Iba okamih

Neverím na život po živote. Ak raz niekto odíde, tak je preč. Nevráti sa. A to ani vtedy, keď vy márne zízate na dvere a čakáte kým ich zas ten, ktorý ich za sebou zavrel aj znova otvorí.

Práve sedím v kancelárii, čakám na klienta a premýšľam. On bol len okamih, ktorý sa nevráti. Spomienka, ktorá už nie je. Bol iba sen, a ako vieme, sny nemajú dôsledky. Plynú z nich ponaučenia alebo ich môžeme rozoberať do hĺbky a aj tak na nič neprídeme. Šlo iba o okamih, kde moje podvedomie vyhralo boj nad mojim rozumom a tak časť môjho ja Vám môže porozprávať tento príbeh. Príbeh poznamenaný vzrušením a vášňou, dvoma pocitmi, ktoré v reálnom svete nemajú dlhé trvanie.

Stláčam gombík na hotelovom výťahu a môj zrak padne na ženu v zrkadle. Pôsobí zvodne, dominantne a zároveň zmyselne. „Dnes je dovolené všetko.“ - vyslovím nahlas a žena v zrkadle sa na mňa usmeje.

O pár minút neskôr stojím v hotelovej hale pred dverami do kasína. Na sebe mám bandážové čierne šaty Herve Leger. Na takýto druh oblečenia nie som zvyknutá. Z viacerých dôvodov. Prvý je, že zo svojho platu by som si kúpiť také niečo nemohla a tak radšej o nich ani nesnívam, ale keďže mi boli nanútené šibalským žmurknutím oka so slovami “uži si to tam“, nemohla som odmietnuť. Iba sa čudujem, že vôbec tak vychýrená značka šije aj pre dámy tak kyprej veľkosti, ako som ja. A druhý dôvod je ten, že moje zamestnanie mi nedovoľuje sa tak obliekať. Pracujem v istej spoločnosti, kde síce mám vlastnú kanceláriu a vlastnú klientelu, ale nemôžem nosiť tak vyzývavé a hriešne drahé oblečenie. Chodím v obyčajných kostýmoch, avšak nie takých, ako nosia ženy vo filmoch, ale takých, ako nosia ženy v skutočnom živote, ak poskytujú poradenstvo ľuďom, ktorí to potrebujú.

Najradšej by som sa otočila a utiekla, ale nemôžem. „Áno, len uteč, to je pre Teba typické.“ poviem si v duchu sama pre seba. Pomalým krokom sa blížim k dverám, zhlboka sa nadýchnem a stisnem kľučku.

Všetky hlavy upínajú svoj zrak na mňa. Na toto nie som zvyknutá. Muži sledujú každý môj pohyb a pozorujú, aké tajomstvá odkrývajú moje šaty. Časť môjho ja by najradšej utiekla alebo sa rovno stala neviditeľnou, no nesmiem zabudnúť, prečo som sem prišla. A tak pomalým krokom, ako mi dovoľujú šaty postupujem ďalej.

Okolo mňa prechádza muž, ktorý ma skenuje pohľadom, a vôbec sa to nesnaží skryť. Je mi to nepríjemné, a tak upieram zrak inam, no v duchu sa mi vynorí myšlienka “ ... on sa na mňa díval ako na kurtizánu“. Potom sa v duchu zasmejem, pretože to by som musela byť hriešne dobrá, aby som si mohla takéto šaty dovoliť.

Sadám si opatrne k stolu, kde je iba pár ľudí, no aj tak v oveľa menšom počte ako pri ostatných stoloch. Vedľa mňa sa však usádza muž, v tmavých nohaviciach a svetlom tričku. Svalnaté ruky kontrastujú s jeho črtami tváre, akoby ich práve vytesal sám sochár. Odlišuje sa od ostatných, on jediný nemá oblek. Mám možnosť si ho pozrieť lepšie, ale preberie ma z myšlienok, keď sa jeho hlava otáča smerom ku mne a ja rýchlo uhnem pohľadom.

Na hru sa veľmi nesústredím, jednak kvôli šatám, aby neodhalili aj to, čo nechcem a potom, znepokojuje ma on.

Po chvíli hrania blackjacku, kde samozrejme prehrávam, sa nakloní ku mne a do ucha mi zašepká „Vypite si so mnou. Potrebujete načerpať energiu na novú hru.“ Prikývnem. Pomáha mi vstať od stola, opúšťame kasíno a kráčame spolu do hotelového baru.

Z barových stoličiek mám odjakživa nočnú moru a nie je tomu inak ani v tomto prípade. Dúfala som, že ma odvedie niekam k stolu, kde sa dá normálne sedieť, no on si to rovno namieril k baru. Ladným pohybom sa usadí na barovú stoličku a čaká, kým sa na ňu vyškrabem aj ja. Menom zavolá na barmana, ktorý príde k nám. „Pre dámu to najlepšie šampanské a ...“ V tom ho preruším a poviem „Nie pane, dáma si dá whisky. S ľadom samozrejme.“ Muž , sediaci vedľa mňa sa usmeje a zopakuje barmanovi moje slová.

„Nenosíte takéto topánky často“- začína rozhovor.
„Ako ste na to prišli“- a moje ústa kúzlia náznak úsmevu.
„Neviete v nich chodiť.“
„To nevie nikto.“- zasmejem sa a prstami si prejdem po vlasoch.
„Rovnako sa takto bežne neobliekate, inak by ste boli zvyknutá na pohľady mužov. Čo nie ste. Zvedavé pohľady Vám nerobia dobre a zároveň ani neviete predstierať, že si ich užívate. “

Odvraciam hlavu, no chytí ma za bradu a pritiahne si ju k sebe, že nemám možnosť úniku a tak sa mu dívam priamo do očí a on pokračuje: „Rovnako túžite zažiť čosi iné, nekonvenčné. Máte práve čerstvo nafarbené vlasy, čo znamená, že predošlá farba Vás už nudila alebo sa len snažíte pochovať čosi z minulosti a veríte, že práve zmenou farby vlasov sa Vám podarí zabudnúť. Stavili ste na čiernu farbu, čo znamená, že ste tajomná a svoje vnútro odhaľujete postupne. Ste takisto aj človek, ktorý priveľa rozmýšľa, riadite sa rozumom viac, ako svojimi pocitmi. Prezrádza to Váš fialový lak na nechtoch. Kým väčšina žien sa upiera k tuctovej červenej, lebo vie, že to dráždi väčšiu časť mužského pokolenia, Vy, aj napriek tomu, že ste vedeli, že tu bude kopa chlapov, ste si dali práve fialový, ktorý Vás rovnako odlišuje od väčšiny žien. A preferujete prirodzenosť, to práve kvôli tomu, lebo máte vlastné nechty, nie tie umelé. Mimochodom, krásne dlhé nechty. A nemáte rada diamanty. Tie sú príliš čisté a priezračné. Máte rada rubíny, lebo zdôrazňujú nedokonalosť, a vy sa tak cítite. Tým, aká ste a Vaša postava, ktorá by Vám v minulosti priniesla bohatstvo, lebo muži by Vám kľačali pri nohách a bili by sa o vašu priazeň. Bojíte sa ukázať, naplno, vaše krivky, preto máte problém hrdo ukázať svoje telo v týchto hriešne drahých šatách, ktoré Vám mimochodom pristanú oveľa viac, než si dokážete predstaviť a dokonca sa teraz červenáte.“

Uhýbam pohľadu do jeho očí a nestačím sa čudovať, ako ten chlap o mne môže tak veľa vedieť, a to za tak krátky čas. Chytí ma za ruku. Páči sa mi jeho dotyk, tak mužný a silný stisk. Zadívam sa na jeho ruky. Má krásne ruky. Ruky, ktoré vedia pohladiť, udrieť, ale aj čosi vytvoriť. Predstavujem sa ako ma tie ruky dotýkajú na miestach... Spanikárim, a tak bez uváženia zo mňa vyjde veta „Volám sa Chiarla a Vy? “. „ Teší ma Chiarla.“- stisne mi ruku silnejšie. „Naozaj Vás zaujíma ako sa volám ja?“- opýta sa ma s úsmevom. „Nie“- odpovedám bez zaváhania. „Pripijeme si?“ A chytám pohár s whisky do ruky, akoby to bola moja záchranná vesta v tomto momente. Ten chlap ma rozčuľuje. Svojim spôsobom. Usmeje sa na mňa a poháre o seba ťuknú. Napijem sa, cítim, ako mi tekutina steká dole hrdlom a jej chuť mi rozpaľuje vnútro.

„Chcem Vám ponúknuť drink u seba. Odkladám si ho na špeciálne príležitosti.“ – hovorí to sebavedome a bez náznaku zaváhania z možného odmietnutia. Páči sa mi, aký je rázny. Viem, čo bude nasledovať, ak budem súhlasiť a tak prikývnem.

Odchádzame k výťahu, nastupujeme, a bez jediného slova nás výťah unáša neznámo kam do výšin. Chvíle vo výťahu mi prídu ako večnosť. Som znepokojená. Tým, čo ma čaká s týmto neznámym mužom. Svojimi pocitmi, ktoré mám, keď som v jeho blízkosti, keď sa ma jeho ruky dotýkajú.

Vchádzame do jeho apartmánu. Zastavím sa a obzerám si luxus, ktorý tu dýcha z každého kúta. Nie som na čosi také zvyknutá. Postaví sa za mňa a ja cítim jeho prenikavú vôňu. Jeho pery sa letmo dotknú môjho ucha a pošepká mi „posaďte sa prosím a cíťte sa tu príjemne. Ja sa Vám budem o chvíľu venovať. “ Vidím, ako sa stráca vo vedľajšej miestnosti.

Sadám si do kresla blízko okna, z ktorého je výhľad na celé mesto. Prichádza ku mne. Nepýtam sa, čo budem piť, lebo v tej chvíli je to to posledné, čo ma zaujíma. Sústredím sa na jeho rozkrok, a gombík na nohaviciach, ako sa nado mnou skláňa, kým mi podáva pohár. „Vy si so mnou nedáte?“- opýtam sa ho, keď si všimnem, že pohár s tekutinou je iba jeden. „Až teraz“- počká kým sa napijem a vezme mi pohár z ruky.

Kľakne si predo mňa. Vyberie z neho kocku ľadu a pohár odloží na stolík vedľa kresla. Pozorne sledujem každý jeho pohyb. Rukou mi odhrnie vlasy z krku a kocka ľadu sa dotkne pokožky za uchom a prechádza ňou pod ucho, až na krk k môjmu bujnému dekoltu. Moje prsia hneď zareagujú na chlad a v bradavkách pocítim svrbenie. Dvíhajú sa, žiadajú si viac. Kocku pevne chytí medzi prstami a vhodí ju späť do pohára. Jeho ruka sa dotkne mojich členkov a druhou mi vyzúva lodičky, najprv jednu, potom druhú. Nohy stláčam silno k sebe, akoby som medzi nimi skrývala poklad. Dlaňami mi prechádza od členkov, ku kolenám, nadvihne prudkým pohybom koniec šiat a vysunie ich vysoko nad stehná.

„Popros.“ – zaznie z jeho úst.
„Ak odmietnem?“- spýtam sa ho.
„Viac sa Ťa nebudem dotýkať. Ty sa postavíš a odídeš z tejto miestnosti.“-odpovedá mi.
„Prosím“- zašepkám. A aj keď som sa mu nepozrela priamo do tváre, cítila som u neho náznak úsmevu a pocit víťazstva.
„Postav sa“- prikáže mi.

Postavím sa, otočí si mi chrbtom k sebe a stiahne mi zips na šatách. Odhrnie ich z ramien, jedným ťahom ich zo mňa dá dole a necháva ich padnúť ku členkom. Chytí ma za ruku a pomáha mi vyjsť zo šiat. Oprie ma chrbtom o stenu a ja pocítim chlad, ktorý z nej sála na svojom chrbte. Vtedy si uvedomím, že ja som tu jediná nahá a on ten, ktorý je oblečený.

Rukou mi roztiahne nohy, dlaňou mi prechádza po kunde, akoby ju skúmal. Mne sa zrýchľuje dych a privieram oči. Nič nechcem viac, iba jeho ruku ... Cítiť časť jeho ruky v sebe. Pomaly mi rozťahuje kundu, aby sa viac dostal tam, kam chce. Môj klitoris je pripravený, tvrdý. Prejde mi prstom po ňom, tak slabo zapradiem. Pripojí ďalšie prsty a schádza nižšie. Čakám, kedy vnikne dnu, ale nič. „Popros“- znova mi prikáže. „Prosííím“- a v tom mi vrazí do kundy všetky štyri prsty. Hlasno zastonám. Začína sa v kunde pohybovať prstami, akoby poznal každý jeden jej centimeter, každé zákutie, vie, kde má povoliť, kde pritlačiť. Akoby jeho prsty boli vyrobené iba pre moju kundu. Znova pritlačí na tom správnom mieste a z kundy sa valí prúd šťavy. Zrýchľuje sa mi dych a moje ústa vydávajú ston.

Hlasno dýcham a spamätávam sa z toho, no on mi nedovolí vydýchnuť. Pritisne sa celou váhou tela na mňa, cítim jeho tvrdý úd, je tak... žiadostivý... Chce iba mňa. Je tvrdý iba kvôli mne. Vzrušujem ho? Túži po mne? Chce do mňa vniknúť? Chce ma precítiť svojim tvrdým vtákom rovnako, ako ja túžim, aby bol v mojej kunde? Toto sú myšlienky, ktoré mi práve bežia v mysli. Hlavou sa nakloní a bozkáva ma na krku, zatvorím oči, a prestávam rozmýšľať. Túžim po ňom. Vzrušuje ma. Chcem ho. Chcem ho cítiť. A tak...

„Zapichaj si so mnou!“- vyslovím nahlas. Znie to ako rozkaz a sama neverím, že ja, žena plná zásad som také čosi vyslovila.

Prestane ma bozkávať, na chvíľu sa mi zadíva do očí a kútikmi úst mu zamyká. Nepovie nič, iba mi nadvihne nohu a oprie ju o stolík. Počujem ako si rozopína zips. Zrazu cítim, ako sa jeho tvrdý vták obtiera o moju kundu a prudkým vniknutím mi ju vyplní. Pohybuje sa v nej tak, akoby v nej bol stále. Akoby ju dokonale poznal a vedel, čo má robiť. Akoby moja kunda a jeho vták boli stvorený pre seba a dokonale spolu ladili. Pritisne sa na mňa svojim telom, a pichá ma. Kunda mi mľaská blahom a mne, jeho vták i jeho telo spôsobuje zatmenie mysle. Telo sa mi chveje. Opriem hlavu o jeho rameno a stonám. Nevydržím a z kundy mi zas tečie prúd šťavy. To ho viac vyhecuje, a začne prirážať ako o život. V kunde zacítim, ako mu pulzuje vták a v zápätí do mňa strieka svoje teplé semeno.

Ešte okamih stojíme, zladení v spojení a po chvíli ho zo mňa vytiahne. Odtiahne sa odo mňa a zapína si zips na nohaviciach. Sadá si do kresla a do rúk berie pohár s tekutinou, z ktorej mi dával napiť. Ja precitnem a vraciam sa do reality. Prepadne ma pocit hanby, hnevu. Zo zeme dvíham šaty a obliekam sa. Ani ich nezapínam. Lodičky vezmem do rúk, schmatnem kabelku a rýchlym krokom odchádzam. „Zas utekáš, ale tento krát možno robíš správnu vec.“ hlási sa môj vnútorný hlas. Pozrela som sa na neho, kým som otočila kľučkou.

Sedel bez pohnutia, pozoroval ma a mlčal. Nesnažil sa ma zastaviť. Jeho pery nevyslovili moje meno. Nechal ma odísť. A tak som za sebou zabuchla dvere a ušla som.