Prichytil nás niekto v lese?

Začalo to správou. Jednou z tých, kde medzi riadkami cítiš, že to nebude o zdvorilostiach. Písali sme si pár dní, trochu flirtu, trochu zvedavosti. A keď prišla otázka „Tak čo, niekedy káva?“, odpovedal som trochu inak.

„Čo keby sme si dali prvé rande na bicykloch?“ „Ty to myslíš vážne?“ „Úplne.“

„Tak fajn. Ale budem mať legíny. Varujem ťa.“

„V tom prípade idem prvý – aby som nezomrel za tebou.“

Stretli sme sa na parkovisku pri hrádzi. Prišla načas. Presne. Čierne legíny, ktoré jej sedeli ako druhá koža. Cyklistické tričko, mierne upnuté, prsia jemne vytlačené, ale nie vulgárne. Prilba v ruke, úsmev na tvári.

„Toto je vážne tvoje predstava o rande?“ „Lepšie sa spoznáš pri pohybe než pri latte.“ „Zaujímavé. Ale pozor, v legínach sa horšie skrýva vzrušenie.“

Vyrazili sme. Najprv pomaly, potom sme sa rozbehli. Dobre šliapala. Stihli sme sa rozprávať aj zasmiať, párkrát som spomalil, keď mi rozprávala niečo dôležité. A keď som bol za ňou, nedalo sa nepozerať. Jej zadok sa hýbal v rytme šliapania, napnutý, tvarovaný, dokonalý. Občas sa obzrela a zachytila môj pohľad. Len sa usmiala.

Po pár kilometroch sme zastali na vyhliadke. Vytiahla fľašu s vodou, napila sa, potiahla si tričko. Bruško hladké, chrbát jemne orosený.

„Chceš si sadnúť?“ „Nie. Ešte chcem jazdiť. Ešte ti nestačilo pozerať sa na môj zadok?“ „Práveže chcem, aby si išla ešte pomalšie.“

Zasmiala sa. Otočila sa a znova nasadla. Jazda pokračovala, ale tempo sa zmenilo. Zmenilo sa všetko. Už sme si viac nedávali pozor na vzdialenosť. Občas sa o mňa oprela, keď sme sa zastavili. Občas som jej upravil prilbu. Občas sa naše pohľady zdržali o sekundu dlhšie, než by sa patrilo.

V tých legínach bola ako magnet. A ja som mal pocit, že dnes z toho bude viac než len šport.

Jazdili sme ďalej po hrádzi. Počas šliapania rozprávala – uvoľnene, smiala sa, pohyb jej uvoľnil jazyk aj telo.

„Inak, ja nie som z Bratislavy. Ale túto trasu si začínam zamilovávať.“

„Počkaj, to ešte nepoznáš skryté miesta.“

„Ty máš nejaké tajné trasy?“

„Jednu. A dokonale sa k tebe hodí.“

Povedala, že sa rada opaľuje nahá. Bez hanby.

„Keď som sama, zhodím všetko. Žiadne línie, žiadne plavky. Slnečný dotyk je najlepší vtedy, keď nie je cez textil.“

Usmial som sa. Nasmeroval som nás k Čunovským jazerám. Povedal som len, že jej niečo ukážem.

Keď sme došli k miestu, kde sa z hrádze dalo nenápadne odbočiť, pozrela sa na mňa.

„Tu?“ „Ver mi.“

Chvíľku sme išli cez lesík a potom sme prišli k jazeru.

„Tu sa ľudia naozaj opaľujú nahí?“ „Niektorí sa aj kúpu.“

Zasmiala sa.

„Možno niekedy nabudúce.“

Na spiatočnej ceste sme išli zas cez lesík. Cestička sa kľukatila, boli sme úplne sami. Cítil som, že je čas. Len som hľadal zámienku.

Zastal som.

„Počkaj. Zle mi ťahá pedál.“ Zastavila tiež. Keď zosadla, zrazu som ju jemne chytil za ruku a stiahol ju z cesty hlbšie do lesa.

„Čo robíš?“ „Poď. Potrebujem ťa mať... teraz.“

Oprel som ju o strom. Rozopol jej cyklistické tričko. Vybehli jej prsia – krásne, plné, pevné. Bradavky tvrdé.

Privoňal som si k jej krku. Jej vôňa bola ako pot zmiešaný s parfumom a slnkom – ženská, zrelá, vlhká.

Rukami som jej hladil prsia, palcami prechádzal po bradavkách. Vzdychla. Hlava opretá o strom, oči zatvorené.

„Milujem, ako sa ťa môžem dotýkať, keď si takto vystavená.“

Stiahol som jej legíny. Rýchlo, ako to cyklo oblečenie dovolí – v tom je tá výhoda: nič nebráni túžbe.

Otočil som ju. Rukami sa chytila stromu. Zasunul som do nej bez varovania.

Vzdychla naplno. Začal som ju šukať – tvrdšie, presne, hlboko. Díval som sa, ako sa jej trasie chrbát. Pot jej stiekal pomedzi lopatky. _Zvuk prírazov sa miešal s jej dychom a štebotom listov.

„Daj mi to... presne takto... ešte...“ „Drž. A ber si.“

A ona brala. Celá.

Keď sa spravila, celá sa oprela o strom. Rozochvená. Otvorená. Otočila sa, bez rečí si kľakla. Zobrala ho do úst. Začala ho cítiť, vnímať, obsluhovať.

Hrávala sa s ním v ústach ako s dezertom. Striedala rytmus, jazyk, ruku. Pozrela sa hore.

„Daj mi to. Celý proteínový nápoj, prosím.“

A ja som jej to dal. Úplne. Ona prehltla. Pozerala sa mi do očí, kým jej stekala posledná kvapka po pere.

Opláchli sme sa vodou z fľaše. Zasmiala sa.

„Takéto rande ešte nebolo.“ „A budú ďalšie. Bicykel si nechaj pripravený.“

Išli sme ešte na obed. Rozhovor bol ľahký, smiech uvoľnený. Keď sme sa rozlúčili, už sa nič nemuselo dohovárať.

Na ďalší výjazd sa tešíme obaja.