Pokračovanie príbehu kapitolou, ktorá plynule nadväzuje na predošlú časť "Týždne v odlúčení", tento raz bez erotických scén, ale nebojte sa, tie ešte len prídu a veru je sa na čo tešiť ;)
Nitra, streda podvečer. Hrádza bola tichšia než zvyčajne. Možno preto, že slnko už začalo klesať, alebo preto, že vietor mal v sebe závan blížiaceho sa septembra. Lada sa oprela o zábradlie a zhlboka sa nadýchla. Korčule mala na nohách prvý raz po dlhom čase. Hladké čierne legíny jej obopínali stehná, na vrchu mala obyčajné tielko a ľahkú vetrovku. Pôsobila elegantne, no aj trochu roztržito. Myšlienkami bola inde.
Pán bol mimo. Odišiel na týždeň za prácou. Chýbal jej, no nebola smutná. Len… otvorenejšia. Hlbšie v sebe počúvala túžbu, ktorá v nej začala horieť už pred časom. Tú istú, ktorú mu vtedy priznala počas búrlivej noci. Mladá. Útla. Poslušná. Stále na ňu myslela. Ale nečakala, že ju práve dnes stretne.
Rozbehla sa ďalej. Kolieska pod nohami jemne svišťali, západné slnko jej svietilo do očí. A práve vtedy – keď sa pokúsila prudšie zatočiť – jej koliesko zavadilo o kamienok.
Nestihla zareagovať.
„Au… do riti...“ sykla, keď dopadla na bok a šuchla si koleno o asfalt. Bolelo to. Nie dramaticky, ale dosť na to, aby sa jej oči naplnili slzami a sánka stiahla. Sadla si a kontrolovala škrabanec – krvavý, nie hlboký, ale štípal ako čert.
„Ste v poriadku?“ ozval sa jemný ženský hlas.
Lada sa otočila.
Dievča stálo pár krokov od nej. Mala na sebe biele letné šaty, v jednej ruke držala vodítko, na druhom konci ktorého sa túlil malý psík. Vlasy svetlé, s ofinou, jemná tvár, takmer bez make-upu. A oči? Obrovské. Zvedavé. Otvorené.
„Áno, len som sa oškrela,“ odvetila Lada, snažiac sa o úsmev, no stále mierne skrivená bolesťou.
„To vyzerá nepríjemne… počkajte, mám v taške vreckovky.“
Kým sa Lada pokúšala vyzliecť si vetrovku, dievča už k nej kľakalo. Bola drobná. Takmer by si ju človek splietol s maturantkou, no v očiach mala niečo, čo ju robilo zaujímavou. Jemne opatrne prikladala vreckovku k Ladinmu kolenu.
„Volám sa Ema,“ povedala s úsmevom.
„Lada.“
„Rada som pomohla. Bolo to dosť nečakané.“
Ich pohľady sa stretli. Lada cítila zvláštne teplo. Nie vzrušenie, ale čosi mäkké, ľudské. Vďačnosť a akýsi záujem, ktorý nemusel byť hneď pomenovaný.
„Ďakujem, že si sa zastavila,“ povedala po chvíli. Ema pokrčila plecami. „Keď niekto spadne priamo predo mnou, bolo by hlúpe si ho nevšimnúť. Chcela som len zistiť, či nepotrebuješ pomoc.“
Lada sa jemne pousmiala a vstala. Skúšobne sa oprela o zdravú nohu. „Vieš čo? Nedáš si so mnou prosecco? Je tu neďaleko terasa pri rieke. Mám pocit, že by som po tomto výkone zvládla niečo bublinkové.“
Ema pozrela na svojho psíka a potom späť na Ladu. „Ak pozývaš, tak sa nechám nahovoriť.“
Terasa pri rieke bola pokojná. Pár stolov bolo obsadených, no inak vládla neskorá letná pohoda. Slnečníky jemne kolísal vánok, z diaľky bolo počuť cinkanie pohárov a šum rozhovorov.
Lada sedela oproti Eme, koleno si obviazala jednoduchou gázou, ktorú jej ponúkla čašníčka. Obe si objednali prosecco. Psík ležal pri stole, pokojne a vychovane, občas sa obzrel na Emu, ktorá mu s úsmevom pohladila uško.
„Takže… študentka?“ spýtala sa Lada, keď im servírka doniesla poháre.
„Čerstvá prváčka,“ prikývla Ema a štrngla si s ňou.
„Iba predvčerom som sa úplne nasťahovala. Pochádzam z Banskej Štiavnice, takže internát mám cez známosť, zrejme by som sa tam inak ani nedostala. Je to tam zatiaľ také prázdne, ale som plná očakávania.“
Lada prikývla a zobrala si pohárik. „Zvykneš si. Nitra vie byť prekvapivo prívetivá. A hlavne, keď máš niekoho, s kým môžeš vypiť prosecco takto podvečer na hrádzi,“ dodala s úsmevom.
Ema sa zasmiala, úprimne. Mala v sebe niečo veľmi čisté – pohľad, v ktorom nebolo pretvárky, len zvedavosť a tichá dôvera. Pôsobila ako dievča, ktoré ešte len objavuje svet mimo malého mesta.
„Inak… ten psík nie je môj,“ dodala Ema. „Patrí mojej sesternici, čo býva tu v Nitre. Je teraz niekde pri mori s frajerom, a ja ho venčím. Nevadí mi to, aspoň mám dôvod ísť von a nezamknúť sa na izbe s Netflixom.“
„Rozumné rozhodnutie,“ prikývla Lada. „A čo lásky? Niekoho si nechala doma v Štiavnici?“ Ema sa trochu začervenala a pokrútila hlavou. „Nie, ja… vlastne som nikdy nemala nič vážne. Pár flirtov, krátke opojenia, ale nič, čo by mi zostalo pod kožou.“
Lada si ju chvíľu mlčky prezerala. Mladá, jemná… ale nie naivná. Len nezranená. Zatiaľ.
„To príde. Alebo možno nie… a aj to je v poriadku.“
Ema sa na ňu pozrela. „A ty? Si z Nitry?“
„Nie, presťahovali sme sa sem s pánom pred necelými dvoma rokmi,“ odpovedala Lada pokojne.
„S pánom?“
„Mhm,“ pousmiala sa. „Je to môj partner. Už skoro dva roky. Trochu netypický vzťah, ale hlboký a pre mňa veľmi naplňujúci.“
„Znie to vážne.“
„Aj je. No teraz je zas celý týždeň mimo, na služobke v Poľsku. Tak sa priznám… trochu sa tu cítim sama. A preto mi to tvoje objavenie padlo vhod – aj keď teda výmenou za krvavé koleno,“ dodala so smiechom a ukázala na obväz.
Ema sa pousmiala, pohladila psa, ale oči jej zostali upreté na Ladu.
„Niekedy sú tie najlepšie veci neplánované. Možno aj pády.“
Chvíľu sa na seba len ticho pozerali. Vo vzduchu nebolo nič nátlakové. Len pohoda a jemné napätie, ktoré by sa dalo premeniť na čokoľvek – alebo na nič. A presne to bolo to, čo Lade na tom okamihu prišlo krásne. Bola tu mladá žena. Útla. Citlivá. Bez zbraní, bez masiek. A bola tu s ňou.
Poháre cinkali ľahko, ako by odrážali slová, ktoré si tie dve ženy vymieňali. Už dávno sa z rozpačitého začiatku stal plynulý tok smiechu, krátkych mlčaní a osobných detailov, ktoré by si možno v iných okolnostiach nechali pre seba.
Tretí pohár prosecca sa Lade rozlieval v žilách ako pokojná rieka. Nepila často, ale dnes jej to sadlo. Ema bola výbornou spoločnosťou – nenútená, prirodzená, úprimná.
„Takže si internátnička,“ uškrnula sa Lada, keď Ema dojedala posledné kocky ľadu z minerálky, ktorú si dali po bublinkách.
„Oficiálne áno. Nemám zatiaľ peniaze na prenájom bytu,“ zareagovala Ema a zapla psíkovi vôdzku. Ten sa už netrpezlivo díval okolo seba, akoby tušil, že večerné venčenie by sa mohlo skončiť.
„A kam ho vedieš?“ opýtala sa Lada, keď obe vstali a pomaly sa pobrali z terasy dolu k hrádzi.
„K rodičom frajera mojej sesternice. Bývajú tu neďaleko, v paneláku pri Agráči. Tam je pes zatiaľ kým sú na dovolenke. Ja potom pôjdem pešo späť na intrák, je to len kúsok.“
Lada prikývla hlavou. Netrvalo jej ani sekundu rozhodnúť sa navrhnúť jej svoju spoločnosť.
„Poď, pôjdem s tebou. Aspoň sa trochu prejdeme a ja sa ti revanšujem za starostlivosť o moju nohu,“ povedala so smiechom.
„Ale nie, nemusíš...“
„Nerieš. Som tvrdohlavá, keď si takto trošku vypijem.“
Ema sa len zasmiala a prijala spoločnosť.
Spolu prešli uličkami, ktoré už boli ponorené do jemnej tmy a mestského šera. Paneláky dýchali letným večerom, z okien bolo počuť televízory a občasné hádky alebo smiech.
Pes ich viedol s istotou a Ema sa po chvíli zorientovala. Pri vchode do jedného z domov sa zastavili. Ema zvonila krátko a pes sa radostne rozbehol k známym ľuďom za dverami.
„Tak, vybavené. Teraz len po hlavnej k Mlynom.“
„Tak ťa odprevadím až pred internát,“ žmurkla Lada.
Cesta k internátu im trvala desať minút. Ticho medzi nimi nebolo trápne – bolo plné dojmov z večera, bublinkových myšlienok a pocitu, že niečo v nich oboch zostane.
Pred vchodom do internátu sa zastavili.
„Tak, vďaka za spoločnosť. A prosecco. A vlastne všetko,“ povedala Ema, keď sa postavila s kľúčmi v ruke. Tvár jej žiarila jemným červeným rumencom. Možno od vína. Možno od niečoho hlbšieho.
Lada sa usmiala a ešte chvíľu váhala. Potom si siahla do športového ruksaku.
„Počuj, ak by si niekedy znova venčila psíka… alebo chcela prosecco bez pádu, rada sa pridám,“ povedala s úsmevom. „Napíš mi.“
„Rada. Počkaj, dám ti číslo.“
Obe si vytiahli mobily a chvíľu si ťukali do obrazoviek. Vymenili si WhatsApp kontakty a potom aj Instagramové profily. Pri Lade sa Ema trochu začervenala, keď zbadala elegantne ladený feed plný jemne erotickej estetiky, vína, wellness pobytov a jej úžasného tela.
„Vyzeráš ako niekto, kto žije veľmi… naplno,“ poznamenala Ema potichu.
„Snažím sa. Ale dnes to bolo viac o náhode než o plánovaní žitia naplno.“
Ema sa usmiala, krátko, ale úprimne. „Dúfam, že sa ešte stretneme. Ak ti nebude prekážať spoločnosť obyčajnej malej študentky.“
„Naopak. Budem sa tešiť.“
Napokon si ešte raz podali ruky. Trochu dlhšie, než býva zvykom. Potom Ema vošla do tmavého vestibulu a dvere sa za ňou ticho zatvorili.
Lada zostala chvíľu stáť. Vzduch vonku bol teplý, no jej prebehli po chrbte jemné zimomriavky. Nie z chladu. Ale z očakávania. Cítila, že toto nebolo naposledy. A že možno práve dnes sa niečo v jej živote potichu začalo meniť.
