Návrat do vôní domova

Pokračovanie príbehu kapitolou, ktorá plynule nadväzuje na predošlú časť "Nádych sebapoznania", tento raz s výrazným posunutím vývoja príbehu ;) verím, že si poviedku užijete, budem rád za každý komentár alebo "lajk"...

Keď som večer konečne zaparkoval pred bytom, cítil som v sebe tú známu zmes únavy a očakávania. Piatočné nočné ulice Nitry boli poloprázdne, presne také, aké ich mám rád — tiché, dýchajúce pokojom po pracovnom týždni.

Vošiel som do bytu a už z chodby ma udrela jemná vôňa cesnaku, olivového oleja a čerstvej petržlenovej vňate. Z kuchyne sa nieslo tlmené svetlo a v jeho teplom tieni som uvidel Ladu, ako sa na mňa otočila s úsmevom. Bola v jednoduchých šatách, bosá, vlasy mala vyčesané do nedbalého drdola. Vyzerala doma. Vyzerala… ako žena, ktorá tu patrí.

„Aglio olio e peperoncino?“ spýtal som sa, hoci odpoveď som už poznal.

„Tvoje obľúbené. Myslela som, že si po ceste nebudeš chcieť dávať nič ťažké,“ povedala a podišla ku mne, objala ma okolo pása. Na sekundu som sa k nej sklonil, vdychoval vôňu jej pokožky a vlasov. Cítil som sa doma. Konečne.

Na stole už čakali dve taniere, poháre, dekantované červené víno. Spoznal som fľašu z archívu — to Valpolicella Superiore, ktoré som šetril na chvíľu, keď sa budeme môcť zastaviť a osláviť len to, že sme spolu.

Sadli sme si k stolu. Pustila jemný jazz, presne tak, ako to mám rád. „Tak? Ako bolo v Poľsku?“ opýtala sa, zatiaľ čo si omotala cestovinu na vidličku. „Unavené hlavy, veľa plánov, málo rozhodnutí. Zase raz. Ale…“ pozrel som sa na ňu ponad pohár vína, „ten večer za to stojí. Ty si tu, víno je skvelé. A ja… sa cítim, ako keď sa človek vráti domov.“

Lada sa usmiala a pohladila ma po ruke. „Ja som sa tu snažila tiež zabaviť. Bola som v práci, každý deň na chvíľu vo fitku, a v stredu som si po dlhom čase vytiahla korčule. Potrebovala som sa trochu vyvetrať.“
„Na hrádzi?“ Prikývla. „Hej. Ale neuveríš, spadla som?“ zasmiala sa. „Mám odreté koleno ako malé dievča.“

Naklonil som sa bližšie, jemne sa dotkol jej stehna pod stolom. „Musím to skontrolovať,“ povedal som tlmene.

„Neskôr…“ zašepkala a žmurkla na mňa hravo. „A… čo sa ešte stalo za tie dni, kým som tu nebol?“
Zaváhala len na zlomok sekundy. Zdvihla pohár, napila sa. „Mám pocit, že sa ten týždeň ťahal večnosť. Boli momenty, keď som sa cítila… veľmi sama. Ale o tom sa asi porozprávame po večeri. Keď nebude medzi nami tanier cestovín.“ Usmial som sa. Cítil som, že niečo v nej pracuje. A vedel som, že ten večer ešte neskončil.

Zvyšok večere prebehol v jemnej súhre, ktorú sme si medzi sebou vytvorili — bez zbytočných slov, len s pohľadmi, úsmevmi a dotykmi, ktoré neboli náhodné. Keď som odložil pohár vína, podišla ku mne a natiahla mi ruku.

„Poď, presunieme sa na gauč. Chcem byť chvíľu len pri tebe.“

Svetlo v obývačke bolo tlmené, len lampa v rohu vrhala na steny teplé tiene. Sadli sme si pod deku, obaja polonahí, ja len v boxerkách, ona v tenkých nohavičkách, s mäkkou dekou prehodenou cez naše nohy. Jej telo bolo teplé, jej dych pokojný.

Chvíľu mlčala, len sa ku mne tisla, až napokon zašepkala: „Stalo sa mi niečo… zvláštne.“

Pohladil som ju po chrbte, neponáhľal som sa. Cítil som, že potrebuje čas.

„Ako som hovorila pri večeri o tom korčuľovaní a že som sa potrebovala vyvetrať. Mala som slúchadlá, myslela som len na teba. Ale pošmykla som sa. Spadla som. Nie ťažko, ale zľakla som sa. A potom sa pri mne zjavila… dievčina. Mladá, drobná, tmavovlasá. Jemná. Pomohla mi vstať, bola taká milá a starostlivá, že som sa jej hneď otvorila. Hovorila, že je zo Štiavnice, študuje tu. Volá sa Ema. A potom… sme spolu išli na prosecco. Len tak. Spontánne. Ako keby sme sa poznali dávno. Smiali sme sa, vymenili si kontakt. A včera poobede… sme sa náhodou stretli v meste. Išli sme na kávu do Mlynov, a… je v nej niečo, pán môj. Neviem to pomenovať. Nie je to ako s tebou, ale je tam niečo…“

Z jej hlasu zaznievala opatrnosť, akoby si sama ešte nebola istá, čo cíti. Ja som ju len objal a jemne pobozkal na spánok. Nechcel som ju prerušovať.

„Pokračuj,“ šepol som.

„Chcem byť k tebe úprimná. Sme predsa tí, čo sa nehrajú na pravidlá. A… cítim, že ma Ema priťahuje. Nie ako ty, ale… spôsobom, aký som ešte nezažila. Možno je to len chvíľkové. Možno nie. Ale chcela som, aby si to vedel. Lebo len ty si ten, s kým sa chcem o všetko podeliť.“

Pozrel som jej do očí. Nebola v nich hanba, len otvorenosť. Tá, pre ktorú som si ju vybral.
„Ďakujem, že si mi to povedala. Dávaš mi tým dôveru. A to je najviac.“

Lada sa usmiala, ale zostala opretá o moju hruď. Zhlboka dýchala. A ja som ju držal pevne, pokojne, presne tak, ako to potrebovala. A možno aj ja.

Potom, akoby s ďalšou dávkou odvahy, zašepkala:

„Po káve sme šli ku nám. Vlastne... navrhla som to ja. Nechcela som sa s ňou len tak rozlúčiť. Sadli sme si na gauč, otvorila som víno, pustila francúzsky film. Bola nervózna, ale... zvedavá. Postupne som ju viedla. Jemne, citlivo. Tak ako si ty viedol mňa. Nechcela som nič uponáhľať. Bozkávala som ju, hladila... a keď som cítila, že je pripravená, oddali sme sa jedna druhej. Bola taká krásna, čistá...“

Zarazila sa, akoby zvažovala, či toho už nepovedala priveľa. Ale ja som jej dlaň stisol silnejšie a pozrel jej do očí.

„Predstava vás dvoch…“ začal som, hlas mi zhrubol, „je neuveriteľne vzrušujúca.“

Lada sa na mňa zahľadela a zbadala, ako sa mi pod dekou stoporil penis. Prešla dlaňou po mojom bruchu a ticho zašepkala:

„Pán môj… chceš, aby som ti pomohla uvoľniť sa?“

Len som prikývol. Odkryla deku, kľakla si vedľa mňa a s nehou, ktorú som poznal len od nej, ma vzala do úst. Pomaly, sústredene. Medzi jednotlivými pohybmi prehovárala šeptom o tom, ako ju Ema bozkávala, ako sa jej jemné telo chvelo pod jej rukami, ako sa učila dotýkať, ochutnávať… A ja som sa pri každom jej slove chvel s ňou. Držal som ju za vlasy, viedol rytmus, a keď som dosiahol vyvrcholenie, zostal som chvíľu bez dychu. Ona ma jemne očistila, pritúlila sa ku mne a pobozkala ma na hruď.

„Ďakujem, že mi veríš,“ zašepkal som. A vedel som, že náš príbeh práve vstupuje do novej, neprebádanej krajiny túžby a dôvery.

...

Pondelok sa začal pomaly. Po víkende nabitom emóciami a rozhovormi som sa len ťažko sústredil na rutinu. Prezentácie, maily, nekonečné porady… všetko akoby pálilo len polovičným plameňom. Myšlienky mi utekali späť do tej sobotnej noci, k tej nedeli plnej blízkosti, ale aj k večeru, keď mi Lada s nehou a odvahou otvorila ďalšiu komnatu svojej túžby.

Z pracovného stola som odtrhol pohľad až vtedy, keď mi zavibroval mobil. Správa od Lady:
"V práci nuda. Ten právnik, čo mi diktuje zmluvy, má hlas ako uspávanka. Ale dnes po práci idem na kávu s Emou. Asi okolo štvrtej do Mlynov. Domov prídem neskôr."

Usmial som sa. Lada brigádovala v malej advokátskej kancelárii v centre Nitry – práca síce nevzrušujúca, ale pre ňu to bol krok k tomu, čo chcela – učiť sa o svete práva nielen z učebníc.

Napísal som späť: "Tak si ten monotónny deň oslaďte. Káva s Emou znie ako dobrý plán. Daj vedieť, keď pôjdeš domov."

Predstavoval som si ich dve, ako sedia spolu v kaviarni na hornom poschodí nákupného centra Mlyny. Lada opretá o stôl, vlasy zopnuté do praktického copu po dni v kancelárii, okuliare odložené, ako vždy, keď chcela byť „len Lada“. A Ema oproti nej – útla, stále trochu tajomná, s očami, ktoré človeku nedajú pokoj. Obe v kabátoch, ktoré si ešte neskladali, šál len ledabolo prevesený cez stoličku.

Moja fantázia ich v tej chvíli ukladala do kompozície plnej napätia a nenápadných dotykov – ruky, ktoré sa na chvíľu stretnú pri šálke, úsmevy, ktoré trvajú o zlomok sekundy dlhšie, a pohľady, čo povedia viac než slová.

Vedľa obrazovky s firemnou tabuľkou som si otvoril nové okno a zadal doň len prázdnu poznámku. Namiesto poznámok z mítingu som si tam začal písať útržky myšlienok — tie, čo mi Lada spustila svojou dôverou. Popri tom, ako som si v duchu predstavoval tú ich popracovnú kávu, premýšľal som, čo medzi nimi rastie. Nie ako súperenie. Nie ako hrozba. Skôr ako niečo, čo sa otvára – kvet, ktorý rástol z túžby a zvedavosti. A ja som bol jej súčasťou, aj keď neprítomný.

Možno práve preto to bolo také podmanivé.

Mobil zavibroval znova. Fotka – podtácky s kávami jedno espresso a jedno americano, dva poháre vody, Ladin smiech a Emine prsty opreté o hranu šálku s americanom.

Lada mi ešte počas práce napísala, že dnes príde domov trochu neskôr. Dohodla si stretnutie s Emou, vraj na kávu v Mlynoch. Po víkende, ktorý sme spolu strávili pokojne, no intenzívne, ma jej správa nijako nezaskočila. Skôr vo mne rozvírila obrazy.

Predstavoval som si ich dve, ako sedia v malej kaviarni, zohriate jesenným svetlom prenikajúcim cez sklenené steny. Lada, v tenkom svetri, jemne sa usmievajúca ponad šálku kávy. Ema oproti nej, s dlhými tmavými vlasmi prehodenými cez plece, možno v oversize mikine, možno trochu nervózna, ale zvedavá.
Viem, ako sa na seba dokážu pozerať. A viem, aké správy si počas víkendu vymieňali. Lada mi ich ukázala. Niektoré len opisovala, niektoré mi čítala nahlas. Tie slová, tie drobné zábery tiel, ich túžby, ich predstavy… to všetko vytváralo nový druh napätia. Jemný, pod kožou.

Sedeli spolu nad šálkami kávy, neviem presne kde, ale cítim, aká atmosféra tam musela panovať. Medzi dvoma mladými ženami, ktoré pred pár dňami zdieľali nielen posteľ, ale aj všetko krehké, čo v sebe nosili.
Lada mi potom večer, keď sa vrátila, rozprávala, ako sa Ema pýtala, či som o nich vedel.

„Spýtala sa priamo,“ hovorila mi, keď si vyzúvala topánky v predsieni. „Chcela vedieť, či som ti povedala pravdu.“

„A čo si jej povedala?“ opýtal som sa, opierajúc sa o zárubňu.

„Že vieš všetko. A že ťa to vzrušilo. Že si si nás predstavoval.“

Zamrzol som na mieste.

„A čo na to ona?“

Lada sa usmiala. Bol to ten zvláštny druh úsmevu — zmes hravosti a porozumenia.

„Bola v rozpakoch. Ale zvedavá. Páčila sa jej predstava, že nie si len nejaký žiarlivý typ, že si... súčasť toho, čo cítime.“

Zatvoril som oči. Predstavil som si ich opäť — tie isté tváre, tie isté dotyky, ale tentoraz nie z pohľadu muža, ktorý všetko sleduje z diaľky. Tentoraz som bol v centre ich príbehu, ako tichý svedok a tichý darca dôvery.

Lada potom dodala, že jej Ema naznačila, že ma možno niekedy bude chcieť spoznať. Nič som na to nepovedal. Len som k nej podišiel a pobozkal ju na čelo. Bol to moment ticha, v ktorom nebolo treba viac slov. Vedeli sme, že niečo nové sa začalo. A že v tom, čo tvoríme, je miesto pre dôveru, hravosť a vzájomné hranice, ktoré si určujeme spolu.

Neskôr večer, keď sme ležali na gauči a jej hlava spočívala v mojom lone, pohladil som ju po vlasoch a naklonil sa k nej.

„Lada… premýšľal som…“ začal som pomaly. Jej oči sa na mňa pozreli spod viečok, v ktorých ešte dohasínali zvyšky denného svetla.

„Čo keby si ju zavolala na večeru?“

Zdvihla obočie, mierne prekvapená, no zároveň zvedavá.

„Emu?“

Prikývol som.

„Nie sem. Chcel by som to urobiť výnimočné. Premýšľal som nad jedným podnikom. Degustačné menu, vinárstvo nad Vráblami, poznáš to tam? Je to len kúsok. Intímne, elegantné… Tichý stôl pre troch. Víno, jedlo, čas, priestor.“

Lada sa na mňa chvíľu dívala bez slova, len si prehrabla vlasy a usmiala sa. Pomaly, s tým istým pohľadom, aký som u nej videl vtedy, keď prvýkrát zatvorila oči pri bozku.

„Vážne by si to chcel?“ spýtala sa tlmeným hlasom.

„Ak to bude aj tvoje rozhodnutie. Chcem, aby sme si to všetci užili. Bez tlaku. Bez očakávaní. Len… dotyk novej blízkosti.“

Jemne prikývla. Pritúlila sa ku mne ešte viac, jej stehno sa posunulo na moje, telá sa spojili. Jej dych sa pomaly prehlboval. Cítil som, ako sa jej pokožka na podbrušku jemne napla, ako sa jej bradavky zachveli pod tenkým tričkom.

„Tá predstava… že sedíme pri stole… ja medzi vami… že sa ma dotýkaš na kolene, a Ema sa na mňa z druhej strany smeje…“

Zalapala po dychu.

„…že potom odídeme spolu. V aute, v tichu, a v hlave budem mať len jedno — ako to bude, keď… keď budeme prvýkrát všetci traja.“

Zavrela oči. Jej stehná sa nepatrne pohli. Jemne som ju pohladil pod bruškom. Bola horúca. Vlhká.
„Bože…“ zašepkala.

Posunul som sa nižšie, jemne ju uložil na chrbát. Podvihla boky, akoby sama cítila, čo príde.
Stiahol som jej tenké nohavičky, pomaly, s úctou, akoby som odhaľoval tajomstvo, ktoré už poznám, no zakaždým ma opantá nanovo.

Jazykom som sa jej dotkol opatrne, najskôr len ochutnal. Jej chuť bola iná — hlbšia, intenzívnejšia, naplnená predstavou druhej ženy. Lada sa prehla, prsty zatínala do poťahu sedačky.
Medzi tichými vzdychmi začala znova hovoriť.

„Predstavujem si… ako sa na nás pozeráš… ako sa ma Ema dotýka… jej ústa… jej prsty vo mne… a ty… len sleduješ…
“
Zrýchlila dych, jej stehno sa mi opieralo o plece, celé telo sa napínalo pod mojou hlavou. Jazykom som ju viedol k vyvrcholeniu, presne poznajúc každý jej zášklb, každý tik. Keď sa jej panva zatrepala a dlaň mi stisla rameno, vedel som, že je tam.

Zostala ležať s privretými očami. Vlasy rozliate na vankúši, telo uvoľnené ako po hlbokom spánku.

„To bola len predstava,“ zašepkala. „A už len z nej…“

Pobozkal som ju na vnútornú stranu stehna.

„Tak si predstav, čo bude realita.“