Chvíľu sme len tak ležali. V tichu, ktoré už nepotrebovalo slová.
Moja ruka stále spočívala na jej boku, jej prsty boli prepletené s mojimi. Dýchala pokojne, ale v tom pokoji bolo niečo nové — niečo, čo tam predtým nebolo. Jemná iskra pokožky, ktorá si spomenula, že vie cítiť.
V tej chvíli sa na mňa znova pozrela. Nie ako klientka. Ani ako žena, ktorá práve zažila niečo intímne. Ale ako niekto, kto sa ti práve vpísal pod kožu a vie to. A ty to vieš tiež.
Usmiala sa. Ten úsmev mal v sebe vďaku aj očakávanie.
„Takto sa necítim často,“ zašepkala.
„Ani ja,“ priznal som úprimne.
Nesľuboval som jej nič. Ani ona mne.
A predsa sa medzi nami vznášala tá najjemnejšia dohoda — že keď sa znova stretneme, nadviažeme presne tam, kde sme skončili.
Nie len dotykom… ale tým zvláštnym tichým jazykom, ktorým hovoria len dvaja ľudia, ktorí sa cítili v hĺbke.
Pomohol som jej sadnúť si, podal som jej pohár vody. Jej ramená boli uvoľnené, oči žiarili inak. Bola pokojná. Ale v tom pokoji žilo semienko túžby, že toto ešte nebolo všetko.
Pri odchode sa pri dverách zastavila.
Otočila sa, trocha si upravila vlasy a s tým svojím jemne provokatívnym úsmevom povedala:
„Objednám sa znova. Ale nie preto, že ma bolí chrbát…“
„Viem,“ usmial som sa. „A budem čakať.“
Zavrela za sebou dvere.
A vo vzduchu zostala vôňa levandule, tepla… a tichej sľubnej predtuchy, že to najkrajšie sa ešte len začína.
