Písal jej už celé týždne.
Raz za čas sa na obrazovke objavila nová správa. Niekedy vtipná, inokedy obyčajné ahoj.
Ona ich čítala, ale neodpovedala - proste bola taká.
Nie že by ju nezaujímal. Len nemala záujem o kohokoľvek či čokoľvek.
Až jedno poobedie jej prišla správa bez jediného slova.
Len fotografia.
Muž a mladé dievča.
Široké ramená, tmavá brada a pohľad, z ktorého vyžaroval smiech i mužnosť zároveň.
Dievča - sotva osemnásť. Podľa podoby evidentne jeho dcéra.
Dlho sa na obrázok dívala - premýšľala aký asi je.
Nepôsobil ako muž, ktorý sa snaží zapôsobiť za každú cenu. Nepýtal si fotografie, netlačil. Len občas napísal.
A tak prvýkrát otvorila okno konverzácie a napísala:
„Dúfam že je to Tvoja dcéra...“
Odpoveď prišla okamžite.
A potom už neprestali písať.
Hodina.
Dve.
Tri.
Z nenápadnej otázky sa stal rozhovor o všetkom. Mala pocit, akoby ho poznala dlho.
Keď hodiny ukazovali takmer osem večer, napísala vetu, ktorá zmenila všetko.
„Stretneme sa?“
Na druhej strane nastalo ticho.
„Kedy?“
Usmiala sa a bez akýchkoľvek pochybností aké nebezpečné to môže byť, napísala:
„Teraz alebo nikdy.“
O hodinu neskôr sedela oproti nemu. S pevne stanovenými bariérami ktoré netušila že čoskoro prelomí ona sama.
Bol presne taký, ako si ho predstavovala. Drsný vzhľad, brada, pevné ruky a pokojný hlas.
Ona jemná neistá brunetka s oblými krivkami a s nekonečnými ironickými poznámkami ktorými maskovala svoje obavy.
Rozprávali sa celé hodiny v aute, až kým všetky pouličné lampy nezhasli.
Medzi slovami sa objavovali pohľady. Medzi pohľadmi úsmevy.
A medzi úsmevmi ticho, ktoré hovorilo viac než celé vety.
Hlavou jej prechádzali myšlienky ktoré v nej čítal veľmi dobre.
"Páčim sa Ti? " vyhŕklo z jej myšlienok nečakane - čím ho zaskočila.
Nadýchol sa a prvýkrát sa dotkol jej ruky, prebehlo ňou príjemné chvenie.
"Chceš ma pobozkať?" - netušila prečo mu dáva tieto hlúpe otázky hodné stredoškoláčky - ktoré by bežne jej hrdosť totálne položili.
No pri ňom cítila čosi iné, bezpodmienečne úprimné.
Keď sa k nej naklonil a pobozkal ju, mala pocit, že sa zastavil čas.
Bozk bol pomalý.
Nežný.
Plný očakávania.
Akoby si obaja uvedomovali, že niečo výnimočné práve začína.
Jemne sa začal dotýkať jej rúk, ramien, krku. Cítila jeho drsné ruky na svojich prsiach, brušku a jemne sa posúval nižšie.
Pohľadom si pýtal povolenia a ona mu ich vzdychmi udeľovala.
Prstami ju jemne hladil na tých najcitlivejších miestach tela a ona sa oddávala krásnemu zážitku.
V jej podvedomý bojovali len dve myšlienky - poddať sa vášni pri ktorej obaja splynú, alebo sa zachovať ako slušné dievča a nedovoliť mu pokračovať.
On však rozhodol za oboch a po tom čo ju opakovane priviedol k orgazmu, vytiahol z nej svoje prsty a dal si ich s povzdychom do úst.
Nemohla odolať pobozkať ho - cítiť svoju chuť v jeho ústach. Jeho dotyky, vôňa, bozky ju privádzali k myšlienkam ktoré by boli vhodné skôr
do porna než romantickej poviedky. Sním sa cítila...svoja, sním mohla byť časom svoja...
Lúčili sa jemným bozkom, s nádejou na ďalšie stretnutie.
Ráno odcestovala na niekoľko dní do zahraničia.
Na stanici si čítala jeho správy.
„Už mi chýbaš.“
Usmiala sa.
A odpísala:
„Aj ty mne.“
Nasledujúce dni si písali od rána do noci.
Správy boli čoraz osobnejšie.
Čoraz odvážnejšie, erotickejšie, túžobnejšie.
Každý večer zaspávali s telefónom v ruke a myšlienkami na toho druhého.
Keď sa vrátila, druhé stretnutie bolo úplne iné.
Neboli v ňom žiadne rozpaky. Žiadne neisté otázky.
Len túžba vidieť sa znova, dotknúť sa znova, splniť si predstavy a očakávania.
Keď ju objal, okamžite vedela, že jej chýbal viac, než si chcela priznať.
Bozky boli dlhšie. Dotyky istejšie. Blízkosť prirodzenejšia.
Hodiny ubiehali a oni si prestávali všímať čas.
V náručí toho druhého našli niečo, čo nečakali.
Nielen vášeň. Ale aj pokoj. Pocit, že sú presne tam, kde majú byť.
Nasledujúce týždne boli plné stretnutí, smiechu, správ a nekonečného očakávania.
Zisťovali o sebe stále viac. Veci ktoré si zamilovali a aj tie ktoré sa dohodli že na nich budú pracovať.
Zistili že po sebe túžia aj vtedy, keď sú od seba desiatky kilometrov.
A jedného večera, keď ležala s hlavou na jeho hrudi a počúvala tlkot jeho srdca, si uvedomila, že našla niečo, v čo už nedúfala že nájde.
To, čo začalo jedinou fotografiou bez textu, sa zmenilo na niečo oveľa väčšie.
Niečo, čo ani jeden z nich nečakal... na možný happyend.
