Shibari - príbeh návratu

Vzduch v miestnosti bol vtedy ťažký, presýtený vôňou potu, dreva a surovej juty. Keď sa dnes obzriem späť na toho muža, ktorým som býval na prahu dospelosti, vidím len naivného, dobrého chlapca. Žil som v zlatej klietke romantických ideálov, presvedčený, že vrcholom intimity a mojím jediným zmyslom je fyzicky uspokojiť ženu. Bol som formovaný svetom, ktorý kĺzal len po povrchu, a trvalo mi roky, kým som pochopil, že presne túto slepú kapitolu som musel prežiť, aby som sa neskôr mohol ponoriť do skutočnej hĺbky.

Zlom prišiel, keď som mal dvadsaťtri. Telo pre mňa zrazu prestalo byť len mäsom, kožou a nástrojom na dosiahnutie slasti. Otvorili sa mi dvere do sveta tao, tantry a vedomého dotyku. Pre moje okolie to bol možno krok do neznáma, no pre mňa to bolo prebudenie. Pamätám si na tie prvé lekcie sexological bodyworku, na to ticho, v ktorom som sa učil len dýchať a vnímať bytosť pod mojimi rukami. Učil som sa čítať energiu, mapovať intímne hranice a s posvätnou úctou k nim pristupovať. Bola to tvrdá, no nesmierne jemná škola. Prvýkrát v živote som bol konfrontovaný s tým, aké odzbrojujúce je byť absolútne prítomný v danom momente.

Táto nová, neukojiteľná zvedavosť ma o tri roky neskôr stiahla do temnejších, no o to príťažlivejších vôd. Objavil som BDSM. Rýchlo som zistil, že to zďaleka nie je o bolesti či lacnej moci, ako si mnohí myslia. Ako som si sprvu myslel aj ja. Bola to psychologická hra absolútnej dôvery. Učil som sa, akú váhu má odovzdanie sa a s akou pokorou prijať kontrolu nad iným telom a mysľou. Bol to čas, kedy som sa dotýkal tieňov, obnažoval svoju vlastnú dušu a učil sa obrovskej zodpovednosti.

A potom, keď som mal dvadsaťosem, prišla vášeň, ktorá ma pohltila celého. Shibari, japonské umenie zväzovania bolo ako blesk, ktorý zrazu prepojil všetko, čo som sa dovtedy naučil, s tým, po čom som podvedome túžil. Prinieslo tú hlbokú, uzemňujúcu prítomnosť z tantry, surovú dynamiku dôvery z BDSM a celé to pôsobilo drsnou poéziou. Dodnes si pamätám na tie prvé, neisté uzly, kedy som lano len spoznával. No netrvalo dlho a stal sa zo mňa iný človek. Nasledovali nekonečné hodiny strávené na zemi, kde som sa učil vnímať každé zachvenie svalu, zrýchlený dych a tlkot srdca ženy, ktorú som viazal.

Hustý, elektrizujúci vzduch pražského Subspaceu, prítmie brnenskeho Domečku, berlínsky Eurix... to všetko sa stalo mojím domovom. Veľmi rýchlo ma to vtiahlo do závesov. Ten pocit, keď sa modelka v mojich lanách odlepila od zeme, keď čas prestal existovať, bol opojný. Drsná juta zarezávajúca sa do jemnej kože vytvárala kontrast, ktorý bral dych. Stál som na pódiách, počúval potlesk, hype mi zastrel zrak. Ukazoval ľuďom krásu odovzdaného tela a vo svojom vnútri som cítil, že som na samom vrchole.

Lenže lano sa neomotá len okolo tela. Omotá sa aj okolo ega. V tieni reflektorov a potlesku som stratil to najdôležitejšie – podstatu. Zistil som, že persona, ktorú som si vybudoval, ma začala dusiť.

Pre záchranu samého seba som musel urobiť to najťažšie. Pustil som to všetko. Predal som laná, zbavil som sa bambusu, vymazal všetky fotky zo sietí a potichu som zmizol zo scény. Musel som to nechať zomrieť, aby som zistil, kým vlastne som, keď sa nikto nepozerá. Nasledovalo dva a pol roka absolútneho ticha. Bolo to obdobie pravdy, občas veľmi bolestivej introspekcie, kedy som preskupoval každý kúsok svojho vnútra.

Dnes tu sedím na podlahe a v rukách opäť držím zväzok juty. Vonia presne tak isto. Zemitá, surová vôňa, olej a drsná textúra, ktorú moje prsty dôverne poznajú. Ale muž, ktorý to lano drží, sa zmenil.

Už nepotrebujem pódia ani potlesk. Nehľadám v závesoch extrémy, aby som cítil, že žijem, a nepotrebujem naháňať či vyzliekať modelky, pretože viem, že za tým už nehľadám ani sex, ani potvrdenie vlastnej hodnoty. Vraciam sa k Shibari s úplne čistou mysľou. Umenie viazania sa pre mňa stalo tichou, intímnou meditáciou. Je to dialóg dvoch duší v priestore, kde nepotrebujeme slová. Lano už pre mňa nie je nástrojom na ukážku sily či estetiky pre oči iných. Je to len most k prítomnému okamihu.

Kruh sa uzavrel, no špirála pokračuje. Som späť. Pomalší, hlbší a s obrovskou pokorou k procesu. Zaujíma ma aký príbeh chce tvoja bytosť, cez svoje telo a emócie, v mojich lanách povedať.