Zápisky dedinského lekára 2

pokračovanie

V náhlom nápade som sa po obede zbalil, nikomu nič nepovedal a opustil obec ku kolegovi do doliny. Pri odchode som zapol alarm. Neviem prečo, som si nevzal mobil. Podvedome som ho hodil na stolík k počítaču.
Celý večer sme špekulovali, čo sa vlastne deje, pozerali staré knihy. Googlili. Na počítači som nedal moje heslo a urobil dobre.
Vrátil som sa ráno domov a zistil, že v dome niekto bol a popozeral sa. Hral sa s mobilom aj počítač si zapol.
Vezmem mobil, voľajaký je divný. Celý oblepený , akoby semenom, ovoniam Aha, niektorá si ho vopchala do jamy a hrala sa sním. To bude účet. A mobil smrdel príšerne.
Prehrabali časť knižnice, pohádzali po zemi. Popozerali po dome, aj v domovej dielni sa vŕtali no len miestami. Zásuvku s náradím, kladivami kosákmi nechali na pokoji.
Nemal som času špekulovať, začal prípravy. Povešal kríže, cesnak, na stôl položil starú rodinnú v koži viazanú bibliu. Živého kohúta, zavrel do izby vedľa spálne načasoval mu lampu na 3 hodiny ráno a zatemnil okná.
Začalo sa stmievať, posadil som sa do spálne a čakal, pracoval na počítači, popíjal. Odbila polnoc a rozleteli sa dvere. Hildegarde v tesnom militantnom kostýme s kravatou, za ňou típky ako fízli alebo holohlaví bodyguardi. Postavičky z vojnových alebo mafiánskych filmov.
„Cesnak od súdruhov z Číny, za nič nestojí´, odhryzla si Hilde ako z jabĺčka. Tie volovinky na nás neplatia miláčik . Správne si tušil a vieš čo bude.“
Vzal som do ruky kríž. Vytrhla mi ho.
„To na nás už neplatí.“
„Odhodila ho na bok, vzala bibliu a takú mi s ňou tresla po hlave, že som sa vystrel. Zobudil som sa ako ma fízli držali a ona rajtovala, už nebrala ohľady, jazdila a potom sala a sala, ja som v bolesti vytekal.
„ No chlapci aj vy si dajte, hladní ste.“ Jeden z fízlov si začal na mne pochutnávať. Mágal mi gule a ja som znovu tiekol.
Vytiahli fľašu s modrou tekutinou –
„Tekutá viagra“ – rehotali sa , natreli mi s ňou vtáka. Roztiahli mi ústa, zapchali nos a ostatok  naliali do mňa. Malo to silu, stál mi a začali znova. Hilde húdla:
„Sme iní, moderní, keby si včera mal mobil, alebo bol na nete, už ťa máme!“
Vtom sa vedľa rozsvietilo, kohút zakikiríkal. Fízli sa rozrehotali. Jeden z nich priniesol úbohého kohúta, zdvihol ho a vopchal ftáka do vtáka. Prerazil ho a roztrhol.
„ Že si spravil divadlo, ešte ťa necháme, za tú srandu to stálo. Dlho sme sa nezabavili.“
Odišli.
Vysatý, zgniavený som sa zobudil.
Tá hnusná viagra účinkovala, upratoval som byt s tyčou medzi nohami. Stále som uvažoval.
Prečo nevyhádzali celú knižnicu? Čo chceli v dielničke? Pozerám nedotknuté knihy – všetko príručky z čias komunizmu, ale aj ilegálne vydanie Mein kampfu, spisy veľkého Maa. Vtedy bol sex dovolený len za účelom robenia detí, a iné kydy o budovaní lepších zajtrajškov. Ateizmus, rasy, národy a podobne. Marxov kapitál po dedovi bol na začiatku nedotknutej rady.
V dielničke boli v zásuvke pohádzané náradia a bolo tam kladivo na ňom prehodený kosák.
Ostalo to nedotknuté- to obišli. Nechali na pokoji aj prastaré nemecké vojenské príručky, zvyšky militárií z vojny. Diplom brigády socialistickej práce. Ruské medaily. Nemecké medaily.
Už viem čo nemajú radi. Akúkoľvek ideológiu. Modrú, červenú, hnedú, zelenú - žiadnu.
Prášil som do kulturáku a doniesol odtiaľ zabudnuté transparenty, heslá z prvého mája aj ostatných volieb.
Sťahoval hudbu do notebooku.
Večer to začalo.
Zazvonila Janka a priplichtila sa do postele. Trošku sme sa milískovali a ťukla polnoc.
Vtrhli do domu, svetlo zhaslo. Mal som baterku. S rachotom strhli transparent 1. Máj. Vypočul som si názvy pohlavných orgánov vo viacerých jazykoch. Zacítil som smrad zhorenej kože.
Vošli do spálne, „ Začnite nech to fičí.“ Sekla Hilde.
„Aj ty si tu? To je pomoc?! Zradkyňa!“
„Nevadí. Ideme na to!“:
Fízli sa pohli, no potom zhybernovali, ostali stáť úplne štronzo.
Strhol som biely paplón. Ako plachtu som natiahol bývalú sovietsku zástavu.
Hilde vystrúhala grimasu a pohla sa vpred.
Vrátil som je tú ranu bibliou , dostala švih leninovým spisom. Osprostene ostala sedieť. Na mieste dotyku s knihou veľká popálenina.
„Hýbte sa impotenti.“ sipela na fízlov.
Pokúsili sa o útok. Nahonili vtáky a  súkali semeno na plachtu. Semeno syčalo na plachte. Plachta sa začala rozkladať, akoby ju obliali kyselinou. Postavil som sa s Jankou na posteli skrížili sme kosák a kladivo, ako svetoznáma socha v Moskve. Bodyguardi opäť stuhli.
„No dobre! Táto piča má vyše 2000 rokov!“ Skríkla Hilde a roztiahla nohy. Piráti z Karibiku boli oveľa zachovalejší. Vysušené hangárové vráta sa otvárali. A valil sa z nich smrad 2ooo rokov neumývanej pičisky. Zamdlieval som.
„A táto pička má iba 33! “Otrčila Janka svoju voňavú. Hilda zaúpela a sklapla bránu.
Vtom zase švacli do nás bibliu a kosák mi vyrazili z ruky . Pohli sa dopredu. Nahonili svoje staré drevité hrčavé kláty, že nás úplne prefiknú. Stihol som pustiť hudbu. Zaznela budovateľská pieseň: Zahoreli zore, na tom našom dvore.(pozri rodná zem film)
Začali sa zvíjať v kŕčoch bolestivého, museného smiechu. Chradli, schli, zmenšovali sa. Ledva stihli utiecť. Hilde skríkla okrídlenú vetu z filmu „Limonádový Joe“:
„Já se vrátím Dagu Bedmene!“ No v jej tóne nebola nenávisť , skôr akási veselá teatrálnosť.
Vyhrali sme jednu bitku, ale ako sa ich zbaviť nadobro? Vybudovali sme obranu.
Založili sme v obci  JRD , kultúrny dom je dom ZČSSP. V obci sa mocú aj čiernokošeliari, gardisti, nacionalisti, anarchisti, partizáni. Heslá visia na každom kroku. Rozhlas hrá budovateľské piesne. Turisti sa hrnú do rezervácie. My ale vieme, že to byť musí. Zatiaľ je v obci všetko v poriadku.

Pokračovanie nabudúce