Termálne hriechy: Učiteľka I.

Štvrtková cesta domov z práce bola všetko, len ne nudná.

Len pár okamihov po tom, čo som sa usadil na sedadle v rohu vlakového kupé, sa dvere s jemným zasvišťaním otvorili. Vošla pôvabná dáma – elegantná, sebavedomá – a za ňou nasledovala malá skupinka detí. Na sebe mala pohodlné jednofarebné športové oblečenie, no napriek tomu vyzerala výnimočne. Jej prítomnosť bola priam magnetická.

„Můžeme si přisednout?“ spýtala sa hladkým, melodickým hlasom.

.„Prosím,“ odpovedal som inštinktívne, takmer omámený, neschopný odtrhnúť od nej zrak.

Keď usádzala deti na miesta, zacítil som jej vôňu – jemnú, kvetinovú, opojnú. Niečo medzi jazmínom a tajomstvom. Nemohol som sa nepozerať. Dúfal som, že si to nevšimne... alebo možno, že si to všimne. Sadla si priamo oproti mne a naše oči sa stretli.


„Škola v přírodě,“ poznamenala stručne s ľahkým úškrnom, ktorý naznačoval, že môj pohľad neostal bez povšimnutia. „Snažili jsme se vyhnout nudě, tak jsme je radši vzali k vám na termální koupaliště.“

„Urobili ste dobre, v bazénoch im nuda určite nehrozí,“ prikývol som s úsmevom.

Deti boli plné energie. Učiteľka im rozdala papiere a oni začali hrať moju najobľúbenejšiu hru z detstva: „Meno, mesto, zviera, vec“. Tá spomienka ma zahriala pri srdci. Usmial som sa.

„Toto som nehral od detstva,“ povedal som potichu, pobavený tou nostalgiou, zatiaľ čo som sledoval deti.

„Můžete se k nám přidat,“ ponúkla mi, pričom jej oči zaiskrili tichou výzvou.„

Dobre,“ odvetil som a snažil som sa znieť ležérne, hoci sa vo mne niečo zachvelo. Podala mi čistý papier a pero. Jej pristy sa na okamih obtreli o moje – bol to len zlomok sekundy, no zasiahol to ako elektrický prúd.

„L!“ vyhlásila učiteľka prvé písmeno a hra sa začala.

A nielen tá detská... ale aj tá pre dospelých. Medzi „Levom“ a „Lampou“ som na papier napísal svoje telefónne číslo. Zaváhal som len na sekundu. Možno si to nevšimne. Možno áno. Cesta ubehla príliš rýchlo. Slová plynuli, smiech detí napĺňal kupé, no celá moja pozornosť patrila iba jej. Tesne pred tým, ako som musel vystúpiť, som sa jej poďakoval:

„Ďakujem za veľmi príjemnú cestu,“ povedal som a dúfal, že môj hlas znie pokojne.

Vrátil som jej pero a svoj papier. Vzala si ho a jej prsty opäť obtreli tie moje. Jej pohľad bol vyrovnaný a tajomný.
„Dobří hráči se hledají těžko.“

Usmial som sa a vykročil k dverám. A potom prišlo čakanie – a s ním otázky. Vyhodila ten papier? Zložila ho k ostatným a hodila do koša na nejakej stanici po ceste? Alebo si to všimla? Možno vycítila úmysel skrytý medzi riadkami.

Môj telefón však mlčal. A čím dlhšie bol ticho, tým hlasnejšie v mojej hlave bzučali pochybnosti. Snažil som sa tváriť, že na to nemyslím.

A potom... Prišla správa:
„Je mezi lvem a lampou místo na tajemství? ...Já jedno mám.“ „Jsem zasnoubená.“

Na moment som zamrzol. V mysli sa mi znova vynoril jej úsmev – jasný, pokojný, sebaistý. A niekde hlboko vo mne sa ozval hlas, ktorý som doteraz ignoroval: „Samozrejme. Žena ako ona... elegantná, vyrovnaná, tak prirodzene milá... Tá by nebola sama.“ A hoci som to podvedome tušil... nádej sa nedá umlčať. Aspoň nie hneď.

Odpísal som:
„Šťastný chlap. Ďakujem za krásnu polhodinu

Potom ostalo úplné ticho. Dni plynuli a ja som na celú príhodu z vlaku už pomaly aj zabudol. Hodil som to za hlavu ako milé, no bláznivé flirtovanie, ktoré nemalo mať žiadne pokračovanie. Život sa vrátil do starých koľají a ja som už nič viac nečakal.

V nedeľu neskoro večer, práve keď som sa chystal ísť spať, mi však nečakane pípla správa. Oči mi okamžite zažiarili a srdce sa rozbúšilo divokým tempom. Všetky racionálne myšlienky boli v sekunde preč.

„Objednáš mi taxík k tobě?“

Tá správa ma totálne zaskočila – jednoduchá, priama ponuka, akú som po dňoch ticha absolútne nečakal. Na chvíľu som zaváhal. Potom som odpísal:
„Si si istá?“

Odpovedala takmer okamžite:
„Ne. Ale ptala jsem se na ten taxík.“

“Potichu som sa pousmial. V tom jedinom slove bolo niečo, čo ma upokojilo a zároveň vo mne znova zapálilo obrovskú zvedavosť. O chvíľu som napísal:„Taxík ťa vyzdvihne o desať minút.“

Srdce mi vynechalo úder. Čas sa neskutočne vliekol. Netrpezlivo som prechádzal po izbe, znova a znova kontroloval okno, akoby môj pohľad mohol auto urýchliť. Svetlá reflektorov občas prebleskli ulicou, no žiadne z áut nezastavilo.

A potom—
Bzzz.
Zazvonil domový zvonček.

Zamrzol som uprostred kroku. Nádych – výdych. Prešiel som otvoriť.

V priliehavých letných šatách bola ešte očarujúcejšia, než som si ju pamätal z vlaku. Vlasy mala mierne strapaté od večerného vetra, oči hlboké a odhodlané. Bez jediného slova vkročila dnu. Zavrel som dvere. Otočila sa ku mne len na krátky okamih – bol to pohľad, ktorý hovoril viac než tisíc slov.

Bez slova ma nasledovala rovno do spálne. Pri posteli sa zastavila, otočila sa ku mne a prvýkrát od svojho príchodu prehovorila.
Jedna otázka. Tichá, ale nekompromisná:
„Doufám, že používáš ochranu?“

Namiesto odpovede som siahol do zásuvky a položil krabičku kondómov na nočný stolík. Kým som sa stihol otočiť, jej šaty už so šuchotom padli k zemi.

Stála predo mnou v bielej spodnej bielizni – čistá, elegantná učiteľka. Urobila krok ku mne, jedným sebaistým pohybom mi stiahla šortky a gestom mi naznačila, aby som si ľahol. Ľahol som si s plytkým dychom a sledoval ju.

Pomaly, bez jediného slova zo seba zhodila bielu podprsenku a nohavičky. V tlmenom svetle izby sa odhalila v celej svojej prirodzenosti. Bola to krásna hnedovláska. Jej malé, no neuveriteľne pevné a oblé prsia pripomínali svieže, dozrievajúce marhule s jemnou pokožkou a malými, svetloružovými dvorcami a drobnými stoporenými bradavkami. Pohľad mi skĺzol nižšie, kde jej bledú kožu na podbrušku pretínal len úzky, upravený pásik tmavých chĺpkov. Stála tam nahá, hrdá a živočíšna. V tej sekunde mi pod tlakom tej dokonalej vizuálnej brutality krv udrela do žíl a môj penis stvrdol na kameň.

Vnímala môj pohľad. S dravým úškrnom natiahla ruku k nočnému stolíku, vzala krabičku a bez váhania z nej vytiahla prvý štvorček. Sadla si obkročmo na mňa, jej pokožka bola horúca. S naprostou sebaistotou mi ho nasadila, zabehla prstami medzi svoje stehná, pohladila svoju napnutú, extrémne vlhkú mušľu a pomaly ma do seba celého pustila.

Vnímala každý milimeter pohybu. Vzduch okolo nás naplnil tichý šelest nášho dychu, no tempo neurčoval môj pud, ale jej vôľa. Pohybovala sa hore a dole v pomalom, priam provokačnom rytme. Bolo to čisté mučenie. Chcel som priraziť, prevziať kontrolu, no jej ruky ma pevne držali za ramená a pohľad ma priklincoval k posteli. Jasne mi dávala najavo, že sa nikam neponáhľa. Chcela si vziať čo najviac, kým naplním kondóm.

Táto sebecká, dravá túžba ma privádzala do šialenstva. Jej vyvrcholenie prišlo náhle – napla celé telo, prudko sa nadýchla cez zaťaté zuby a jej vnútorné svaly ma zovreli v horúcom, pulzujúcom kŕči. No namiesto toho, aby si oddýchla, len hlboko vydýchla a po krátkej pauze sa znova rozhýbala. Hnala sa za ďalšou vlnou, kým ja som už horel a rátal posledné sekundy. Keď sa jej telo naplo po druhýkrát a z hrdla sa jej vydral tichý, chrapľavý ston, poddal som sa tomu momentu aj ja a divoko som sa pod ňou urobil.

(Pokračovanie tejto divokej noci s učiteľkou už v nedeľnej 2. časti...)