Kamarát z detstva (súťažná poviedka)

Marek bol mladík s tmavými uhrančivými očami, navonok plachý a tichý. Veľa toho nenahovoril a uhýbal od Vás pohľadom, ale napriek tomu vedel vo Vás čítať. Vyrastal v mestskej časti, ktorá bola v detstve mojim prechodným víkendovým bydliskom a neskôr sa stala mojim domovom. Bol odo mňa o päť rokov mladší a jeho rovesník - bratranec Igor, ktorý s jeho rodinou trávil celé leto, mal na mňa slabosť a vždy, keď sa prechádzali okolo nášho domu, hádzali mi do záhrady biele ruže alebo zamilované lístočky. Bolo to krásne obdobie, plné detských a nevinných spomienok i platonických lások, ktoré sa ale nikdy nenaplnili. Roky však ubiehali, my sme dospievali a jeden druhému sa postupne vytratili z dohľadu.

O pár rokov neskôr som prežívala búrlivé obdobie a jednej letnej noci sa vracala pešo z mesta, pretože mestská doprava už nechodila a bola som neďaleko bydliska, kde som vtedy trávila leto. Víno mi otupilo myseľ a čerstvý rozchod ochladil srdce. Stála som na moste a poslednú spomienku, ktorú som mala na muža, ktorý mi ani neviem po koľký krát zlomil srdce, hodila do vody.

V momente, keď sa mi ruky odrazili od mosta, nejakým nemotorným spôsobom sa mi podarilo zamotať nohy a spadla som na zadok. Keď som sa spamätala, čo sa vlastne stalo, uprela som zrak k nočnej oblohe posiatej hviezdami, ktoré však boli zatienené svitom mesiaca a nahlas sa cez slzy rozosmiala. Pomaly som sa dvihla zo zeme a kráčala domov bosá za sprievodu mesačného jasu, ktorý mi svietil na cestu tam, kde pouličné lampy zlyhali a v rukách sa mi pohojdávali sandále, na ktorých sa mi počas mojej nešikovnosti podarilo zlomiť jeden opätok.

V diaľke som počula veľkú vravu a čím bližšie som bola, tým viac sa hluk znásoboval. Zahliadla som siluety mladých mužov, ktorí postávali v kruhu a živo debatovali. V momente, keď som bola niekoľko metrov od nich a chcela nenápadne prejsť okolo, jeden z nich ma zahliadol a nahlas na mňa zavolal. Utrela som si oči od sĺz, nahodila falošný úsmev, otočila sa k nim a vtedy som ho po rokoch uvidela znova. Marek tam stál s rukami vo vreckách, jeho uhrančivé oči pozorovali moje bosé nohy a usmieval sa. Mladík, ktorý na mňa zavolal, pochválil moju odvahu kráčať naboso, a tak som svoj vlastný trapas otočila na vtip a dokázala sa zasmiať sama na sebe.

Fľaška kolovala v kruhu, debata živo pokračovala a alkohol otupoval myseľ všetkým okrem Mareka, ktorý ako jediný nepil. Chcela som už odísť, lebo bez topánok stáť tam nebola žiadna výhra, ale prítomnosť Mareka v mojej blízkosti mi to nedovoľovala a nič v tom momente nebolo dôležitejšie. Jeho vôňa mi zahmlievala myseľ a bola predzvesťou vášne i hriechu. Podišiel ku mne bližšie a dodnes neviem, kde sa v ňom nabrala odvaha, ale pred všetkými ma chytil za boky, pritiahol k sebe a vášnivo pobozkal. Počula som, ako partia okolo nás začala tlieskať. Keď sa naše pery od seba odtrhli, chytil ma za ruku a ťahal preč od davu kamarátov. Počula som len ich hlasitý smiech, ktorý sa nám postupne vzďaľoval.

„Nemali by sme.“ – šepkala som, keď sme zastavili pred jednou bránou o niekoľko domov ďalej a na nohy som si predsa len obula zničené sandále.

„Nemusíš sa báť, nik tu nie je a je otvorené.“ – ukázal na bráničku a vzápätí ju aj otvoril.

Vošli sme dnu a pomalým krokom krívajúc bez jedného opätku som ho nasledovala. Popri dome sme prešli na zadnú časť pozemku, ktorý zahaľovala tráva. Od hlavnej cesty priestor delil neprehľadný betónový múr a z bočnej strany mrežovaný železný plot, cez ktorý bolo vidieť do bočnej uličky.

„Dlho sme sa nevideli, kráska.“ – vyslovil potichu, prstami mi odhrnul vlasy z tváre a bruško prsta sa jemne dotklo môjho líca. Zachvela som sa.

„Už nie sme deti.“ – odpovedala som rovnako v tichosti a poddala sa okamihu, v ktorom sme sa ocitli.

Namiesto očakávanej konverzácie ma pobozkal. Kabelka mi padla do trávy a moje ruky ho objali. Vášnivo sme sa bozkávali, kým moje ruky už rozopínali zips jeho nohavíc a jeho ruky už ťahali dole nohavičky, ktoré som mala pod šatami. Položil ma opatrne do trávy, kľakol si vedľa mňa, dlaň mi položil na šiju, aby mi podoprel hlavu a svoj penis mi priložil k perám.

Nespomínam si, či som niekedy o tomto snívala, ale bol to čarovný okamih. Z dvoch detí sa na okamih po rokoch stali milenci. Moje pery slastne nasávali chuť jeho tvrdého a hrubého penisu, ktorý som spočiatku mala problém vtesnať do svojich úst, ale nakoniec sa mu prispôsobili. Marek našiel spôsob, ako mi ho vsúvať do úst tak, aby mi neublížil a moje ústa sa mu podvolili.

Prstami mi dráždil klitoris a pomaly ich vsúval do mokrej diery. Stonala som, čo mi to jeho úd vypĺňajúci ústa dovolil. Marek potichu priadol a hladil ma po vlasoch. Potom odo mňa odstúpil a kľakol si predo mňa. Chytil ma za členky a pomaly mi roztiahol nohy. Naklonil sa nado mňa a s upreným pohľadom do mojich očí pomaly do mňa vnikal.

Cez pootvorené ústa mi unikali hlasité vzdychy z toho, ako do mňa jeho hrubý úd prenikal, a aby ich utlmil, priložil svoje pery na moje a jazykom mi vkĺzol do úst. Naše jazyky tancovali svoju vlastnú pieseň a jeho penis dokonale zapadol do môjho lona a panva sa hýbala v rytme jeho prírazov.

Splynutie bolo rýchle, precítené a orgazmické. V momente, keď mi jeho úd uvoľnil orgazmické šťavy a nahlas som vykríkla, jeho semeno si našlo cestu v mojom lone. Pomohol mi postaviť sa a než mi stihol upraviť šaty, vsunul mi dlaň medzi nohy a nabral na prostredník zmes semena a mojej šťavy.

„Naše.“ – potichu vyslovil a pohľadom ukázal na svoj prst, ktorý mi priložil k perám, spoločne sme ho olizli, a keď ho nebadane odtiahol, jazyky sa nám znova dotkli a ostali chvíľu v spojení.

Pomaly tak, ako mi to zničené sandále dovoľovali, sme kráčali k môjmu domu a držali sa za ruky ako nevinní zaľúbenci. Pred bránou mi pustil ruku, dal posledný vášnivý bozk a počkal, kým sa brána za mnou nezatvorila.

Stretli sme sa opäť po rokoch na autobusovej stanici. Cestovala som na rodinnú oslavu, on za svojou rodinou, a keď vystúpil, moje oči sa za ním s nostalgiou dívali. Osud to však zariadil tak, že toho večera sme sa stretli v rovnakom autobuse, ktorý nás viezol domov a rozhovor sa celý čas niesol vo formálnom duchu.

Iskra, ktorú sme ako deti medzi sebou mali, sa vytratila a ja som sa nedokázala na neho dívať ako kedysi. Už to nebol ten chlapec, ktorý po mne platonicky a nevinne túžil. Hoci veľa toho nenahovoril a stále ostal tichým mladíkom, navonok stále pôsobil placho a uhrančivosť jeho pohľadu mu ostala, jeho oči sa už na mňa nepozerali ako na kamarátku z detstva, ale ako na ženu, s ktorou kedysi prežil jednu noc.