Zuzana mala štyridsaťtri rokov a presne vedela, čo chce od večera pokojnú večeru, pohár dobrého vína, ticho po rušnom týždni. Namiesto toho sedela oproti Michalovi, tridsaťosemročnému architektovi, ktorý prišiel na stretnutie o rekonštrukcii jej kaviarne a zostal dlho po tom, čo posledný papier zmizol zo stola. „Vy sa vždy takto pozeráte na klientov?" spýtala sa, keď si všimla, ako sa jeho oči zastavili o čosi dlhšie, než bolo profesionálne. „Len na tých, ktorí vedia presne, čo chcú," odpovedal pokojne, no v hlase mu zavibrovalo niečo iné. Vonku sa spustila búrka prudká, letná, taká, čo prinúti ľudí zostať tam, kde sú. Zuzana nalialá ešte jeden pohár vína a všimla si, že jej ruka sa mierne chveje, keď mu ho podávala. „Mali by ste ísť," povedala, no nevstala od stola. „Mal by som," súhlasil Michal a nepohol sa ani o centimeter. Blesk ožiaril miestnosť, na okamih im ukázal tváre bližšie, než boli pred minútou. Ticho medzi nimi bolo husté, nabité, ako vzduch pred búrkou samotnou. Zuzana cítila, ako sa jej srdce rozbúcha rovnakým rytmom ako dážď na okne. „Toto je zlý nápad," zašepkala, no jej telo hovorilo niečo úplne iné, keď sa naklonila bližšie. „Najlepšie nápady zvyčajne sú," odpovedal Michal tesne pred tým, než sa priestor medzi nimi definitívne stratil.
