Úvaha hendikepovaného devianta

Nedávno som mal možnosť vidieť film, ktorý ma inšpiroval ma k napísaniu tohto blogu.
Vlastne, boli to dva filmy. Belgický - "Hasta la Vista!" a jeho americký remake - "Come as you are". Tá európska verzia, sa mi zdala byť lepšia, ale to je vlastne nepodstatné. Nejdem tu recenzovať filmy.
To, čo je však pre môj blog podstatné je téma, ktorou sa tieto filmy zaoberajú.
V hlavnej úlohe sú tu traja zdravotne postihnutí kamaráti. Dospelí muži žijúci u rodičov. Panici.
Jedného dňa sa dozvedia o verejnom dome, kde nemajú problém so zdravotne postihnutými a rozhodnú sa podniknúť tajný výlet za ich prvou sexuálnou skúsenosťou.
Nuž som sa pokúsil i ja, hlbšie sa zamyslieť nad touto témou.

Je pre hendikepovaného človeka skutočne takým veľkým problémom nájsť si (či už životného alebo sexuálneho) partnera? Prišiel som k záveru, že pre väčšinu zdravotne postihnutých to bude ťažšie ako pre zdravých.
Zároveň si však myslím, že dôvody, prečo je niekto v dospelom veku nedobrovoľným panicom sú rovnaké tak pri hendikepovaných ľuďoch, ako aj pri zdravých. Len s tým rozdielom, že zdravotne postihnutí ľudia majú mnohokrát viac, či menej sťažené podmienky a v niektorých prípadoch nedokážu tieto problémy prekonať bez pomoci iných.

Z vlastnej skúsenosti viem, že jedným z hlavných problémov, prečo sa niektorým ľuďom nedarí " zlomiť kliatbu panictva" je nízke sebavedomie a sebahodnotenie. Týmto podľa mňa trpí veľa ľudí bez ohľadu na ich reálny stav. Mnohí riešia svoj vzhľad a celkovo neveria tomu, že by mohli byť pre niekoho atraktívni či príťažliví. Tento problém som mal aj ja, avšak, verím tomu, že úplne pokojne by som ho mohol mať aj bez diagnózy.
Sám neviem presne, za čo všetko môže v oblasti môjho vzhľadu moje postihnutie a za čo nie. Ja som to vlastne nikdy nespájal s mojou diagnózou a neľutoval sa štýlom: " ja chudáčik, keby som bol zdravý, tak by som bol krásavec…" a podobne. Pravdou je, že za niektoré veci si môžem len ja sám, nakoľko som v určitom životnom období viac-menej rezignoval a nestaral sa o seba.
Toto by mohlo byť i u zdravého človeka. Čo je však u človeka s postihnutím iné je to, že niektoré veci, nie sú len o tom, čo si človek nahovára, alebo že sa zanedbáva. Nie sú vecou vkusu.
Ak má človek nejaký viditeľný defekt, ako napríklad ja, postihnutú ruku, kratšiu nohu, je to predsalen niečo iné, ako keď je niekto o sebe presvedčený že má napríklad veľký nos či malé prsia.
I keď riešenie je stále to isté - prijať samého seba, a byť viac sebavedomý, je to náročnejšie, pokiaľ je človek zjavne iný. Nastáva situácia, keď sa musí vyrovnať nielen sám so sebou, ale aj s okolím, ktoré častokrát, napriek tomu, že to snáď aj myslí dobre vám vlastne vôbec nepomáha, skôr naopak.
Predstavte si, že ste dospelý chlap a neustále máte pocit, že sa k vám správajú ako k malému dieťaťu. Vaše rovesníčky (potencionálne sexuálne partnerky) vás volajú zdrobnelinou “Mirko”, “Milanko”... a berú vás ako neškodného, milého chlapčeka, Alebo sa pani vo vlaku sama od seba vychytí vám zapnúť vetrovku a len tak tak že sa vám podarí ju zastaviť. Toto sú prípady, ktoré človeku k sebavedomiu nepomáhajú a zdravým ľuďom sa nedejú. Či áno?

Ďalším dôvodom môže byť nedostatok príležitostí, nájsť vhodnú osobu.
Pokiaľ je zdravý človek introvert, samotár, alebo skrátka len nepoločenský a celé dni len sedí doma a preto nikoho nového nespozná, alebo jednoducho nemá čas kvôli pracovnej vyťaženosti, tak je to problém, s ktorým sa musí vysporiadať len on sám.
V tomto prípade som bol aj ja skôr za zdravého, keďže som samostatný a nie som odkázaný na pomoc iných. Mal som rovnaké príležitosti ako väčšina ľudí a bolo len na mne, či sa ich chopím, alebo nie. Mal som to však o kus sťažené o už spomenuté predsudky, ku ktorým sa ešte dostanem.
Ale sú prípady, keď je človek naozaj odkázaný na pomoc iných, ako napríklad hrdinovia zo spomínaného filmu. Sociálne kontakty majú sťažené. Ak aj nejaké sú, tak medzi majoritnou spoločnosťou sa musia vysporiadať s predsudkami a obavami. Ľudia sa na nich pozerajú ako na deti. Ako na asexuálne bytosti. Majú ohľadom nich rôzne obavy, či mylné predstavy.
Napríklad viem z prvej ruky, priamo od osoby, ktorej sa to týkalo (pre mňa osobne veľmi dôležitej), že predtým než medzi nami k niečomu došlo, tak sa bála, či som normálny po mentálnej stránke. Mňa by vtedy absolútne nenapadlo, že by niečo také mohla riešiť. Normálne sme sa spolu už nejaký čas bavili, a tiež sme sa už poznali osobne. A predsa to riešila, ako sa mi neskôr priznala. Mal som šťastie, že bol pri nej človek ktorý jej pomohol sa cez tieto myšlienky preniesť. Popravde, mal som šťastie vo veľa veciach. Ale o tom možno inokedy.

Takže, som názoru že v majoritnej spoločnosti môže byť pre hendikepovaného človeka náročné niekoho nájsť. Pre niekoho viac, pre niekoho menej. Záleží aj od miery postihnutia a aj od konkrétnej osoby.
Dobrý nápad by bol skúsiť to medzi ľuďmi, čo majú podobné problémy. Len nie každý má tú možnosť. A ak ju aj má, tak vo mnohých prípadoch tam absentuje priestor na intimitu. Asistenti, na ktorých sú títo ľudia častokrát odkázaní zvyknú zabúdať na fakt, že aj oni majú sexuálne potreby.
Maju ich za asexu... o tom už vlastne bola reč. Problém je, že sex je v našej spoločnosti ešte stále tabu. A v súvislosti s rôznymi druhmi inakosti asi ešte viac. Vo všeobecnosti máme ešte problém komunikovať otvorene o sexe. Ľudia majú (najmä mimo internetu) problém priznať, že majú radi sex. A to ešte nevravím o rôznych odchýlkach či deviáciách. S tým majú problém aj zdraví ľudia. Pre hendikepovaného devianta ako som ja, to môže byť ešte ťažšie...

Ale čo sa s tým dá urobiť?
Nuž, ľudí s hendikepom by istotne potešilo, ak by sa na nich majoritná spoločnosť nepozerala ako na asexuálne bytosti. Nie ako na deti, ale ako na dospelých ľudí.
Veľmi dôležité tiež je, aby sme sa naučili otvorene rozprávať o sexe. Podľa mňa by to mohlo pomôcť celej spoločnosti a z pohľadu zdravotne postihnutých by to vytvorilo podmienky na diskusie o tomto citlivom probléme. Diskusie o tom, čo títo ľudia potrebujú a ako im môžeme pomôcť.
Spoločnosť však nikdy nebude ideálna a život nikdy nebude tak celkom fér. Vždy tu budú ľudia, čo to budú mať ľahšie a tiež tí, čo to budú mať ťažšie.
Zdravotne postihnutí budú asi vždy čeliť istým obavám zo strany ostatných ľudí. Diagnóz a rôznych problémov existuje veľa. A nikto nemôže poznať všetky a o každej podrobne všetko vedieť.
Napríklad ja mám DMO - Detskú mozgovú obrnu. Ale to je veľmi široký pojem. Existujú rôzne formy DMO. A aj preto som sa vlastne nehneval, keď sa mi tá (mne blízka) dotyčná osoba jedného dňa priznala, že sa bála či som mentálne v poriadku. Áno, v prvom momente ma to trošku zamrzelo, veď kto by rád niečo také počul. Ale potom som sa nad tým zamyslel a zistil som, že vôbec nie je vylúčené, že by som to vnímal rovnako.
V živote človek nič nedosiahne bez toho, aby pre to sám niečo spravil.
Zdravotne postihnutí musia sami rúcať predsudky okolia. Mať pochopenie s obavami majority. Snažiť sa im ukázať, že ich obavy nie sú na mieste. Treba si veriť a tiež veriť že vždy je šanca niekoho si nájsť. Nikdy sa netreba vzdávať.
Musím sa ale priznať, že ja som to v istú dobu takmer vzdal. Až Ona ma prinútila sa nad sebou zamyslieť. Uveriť, že raz by som mohol aj ja niekoho stretnúť. V tej dobe mi ale ešte nenapadlo že by som dokonca mohol mať niečo s Ňou a jej partnerom. Nevedel som si predstaviť, že by ma mohla chcieť tak krásna žena. A ani som sa o nich v tomto smere aktívne nepokúsil, aj keď som vedel že už veľmi dlho niekoho vhodného hľadajú. Mal som sám voči sebe predsudok, že nie som dosť dobrý. Mal som však šťastie, že si šla za svojim.
Jediná správna vec, čo som urobil, bola, že som bol k nej otvorený a bol som sám sebou (aj tu asi hrala rolu jej schopnosť ťahať z ľudí ich tajomstvá, doviesť ich k tomu, aby sa jej otvorili).
Takže, na základe tejto mojej skúsenosti viem, že veci môžu byť nakoniec úplne inak ako ste pôvodne predpokladali.
Dnes už viem, že zmieriť sa so situáciou bola chyba. Je to chybou vždy, bez ohľadu na to, či máte zdravotný problém alebo nie. Bez ohľadu na akýkoľvek problém, čo máte alebo si myslíte, že máte. Ako som už napísal, nikdy sa netreba vzdať. Treba si ísť za svojim, rovnako, ako naši hrdinovia z filmu.

A hlavne, skúsme byť k sebe otvorenejší a snažme sa viac vzájomne chápať. Získajú tým všetci.