Lak na nechtoch mi schne už tretiu vrstvu a ja stále stojím pred zrkadlom len v čiernej spodnej bielizni, akoby som sa sama seba snažila presvedčiť, že toto je dobrý nápad. V kúpeľni je teplo, para po sprche ešte nezmizla z okrajov zrkadla a moja pokožka je po telovom oleji jemne lesklá. Prstami si prejdem po kľúčnej kosti a žalúdok sa mi znovu stiahne nervozitou. Neviem, ako vyzerá. A práve to ma ničí. Aj vzrušuje. „Bude sa ti páčiť,“ povedala mi včera Lea s tým jej zvláštnym úsmevom, akoby vedela niečo, čo ja nie. „Je presne tvoj typ. Len si daj pozor, aby si sa do toho nezamotala.“ Neodpovedala som jej. Nedalo sa. Pretože odkedy mi poslala jeho meno, miesto a čas, odkedy som si prečítala jedinú vetu „Teším sa na večer s tebou“, mám pocit, akoby som bola pod elektrinou. Opieram sa dlaňami o umývadlo a pozriem sa sama sebe do očí. Čo ak je starší? Čo ak je až príliš sebavedomý? Čo ak sa na mňa pozrie tým typom pohľadu, pri ktorom žena okamžite zabudne rozmýšľať? Lea vravela, že je vysoko postavený. Čokoľvek to znamená. V hlave si ho kreslím už celé hodiny. Tmavý kabát. Hodinky za cenu auta. Hlboký hlas. Muž, ktorý je zvyknutý, že ľudia stíchnu, keď vojde do miestnosti. A ja? Ja som dnes strávila štyridsať minút výberom parfumovej vody len preto, že som rozmýšľala, či si ju všimne, keď sa ku mne nakloní. Srdce mi búši až v krku. Otvorím skriňu a pohľadom prejdem po šatách. Nakoniec vyberiem tie tmavozelené. Obtiahnu mi pás a odhaľujú nohy presne tak, aby to pôsobilo náhodne. Aspoň dúfam. Keď si ich obliekam, predstavujem si jeho ruky. Ako by sa ma možno dotkol pri dverách auta. Nie hrubo. Nie náhlivo. Ten typ muža sa nikam neponáhľa. Vie, že ženy čakajú na jeho pohľad. Tá predstava mi spôsobí zimomriavky. Zhlboka sa nadýchnem, no nepomáha to. Som nervózna tak, ako som nebola celé roky. Nie je to obyčajné rande. Je na tom niečo zakázané. Niečo nebezpečne intímne na tom, že idem za úplne cudzím mužom, ktorého mi dohodila vlastná kamarátka. Mobil zavibruje. Auto čaká dole. Na sekundu prestanem dýchať. Prídem k oknu a odhrniem záves. Čierne auto stojí pod lampou, motor ticho pradie v tme. Luxusné. Nenápadné, ale drahé takým tým spôsobom, ktorý kričí peniazmi len na ľudí, čo ich poznajú. Bože. Naozaj som to spravila. Cítim, ako mi telom prejde zvláštna vlna tepla. Nie strach. Nie úplne. Skôr vzrušenie z toho, že o hodinu môžem sedieť oproti mužovi, ktorého hlas si zatiaľ len predstavujem a možno neskôr stáť v jeho byte pri obrovských oknách s výhľadom na nočné mesto, zatiaľ čo mi pomaly rozopína zips na šatách. Tá predstava je taká živá, až sa musím chytiť operadla stoličky. Predstavujem si jeho byt. Tlmené svetlá. Vôňu dreva a whisky. Jeho dlaň na mojom drieku. Spôsob, akým by ma pozoroval pokojne, sústredene, akoby si ma vyberal dávno predtým, než sme sa stretli. A najhoršie je, že neviem, či sa viac bojím toho, že medzi nami nič nebude alebo toho, že medzi nami preskočí úplne všetko. Keď vyjdem z bytu, podpätky mi ticho klopú po schodoch a ja mám pocit, akoby som schádzala priamo do nejakej inej verzie svojho života. Vonku je chladný večer. Dvere auta sa otvoria ešte skôr, než prídem bližšie. A vtedy ho prvýkrát uvidím. Len siluetu. Tmavý oblek. Ruku opretú o dvere. A oči, ktoré sa na mňa uprú tak intenzívne, až mi na sekundu vypne celý svet.
