Nie som žena, ktorá by si domýšľala významy. Aspoň som si to o sebe vždy myslela. Medicína ma naučila veriť faktom, nie pocitom. Lenže fakty mi dnes unikali pomedzi prsty a ja som zostala sama so sebou. Len ja,sama so svojím telom, ktoré sa správalo, akoby vedelo niečo skôr a impulzívne udávalo smer skôr,ako mozog udelil prvotný príkaz. Sedela som v kaviarni a uvedomovala si každý detail príliš intenzívne. Ako mi rukáv svetra kĺže po zápästí. Ako mi okuliare jemne tlačia na nos, keď sa pohnem hlavou vpred. Ako sa mi kučery dotýkajú krku a ja mám nutkanie ich odhrnúť, len aby som cítila vlastnú kožu. Bolo to zvláštne no nebola som nervózna. Bola som otvorená. Otvorená poslúchať hudbe môjho vlastného dychu a nechať sa viesť po tanečnom parkete s názvom život. Zhlboka som sa nadýchla a vtedy sa otvorili dvere. Zvuk zvončeka bol nenápadný, no mne sa stiahol žalúdok, akoby mi niekto potichu pošepkal pozor. Zdvihla som pohľad skôr, než som si to uvedomila. Stál tam muž. Úprimne ani neviem, čo som si na ňom všimla ako prvé. Možno spôsob, akým sa rozhliadal po priestore, nie dravo, ale pozorne. Možno to, že nepôsobil ako niekto, kto sa snaží zaujať. A práve to ma zneistilo. Keď sa naše pohľady stretli, cítila som to okamžite. Nie v hlave. Nižšie. Jemné, tiché stiahnutie, ktoré nemalo nič spoločné s túžbou v jej jasnej podobe no skôr s vedomím, že som videná. Pozorovaná. Nie tak, ako sa pozerajú ľudia. Ale ako sa pozerá muž na ženu. Zrazu som si uvedomila vlastné telo. Spôsob, akým sedím. Ako mám preložené nohy. Ako sa mi pod svetrom jemne dvíha hrudník pri každom nádychu. Mala som nutkanie sa pohnúť ale zároveň zostať presne tak,ako doteraz. Neviem,či chcem splynúť so stoličkou,alebo ju nechať uplne zmiznúť so všetkým nábytkom okolo nás,aby sme medzi štyrmi nahymi stenami ostali len my dvaja a naše pohľady jeden na druhého. Neuhol pohľad hneď. A ja tiež nie. Bola to hlúpa, krátka výmena. A predsa som mala pocit, že sa medzi nami natiahla tenká, neviditeľná niť. Niečo, čo sa dalo pretrhnúť jedným pohybom. Keď prešiel okolo môjho stola, mierne spomalil. „Prepáčte,“ povedal potichu. Jeho hlas mi prešiel telom pomalšie, než by mal. Ako dotyk, ktorý netrvá dlho, ale zostane po ňom stopa. „V poriadku,“ odpovedala som. Zľakla som sa vlastného hlasu. Bol nižší, než zvyčajne. Jemnejší. Akoby som si ho nechávala pre niekoho iného než pre svet. Nasadila som si okuliare, hoci som cez ne v tej chvíli videla horšie. Bol to reflex. Skrývanie. Ale aj tak som cítila jeho prítomnosť za chrbtom, keď čakal pri pulte. Priestor medzi nami bol nabitý. Každý môj pohyb akoby mal význam. Uvedomila som si, že som sa narovnala a že som vtiahla brucho. Že mi prebehla hlavou absurdná myšlienka, ako asi vyzerám z jeho pohľadu. Musí si myslieť,že som tu skrútená ako paragraf. Keď prechádzal späť, jeho kabát sa jemne dotkol stoličky. Len náznak. A predsa som mala pocit, že sa mi dotkol kože. Že sa moje telo zachvelo skôr, než som si to dovolila priznať. Zastavil sa na okamih. „Pekný deň,“ povedal. Pozrela som sa naňho. Tentoraz priamo. Cez zelené oči, ktoré si všimli viac, než by mali. „Aj vám,“ odpovedala som. Usmial sa. A v tom úsmeve nebolo nič sľubné. Práve to bolo na ňom nebezpečné. Keď odišiel, zostala som sedieť s rukami položenými na stehnách, akoby som sa potrebovala ukotviť. Srdce mi bilo pomaly, hlboko. V tele som cítila zvláštne doznievanie, ako po niečom, čo sa vlastne nestalo. A predsa… Vedela som, že sa niečo zmenilo.Nie medzi nami.Ale vo mne.A to bolo oveľa intímnejšie.
