedal pokojne, „mám pre teba na zajtra jednu… chuťovku.“ Zložil okuliare a položil ich na stôl. „Eskort. Jeden overený klient. Platí veľmi dobre. Dievčatá by si uňho ruky dolámali, len aby sa tam dostali. Chodia k nemu radi.“ Zuzana sa ani nepohla. „Chcem mu poslať niečo exkluzívne,“ dodal. „Niečo špeciálne. A to niečo budeš ty.“ V kancelárii bolo ticho. Také, v ktorom si človek začne uvedomovať vlastný dych. „Zajtra o siedmej,“ pokračoval, akoby objednával stôl v reštaurácii. Zdvihol na ňu pohľad. „Je to dobrá príležitosť, Zuzana. A dobré príležitosti sa neodmietajú.“ Zuzana len potichu prikývla. „O pol siedmej ti pošlem taxík,“ pokračoval Žralok vecne. „Zaplatíš ho zo svojho. Klient ti ho na mieste preplatí.“ Zdvihol pero a urobil si krátku poznámku. „Oblečieš sa, akoby si išla na večeru s manželom do dobrej reštaurácie. Žiadny prehnaný mejkap. Žiadne divadlo. Snaž sa pôsobiť prirodzene.“ Pozrel na ňu ponad okraj okuliarov. „Bežne to robíme tak, že po každej hodine voláme, či je všetko v poriadku.“ Na okamih sa odmlčal. „U tohto klienta to potrebné nie je. Ale ak budeš chcieť, môžeme to tak nastaviť.“ Zatvoril knihu a posunul ju nabok, akoby tým uzavrel tému.

„Dobré príležitosti sa neodmietajú,“ povedal Žralok naposledy.

Zuzana prikývla.

Keď vyšla z kancelárie, chodba bola prázdna. V zrkadle na konci sa na ňu pozerala žena, ktorú spoznala len podľa očí.

Napadlo jej, že splátky majú jednu výhodu.

Postupne si zvykneš.