Straty a nálezy

Kedy sa vlastne začne človek cítiť starý?
Ja som za posledných niekoľko dní zistila smutný fakt. Staro sa necítim, ale bez problémov dostanem hneď v niekoľkých štátoch zľavu ako senior na dopravu, vstupy na kultúrne podujatia aj expozície v múzeách /v troch, a môj vlastný k nim nepatrí/.

Tu mi dali pocítiť vek v dopravnom prostriedku, kde už sprievodkyňa v osobnom vlaku predpokladala, že mám nulovú tarifu a nahlas sa rozosmiala, keď som oznámila, že mi ju, mrchy, nechcú dať).
Ale to nebol koniec mojich cestovateľských pocitov. Schátraný deduško opierajúci sa o kolieskovú nákupnú tašku v rýchliku mal príhovor, že sa nám zadarmo dobre cestuje. On kvôli kúpaniu 350 kilometrov. Jedným smerom. Neveril vlastným ušiam, že ja mám normálny lístok, ako sa hovorí, celý. Dnešok zaklincovala sprievodkyňa cestou späť v povinnom príplatkovom, keď pozrela lístok a - miesto, aby mala pripomienku, že nemám lístok na EC, súcitne pozrela na mňa a - dala mi štemplík. Fakt, bez jedného slova.

Vlastne som chcela napísať, ako sa mi stratil pred dvomi mesiacmi kocúr. Prišla som z dovolenky, a nemohla som spočítať mačky. Jedna chýbala. Jeho urazené Veličenstvo sa včera s hlasným mniaukaním vrátilo.
Papuľoval dobrých 5 minút, to bude iste kočičí hodina. Držkoval, kým som nevyšla von a neprivítala ho doma. Hajzlík malý. Ja sa kvôli nemu trápim, smútim, a on, podľa vypaseného pupíka, si niekde veselo užíval.
Narušil nádvornú rovnováhu, spravil sa hneď pánom dvora a zvrchovaným vládcom. Všetky micinky si prídu pre pohladenie, len on zo svojho trónu na stoličke zamniauká, nech ho prídem pohladiť.
Tak ani neviem, nakoľko sa mám tešiť z takéhoto nalezenca.
Nie všetky straty sú problém.
Nie všetky nálezy sú prínos.

Aj tak by som ho nevymenila) Ani vek, ani kocúra.