„Happy Birthday, Steffi. Gratulujeme. Prajeme veľa šťastia!“ – znelo od hostí hneď po tom, čo som sfúkla sviečku na torte.
Sme malá spoločnosť, ale o to viac radosti sme mali pri stole.
„Želala si si aj niečo, Steff?“ pýta sa Megan.
„Áno! Želala som si, aby si mi doliala troška prosecca, lebo kým ty si vypila dva poháre, ja mám ten svoj stále prázdny,“ znela moja sarkastická, ale zároveň kamarátska odpoveď.
„Jasné, poďme, musíme oslávenkyňu najebať!“ okamžite reagoval Arnold a už mi aj nalieval.
„Stačí, ty blázon!“ vykríkla som s prekvapeným úsmevom, keď už víno siahalo až po okraj pohára. „Fakt ma chceš najebať?“
„Len pi, Steffi! Keď som mal ja 26 rokov, s Filipom sme sa tak opili, že sme ani nevedeli, kde sme,“ reagoval Arnold.
„Ešte sa s tým chváľ, drahý!“ ozvala sa Megan s grimasou.
„To si pamätám, aj nepamätám! Ale viem, že topánky som nechal niekde v Prahe. Bol to mega dobrý víkend!“ hovoril Filip s postojom, ktorý naznačoval, že je vlastne spokojný s tým, že stratil topánky na Václaváku – podstatné bolo, že sa opil s kamarátom.
„Ešte ho v tom podporuj,“ opäť Megan.
„Ale veď sme mali super víkend v Prahe! Dávno to bolo, pekné to bolo, ale už je to minulosť,“ uvoľnene dodal Filip a odpil si zo šumivého vína.
„No, tak dlho to byť nemohlo, keďže obaja máte dvadsaťsedem!“ uzemnila ho Katrin.
„Steffi, a ty si čo tak ticho?“ pýta sa Megan hneď, ako sme sa prestali smiať na Katrininej hláške.
„Počúvam vaše reči, je mi s vami dobre, tak len pijem a počúvam,“ priznala som úprimne.
Katrin mi položila ruku na kríže, pohladila ma a povedala: „Vieš, že aj my sa tešíme, že si tu s nami.“
„Áno, viem. A som rada, že sme kamaráti. Mám vás veľmi rada,“ spokojne som odvetila.
Naša konverzácia pokračovala v podobnom duchu ešte asi hodinu, kým Megan a Arnold neodišli. S Katrin a Filipom sme ich odprevadili ku dverám a Filip išiel s nimi až do podzemnej garáže, aby im pomohol s krabicami, v ktorých priniesli tortu a sendviče.
„Sadneme si trošku teraz, Steffi? Dáme si kávičku? Alebo hneď upraceme?“ pýtala sa Katrin s výrazom, ktorým naznačila, že urobí presne to, čo poviem.
„Filip to uprace. Pokojne si daj kávu alebo aj prosecco, ak chceš, ale o tridsať minút nech je upratané aj povysávané!“ zadala som úlohu jasne, čo bolo Katrin, ako vždy, hneď jasné.
„Ja sa idem osprchovať, Katrin. Choď mi nachystať oblečenie do kúpeľne a potom si sprav kávu. Ak sa Filip vráti, kým sa sprchujem, pošli ho upratať obývačku a nech umyje aj riad. Ty si pokojne sadni a uži si kávu, ale najprv mi priprav legíny, nohavičky, podprsenku a nejaký crop top. Polož to na práčku, môžeš tam pripraviť aj šampón na vlasy a sprchový gél. Ale už sa opakujem!“ Svoju tajnú subinku vediem vždy ako jej vodca, čo na ňu výborne funguje. Rešpektuje ma, je veľmi oddaná a má v sebe vysporiadané hodnoty – vie, že patrí mne.
„Dobre, jasné. Máš aj nejaké preferencie ohľadom oblečenia?“ položila túto kontrolnú otázku, aby dokázala maximálne vyhovieť mojim požiadavkám.
„Vieš, čo mám rada. Prines mi niečo, v čom sa budem cítiť dobre,“ utrúsila som už len tak popod nos, keď som bola takmer v kúpeľni.
„Jasné, Steff!“ a už aj išla do spálne, kde mám vo veľkej vstavanej skrini odložené svoje veci, keď Katrin a Filipa navštívim na víkend.
„Tie ponožky a džínsy mám vyprať, Steff?“ pýta sa úprimne, s hlbokou úctou k mojej osobe.
„Nie, netreba. Džínsy polož na moju tašku, zajtra si ich ešte oblečiem, keď pôjdem domov.
Ponožky daj do koša, vyperieš ich zajtra, keď budeš prať.“
„Ale počkaj, toto body môžeš vyprať. Alebo ho dáme do koša a vyperieš ho až zajtra?“ „Chcela by som ho vyprať a vyžehliť ešte dnes, aby som ti ho mohla už zajtra dať do kufra, keď ti budem baliť veci,“ navrhla Katrin.
„Dobre, Katrin. Chválim ťa, múdro si to vymyslela,“ udelila som subinke pochvalu.
„Ďakujem, Steff. A ešte sa chcem opýtať... Keďže si mi dovolila oddýchnuť si pri káve a proseccu a Filip má za úlohu upratať, má si obliecť aj uniformu slúžky, alebo na tom teraz netrváš?“ opäť dôležitá otázka od Katrin.
„Nemusí. Ešte ho chcem poslať do obchodu, nech nám kúpi pár vecí. Pokojne nech uprace oblečený, nech povysáva a umyje riad.“
„Dobre, Steff. Ešte ti pripravím sprcháč a šampón, potom poviem Filipovi, čo má urobiť,“ dodala a hneď vyšla z kúpeľne.
Použila som príjemný, voňavý sprchový gél, ktorý som dostala od Megan k narodeninám.
Moje telo bolo úplne mokré, teplá voda ma pohltila a objímala. Chválim najmä novú sprchovú hlavicu – jej masážna funkcia púšťala vodu v rôznych intenzitách, čo mi bolo veľmi príjemné na trapézy. Keď som vyšla zo sprchy, cítila som sa uvoľnenejšie než zvyčajne.
Siahla som po mäkkej bielej osuške a celá som sa do nej zababušila. Kým som sa utierala, počula som Filipov hlas, ale nerozumela som, čo hovorí.
Uterák som zavesila na miesto, aby sa usušil, a obliekla som sa. Katrin mi priniesla červené tangá, ktoré boli také mäkké a saténové, že som ich takmer necítila. Opäť chválim jej voľbu – červené legíny mám veľmi rada. Nevystužená čierna podprsenka a čierny crop top ladili k červenej farbe legín veľmi dobre.
Použila som jemný make-up, červený rúž a nagélovala som si vlasy. Hádam sa Katrin nenahnevá, že som použila jej kozmetiku.
Keď som vyšla z kúpeľne, uvidela som Katrin, ako sedí pri stole v kuchyni a pije kávu. „Veľmi si pekná, Steff! Môžem ti spraviť kávu?“ pýta sa.
„Filip už upratuje?“ Neodpovedala som na otázku, ale položila som inú, dôležitejšiu.
„Áno, upratuje. Práve by mal byť v komore, tuším išiel po vysávač.“
„Dobre, tak ho idem skontrolovať a potom prídem späť,“ odvetila som a hneď som zamierila do obývačky.
Privítal ma pohľad na Filipa, ktorý práve ukladal taniere na jednu kopu a poháre kládol na striebornú tácku.
„Hneď to bude hotové, Steffanie! Riady už beriem do kuchyne, utriem stôl, povysávam a zapnem myčku,“ podal hlásenie.
„A aj príbory a poháre vyleštíš! Rozumieš?“ dokončila som jeho zoznam povinností.
„Áno, Steff, jasné,“ súhlasil.
„Dobre. Hneď potom pôjdeš do potravín a zájdeš aj do reštaurácie, prinesieš domov objednávku.
Dnes nebudeme variť, pozývam vás na večeru, keďže mám tie narodeniny. Ale budeme doma. Spolu.“
„Dobre, Steffanie! Bude to tak, ako si želáš.“
„Dobre, Filip, si šikovný sub. Urob to celé najlepšie, ako vieš, rýchlo nakúp a prines jedlo.
Večer si dáme spolu víno a budeme kecať pri telke. Idem do kuchyne, s Katrin si dáme prosecco.“
„Dobre, Steff! Budeš spokojná, sľubujem.“ „Viem, že budem spokojná. Ste najlepší sub a subinka, akých som mohla nájsť,“ dodala som a vrátila sa do kuchyne.
„Katrin, môžeš mi naliať prosecco. Kávu si nedám. Nalej prosecco a pôjdeme si na balkón zapáliť.“
„Dobre, Steffi,“ odvetila a už aj nalievala.
Keď sme fajčili na terase, vládla pokojná atmosféra. Boli sme spokojné s našou dynamikou, boli sme spokojné so životom. Zrazu sa objavil Filip, aby sa opýtal, čo presne má kúpiť a kam má ísť po jedlo. Dostal jasné inštrukcie a okamžite odišiel vykonať úlohy.
Ostali sme doma len my dve. Ticho sme sedeli na balkóne a užívali si teplé slnečné lúče.
„Čo si myslíš o Filipovi?“ Katrin po pár minútach prerušila ticho.
„Že je to správny chlap!“ odpovedala som bez rozmýšľania.
„Áno, to je pravda. Ale mám pocit, že ho málo podporujem. Alebo skôr neoceňujem,“ povedala úprimne a snažila sa rozvinúť konverzáciu.
„Toto mi musíš viac vysvetliť,“ priznala som.
„Odkedy slúžime tebe, obaja sme výrazne pokojnejší a náš vzťah sa viac a viac posilňuje. Opäť som sa doňho zamilovala a chcela by som mu dopriať viac radosti, lebo mám pocit, že ho málokedy poteším.“
„Prečo máš ten pocit? Nefunguje sex, keď tu nie som?“ pýtala som sa s maximálnou ochotou pomôcť posilniť ich vzťah.
„Ale funguje. Lenže funguje inak. Prišli sme na to, že obaja sme submisívni a potrebujeme autoritu v živote aj v sexe. Keďže ty si naša Domina, sex je pri tebe lepší – bez ohľadu na to, či si jeho súčasťou, alebo len stojíš pri posteli a dávaš inštrukcie. Čo ti chcem povedať, Steff, je, že už nechceme byť tými ľuďmi, ktorými sme boli predtým, než sme ťa spoznali. Potrebujeme ti slúžiť a chceli by sme nastúpiť do služby 24/7. Kvôli tebe aj kvôli nám. Cítime, že je to tak správne.“
„Toto je ale veľmi vážne rozhodnutie! Vieš o tom?“ pýtam sa so zjavným záujmom.
„Áno, viem. My sme o tom už spolu hovorili a chceli sme ti to povedať, ale už som to v sebe nevydržala držať,“ odvetila Katrin, ktorá sa v konverzácii už cítila o niečo uvoľnenejšie.
„Hm... choď mi naliať prosecco!“
„Iste, Steff!“ a bez slova odišla do kuchyne.
„Nech sa páči,“ dodala, keď sa vrátila s pohárom.
„Ďakujem. A teraz... zavolaj Filipovi, nech príde domov.“
„Iste, zavolám mu.“
„Povedz mu len toľko, že je to môj rozkaz. Okamžite nech sa otočí a na nákup nech zabudne. Odišiel asi pred desiatimi minútami, očakávam, že o ďalších desať bude tu. A hneď po telefonáte objednáš z obchodu všetko to, po čo som ho poslala.“
„Dobre, Steffanie. Idem mu volať.“
Po telefonáte a Katrininej online objednávke prešlo asi päť minút, kým som počula Filipa kráčať k balkónu.
„Čo sa stalo?“ pýta sa prekvapene.
„Do spálne! Obaja! Okamžite!“ prikázala som autoritatívnym tónom, takmer výkrikom. Bez rozmýšľania sa obaja začali ponáhľať a kým som sa postavila do dverí spálne, už stáli v pozore pri posteli.
„Do základnej pozície! Hneď!“ zavelila som.
Vedľa seba klesli na kolená, ktoré mali na šírku ramien, ruky za hlavou a prsty prepletené na zátylku.
„Kto je pánom domu?“ znela moja prvá otázka.
„Ty, Steffanie!“ znela jednotná odpoveď.
„Kto určuje pravidlá?“ ďalšia otázka.
„Ty, Steffanie!“ opäť správna odpoveď.
„Povedzte mi, ako ste mohli zatajiť takýto dôležitý progres? Že nielen chcete, ale potrebujete slúžiť natrvalo? Viem, že ste to neurobili naschvál, no mohlo to mať veľmi negatívny dopad na našu dynamiku,“ zakončila som.
„Prepáč, Steff! Chceli sme ti to povedať, ale čakali sme na pravú chvíľu,“ priznal sa Filip.
„Obaja sa postavte, vyzlečte sa donaha, veci si pekne zložte, položte ich na posteľ a postavte sa do rohov izby tvárou k stene. Ostanete tam hodinu, možno aj dve. Máte zákaz hovoriť. Poďme!“
Rýchlo vstali a začali sa vyzliekať. Šaty si úhľadne uložili na posteľ a už aj boli v rohoch. Jeden v jednom, druhý v druhom.
Mala som zmiešané pocity. Ľahla som si na posteľ – Katrin bola v rohu odo mňa napravo, Filip zase naľavo.
„Ani sa nepohnete! Budete tam pekne stáť, kým vymyslím, ako vhodne reagovať na to, čo som sa práve dozvedela.“
Čo sa mi veľmi páčilo – obaja brali trest mimoriadne vážne. Ani zvuk, ani náznak úmyselného pohybu.
Ležala som tam a hľadela na ich zadky. Bol to zrejme ten moment, kedy som si uvedomila, že keď tak veľmi túžia po autoritatívnom vedení v sexe, dostanú ho. Chýbal mi však už len jeden malý kúsok do mozaiky večerného trestu, ktorý som im plánovala prideliť. Rozmýšľala som a rozmýšľala, ale nič mi nenapadalo.
A zrazu... zvonček! Niekto zvoní... Prišiel kuriér!
