Už viem ako chutíš💋

Začalo sa to celkom nevinne. Z nudnej chvíle som sa prihlásila na stránku pre amatérov a začala vyplňovať profil. Otázky sa kopili jedna za druhou… a potom prišla tá: sexuálne záľuby? Začervenala som sa. Áno, viem… pre niekoho možno banalita. No pre mňa, mierne hanblivú, to bolo, akoby som odhalila kus seba pred cudzími očami. Napriek tomu som pokračovala. Pridala som fotografiu – a vtom ma ten svet vtiahol. Prešla sotva minúta a obrazovka sa zaplnila správami. Desiatky, možno stovky. Fotografie, návrhy, ponuky… niektoré absurdné, iné pobavili. Nad mnohými som len prevrátila oči, nad pár sa zasmiala. No jedna správa ma zastavila. Muž bez fotografie. 35 rokov. Slobodný. Okolie Bratislavy. „Pamätám si, ako chutíš, Laura. Čo ťa sem privádza?“ Zovrelo mi žalúdok. Srdce sa mi rozbúchalo rýchlejšie, než by som chcela. V hlave sa mi mihli spomienky na bezstarostné obdobie, pár nezáväzných stretnutí… a zrazu som si nebola istá ničím. Bez váhania som stiahla svoju profilovú fotku. Napísala som: „Odkiaľ sa poznáme?“ Odpoveď prišla takmer okamžite: „Pamätám si, ako chutíš… rovnako naživo, ako aj v mojich snoch. Tam sme sa stretli.“ Zamračila som sa, no zároveň som cítila, ako mi po chrbte prebehlo zvláštne napätie. Poetik… alebo hráč? pomyslela som si. A predsa – odpísala som. Rozhovor sa rozbehol. Bol zvláštny. Otvorený. Miestami jemne provokatívny, no stále akosi prirodzený. Slová medzi nami plynuli ľahko, akoby sme sa poznali dlhšie, než sme si chceli priznať. Netrevalo dlho a prešli sme na hovor. Tri hodiny. Ani som nevedela ako. A potom ďalší deň. A ďalší. Tri dni, ktoré ubehli rýchlejšie než mali. „Dáme si kávu?“ navrhol. Váhala som. No pravda bola jednoduchá – bola som viac zvedavá než rozumná. „Budem ťa čakať v Auparku. Biela košeľa.“ Zaparkovala som. Vyšla na druhé poschodie. Eskalátor ma niesol hore a srdce mi bilo ako splašené. Čo to vlastne robím? Vošla som do kaviarne. Traja muži v bielej košeli. Na chvíľu som zaváhala, potom som si sadla bokom, do rohu. Objednala si espresso a limonádu. Ruky sa mi mierne triasli, keď som mu napísala: „Som tu. Čierne šaty, kožená bunda.“ A potom som ho uvidela. Ako kráča ku mne. Niečo vo mne sa pohlo – zvláštne, intenzívne, nečakané - zvlhla som. Keď prehovoril a jemne mi pobozkal ruku, cítila som, ako sa napätie mení na horúčavu. Začali sme sa rozprávať. Obyčajné veci. Neobyčajné ticho medzi slovami. Pohľady, ktoré trvali o sekundu dlhšie, než by mali. A potom… ani neviem kde som nabrala odvahu. Naklonila som sa bližšie a pošepkala: „Chceš teda vedieť, ako chutím?“ Zostal zaskočený. „Áno,“ odpovedal potichu. Usmiala som sa. Pomaly som siahla do kabelky, vytiahla lízanku a bez slov ju rozbalila. Na chvíľu som ju nechala medzi perami, pohľadom som prešla po miestnosti – a potom som ju, s jemným, takmer provokatívnym gestom, skryla z dohľadu- vopchala si ju dnu. Keď som ju opäť vytiahla, podala som mu ju do úst. Tak už vieš ako chutím.💋