Soví Dom

-Teším sa jasné. - Zamávala som a utekala z práce na vlak.
Dnes idem cvičiť večer a teším sa ako malé dieťa na cukrík. Konečne po mesiaci. Nie a nie sa vyliečiť.
Prišla som domov vzala veci a utekala do plavárne.
Prezliekla sa a utekala k bazénu. Už ma tam čakali.
-Meškáš.
-Viem. Vlak meškal tak mam trošičku sklz.
Pol hodinka makačky a potom zaslúžená voda a plávanie. Milujem toto cvičenie hlavne preto, že sa končí ešte polhodinkou plávania. Teda ja ho tak končím.
Zaslúžená sprcha.
-Ideš s nami na pizzu? – Zuzana na mňa kričala cez fén, ktorým si fúkala dlhé vlasy.
-Asi nepôjdem.
-Poď. Príde aj Martinov kolega. Chcel aby ťa spoznal.
Júpíí ďalší kolega. Ja už nevládzem. Už piata večera a vždy iný kolega. Ale aspoň keby boli čo k čomu. Ani jeden nešportuje, nechodí von, nečíta knihy. Jediná ich životná filozofia je ísť ráno do práce a po práci prísť domov, zapnúť telku a čakať kým mu žena prinesie večeru.
Toto nebol môj vysnívaný večer. Takže všetky spoločné zoznamovacie večere skončili rovnako. Fiaskom.
Martin nechápal čo mi stále vadí. A stále dookola opakoval, že ostanem na ocot.
Takže nemala som chuť ísť na ďalšiu úžasnú večeru a počúvať aká som krásna a super a prečo nemám televízor.
-Zuzka vážne nepôjdem.
-Už sa s ním dohodol, že prídeš. Prosím ťa, poď. Vieš aký je potom zlý, že on sa snaží a ty si nevďačná.
-No dobre. Ale len kvôli tebe.
Vyfúkala som si vlasy hodila špirálu a vyšla pre plaváreň.
-Si sa mohla aspoň namaľovať a niečo pekné si obliecť.-povedal hneď Martin a ani pozdrav nepadol.
-Aj tebe pekný večer Martinko. No možno keby si mi napísal, že niečo takéto plánuješ určite urobím opatrenia aby si ma nenašiel a nemusela som sa zoznamovať s ďalším švárnym nudným kolegom. Ale áno, chápem ty to robíš pre moje dobro. Nemám záujem aby si to komentoval. Poďme nech tú trápnu večeru mám už za sebou.
Vtom do mňa Zuzana štuchla a prebodla ma pohľadom.
-Mrzí ma že som otravná spoločnosť, ale pokúsim sa jesť rýchlo.-ozvalo sa za mojim chrbtom.
-Ste mi mohli povedať, že je už tu. – prekrútila som oči a otočila sa na opätku.
-Ahoj, ty si Martinov kolega? – s Jurajom som chodievala každú stredu cvičiť do plavárne. Vždy sme sa iba pozdravili a usmiali na seba. Prehodili pár zdvorilostných fráz a občas sa pridal si som ňou zaplávať.
-No v podstate som jeho nadriadený.-usmial sa.
-Ok, takže sa poznáte. Poďme už som hladný.- zavelil Martin.
Nikto z nás neprotestoval.
Keď sme prišli pred pizzeriu naklonil sa Juraj ku mne a potichu sa opýtal či mám rada pizzu.
-Nie. Ale Martin ju má rad tak pre kľud v rodine sem chodíme.
-Aký kľud v rodine? Veď vám tu chutí.-protestoval Martin
-Ale áno Martinko-naklonila som sa k nemu dala mu pusu na líce a chytila Zuzanu za ruku aby nič nehovorila.
Sadli sme si a začali vyberať niečo na jedenie.
-Ako vždy?- opýtal sa čašník.
-Asi sem chodíte často. – povedal Juraj.
-Ani nie, iba každú stredu. – usmiala som sa naňho a začali sme sa strašne smiať. Zuzana to nevydržala a pridala sa k nám. Obe sme vedeli, že aj keby sme chceli čokoľvek iné tak musíme zjesť to čo objedná Martin.
-Áno ako vždy. Iba prosím o jednu porciu naviac.
-A čo som si to objednal? – opýtal sa Juraj a usmieval sa ďalej.
-Juraj si mohol vybrať čo chce jesť. – začal Martin.
-Prepáč. Takže my ako vždy a tuto mladý muž si vyberie čo nechce. – usmiala som sa.
-Dám si ten zeleninový šalát s kuracím mäsom a bez syra, prosím. – povedal Juraj
-To si nedávaj. Zeleninu majú vždy zvädnutú a to kura vždy kuchár strašne pripečie. Je potom suché.
-Aha, tak si teda dám cestovinu. Bezlepkové špagety s ... veď to ani neviem prečítať.. Tieto – a ukázal čašníkovi. Martin sa nahol aby videl, ktoré si objednáva.
-To si nedávaj. Sú strašne mastne. A tá omáčka býva bez chuti.
To sme sa už začali so Zuzanou usmievať.
-Tak mi prosím doneste toto morčacie na hríb... – nestihol Juraj dopovedať.
-Hríby tu nie. Používajú zavárané.
To sa už Juraj pozrel na Martina a na nás a pochopil prečo som objednala aj jemu i keď ani netušil čo vlastne bude jesť.
-Tak to ako vždy a jednu porciu navyše ako povedala slečna na začiatku.
Čašník sa iba usmial, lebo Martina dobre poznala a jeho reči už nekomentoval. Vedel, že by to nemalo zmysel.
Juraj sa ku mne naklonil a opýtal sa čo si vlastne objednal.
-No veď pizzu. – povedal som a usmiala som sa naňho.
-Aha. Ale ja nemôžem syr a muku.- povedal Juraj.
-Tak načo si si objednával pizzu. – vyhŕkol naňho Martin.
A to sme už so Zuzanou nevydržali a pustili sa do hurónskeho smiechu.
Večer napriek prvotného neúspešnému zvítaniu sa dopadol úplne super. Na Martinove komentáre sme si už zvykli a poznal ich aj Juraj nakoľko spolu pracovali už pár rokov ako som sa dozvedela. Nakoľko bol Martin vo svojej profesii super tak si ho Juraj vzal k sebe do spoločnosti.
-Hodím ťa domov? – opýtal sa Juraj keď sme odchádzali.
-Jej to by bolo milé ale čo urobím so svojim autom? – usmiala som sa.
-Jasné.
Rozlúčili sme sa a každý šli domov.
-Máš jeho číslo? – opýtala sa ma ráno vo vlaku Zuzana.
-Nie.
-Neblázni. Ty si mu nedala svoje číslo?
-Nie, nedala. A čo? Keby ho chcel tak si ho vypýta sám. Nie?
-Nevypýta.- povedal muž predo mnou a usmial sa. – Čakáme, že nám ho dáte.
-No vidíš. Teraz si nájde inú.
-Tak si nájde. Bože. Čo je jediný chlap na svete?
-V tvojom prípade by som niečo takéto nehovorila. – pozrela na mňa a hodila uškľab, že dievča moje rýchlo ber čo príde lebo z teba bude opäť panna.
Nereagovala som iba som mykla plecom.
-No nedala. – otvorila som si knihu a tvárila som sa akože čítam. Ale písmenká, slová a celé vety mi unikali. Myslela som na Juraja a na to čo mi teraz povedali. Zuzana aj ten pán.
Vážne si nemôžem moc vyberať. Vek mi uteká a ja som večne sama lebo sa mi stále niečo nepáči. A u Juraja sa mi páčilo všetko.
Týždeň zbehol ani neviem ako a opäť prišla streda. Dnes vlak nemeškal a tak som sa stihla motať doma. Vtom prišla sms. Určite Zuzana, že nepôjde lebo ju bolí hlava.
„Prídem po teba? Aby som mal zámienku ťa odviesť domov... :D“
Usmiala som sa lebo som vedela, že je to Juraj.
„Čakám ťa.“-odpísala som.
-Ako si sa dostal k môjmu číslu?
-Ak by som ti to povedal musel by som ťa pomilovať. – pozrel sa na mňa a usmial sa.
Zaskočil ma a iba som vypleštil oči. Usmiala som sa, ale nevedela som reagovať.
V tichosti sme prišli na tréning. Našťastie nebývam ďaleko od plavárne.
Tréning prešiel ako vždy rýchlo. Keď sme si odložili podložky chytil ma za ruku a naklonil sa ku mne.
-Nechoď dnes plávať. Pozívam na večeru.
Pozrela som naňho lebo nevedela som čo mám od neho čakať. Zaskočil ma v aute. Netvrdím, že nepríjemne, lebo predstava, že ho mám v posteli nebola určite nepríjemná.
-Pooooď.- zopakoval a nahodil ten svoj šarmantný úsmev.
-Idete s nami na večeru? – ozvalo sa za nami. Otočila som sa a Zuzana sa na nás usmievala. Ani som si ju nevšimla na tréningu.
-My ešte ideme plávať. Teda ak nás chcete počkať.- povedal Juraj. A ja som prekvapene naňho pozrela a usmiala sa.
-Jáj. Veď si zaplávajte a prídete za nami. Budem tam ako vždy.
-OK. – povedal Juraja a už aj ma ťahal k bazénu.
-Nechcel si ísť plávať.
-Ja viem, ale nechcem ísť na pizzu. Rád by som si dnes objednal sám niečo nezdravé.
Obaja sme sa zasmiali a skočili do bazéna. Plávali sme iba asi 15minút keď si ma k sebe pritiahol.
-Už by mohla byť preč. Čo myslíš?
Bol tak blízko, že na jediné čo som myslela boli jeho pery. Pohybovali sa ale ja som nevnímala čo z nich vychádza.
-Počúvaš?
-Áno. Mám len plné uši vody. Čo si hovoril?
-Že sa chcem s tebou milovať.
Vypleštila som oči.
-Prosím?
Začal sa hurónsky smiať.
-Tak predsa len počuješ dobre. – usmieval sa – Že či už Zuzana odišla zo šatne?
-Neviem. – ruky som mu dala okolo krku a dala mu pusu. Neodtiahol sa. Práve naopak. Opätoval každý pohyb môjho jazyka.
-Tu to asi nie je moc vhodné. – povedal a začali sme sa smiať.
-Tak poďme na tú večeru. – žmurkla som naňho a vyšla z bazéna.
Zakýval mi a stratil sa v mužských sprchách.
Vošla som do priestoru šatne. Boli spoločné. Vydýchla som si. Nie je tu dnes veľa ľudí. Otvorila som skrinku a vzala si veci a odkráčala k prezliekacím kabínkam. Vošla dnu a ani som si nevšimla, že šiel za mnou. Keď sa zatvorili dvere rýchlo som sa otočila a už som mala na jazyku kopu nadávok, že čo si to dovoľuje niekto so mnou vliezť do kabínky.
Dal mi ruku na ústa a usmial sa.
-Chcem ťa. Tu a teraz. – zhodil svoje veci na zem a objal ma oboma rukami a pritisol si ma k sebe. Hneď som zacítila jeho mužnosť v plnej sile.
-Neblázni. – ale neodtiahla som sa. Opäť ma pobozkal.
-Juraj si tam ty? – ozvala sa Zuzana. Obaja sme na seba pozreli a prevrátili oči.
- Áno. – a dal mi pusu na krk. Bolo mi neskutočne príjemne a Zuzana ma naštvala. Prišla úplne vhod.
-Nevidel si Veroniku?
-Je tu so mnou. - a viac si ma pritisol k sebe.
-Ha ha ha. Aký si vtipný. Keď ju uvidíš, že ju čakáme s Martinom na parkovisku. Išla bez auta tak ju zvezieme.
-Nemusíte. Ja ju odveziem. – zhováral sa so Zuzanou a rukou mi pomaličky hladil telo a bozkával krk.
-Mali by sme sa obliecť a ísť lebo nám nedá pokoj. – pošepla som mu do ucha aby to Zuzana nepočula.
-Počkáme ju. Že nech sa ponáhľa.
-Odkážem. – pozreli sme na seba a vedeli sme, že nič iné nám neostáva iba sa obliecť a ísť na pizzu.
Pridali sme sa ale úžasné bolo, že Juraj si mohol vybrať z jedálneho lístku sám.
Tak rýchlo som nikdy nevidela zjesť večeru ako ju nahádzal do seba Juraj.
-Prepáčte ale ponáhľam sa. Odveziem ťa? – otočil sa a pozrel na mňa.
-Budem rada.- usmiala som sa.
-Veď dojedz a my ťa odvezieme. – začal Martin.
-Ďakujem ale pôjdem s Jurajom.
-Ale veď ... – začal Martin.
-Ďakujem Martin za pomoc, ale správne to chápeš chcem byť s Veronikou sám. Do štvorky zatiaľ neplánujeme ísť. – pozrel sa s vážnou tvárou na Martina a už aj vstával. Položil peniaze za svoju a moju večeru na stôl a podal mi ruku.
-Pekný večer. – zaželal s vážnou tvárou a vytiahol ma von.
-Počkaj. Môžem sa obliecť alebo?
Pozrel na mňa a pomohol mi do kabátu.
-Prepáč, ale už som to nevydržal. Martina si vážim ako odborníka ale toto už bolo priveľa.
Objal ma a dal mi pusu.
-Nechcel som takto ukončiť večer, ale musím sa ponáhľať. Ešte ma čaká doma práca.
Odviezol ma domov dal mi pusu a odišiel. Stála som ešte chvíľu pred bránou a bola som aj rada, že nás Zuzana vyrušila. Bola by som iba jeho ďalšia čiarka pretiahnutá v kabínke. Bolo mi smutno. Páčil sa mi ale nechcela som byť iba jedna z možností. Chcela som už niekoho kto sa vedľa mňa ráno zobudí a nebude mu prekážať, že nie som dokonale upravená, že mam miesto vlasov iba vrabčie hniezdo.
Pípla mi sms. Nevzala som telefón a nepozrela som si ju. Odomkla som byt vošla, hodila na seba pyžamo a išla spať.
Ráno ma zobudilo zvonenie telefónu. Nebláznite ľudia, ja chcem spať. Zvonenie neprestávalo. Je sobota ja chcem spaaaaaať. Kričala som v duchu.
-Prosím. – zdvihla som a znechutenosť v mojom hlase bola značná.
-Včera si mi neodpísala a ja som si pripadal ako blbec. Otvoríš mi? Mám pre teba raňajky.
- Čo? Kto?
-Juraj.
Došuchtala som sa k dverám stlačila otváranie dverí a vliezla opäť do postele. Nemala som náladu sa tváriť, že som dokonalá. Nie som. Som pokrčená s vrabčím hniezdom na hlave.
Niečo chladné sa mi prisalo na krk.
-Vstávaj lebo si na tebe zohrejem ruky.
-To nech ťa ani nenapadne. Je sobota a chcem spať. A čo máme na raňajky?
-Idem ich naložiť na tanierik. Dobehni do kuchyne.
Vstala som a dovliekla sa do kuchyne.
Vzal ma za pás jednou rukou a druhou ukladal niečo na tanier. Otočil sa ku mne a dal mi pusu.
-Si úžasná takto ráno.
Cez zalepené oči som naňho pozrela a usmiala.
- Napapáme sa a pôjdeme do Štiavnice na víkend. Nie, neberiem ako odpoveď.
Neprotestovala som. Štiavnicu milujem a už dlho som rozmýšľala že tam zbehnem na víkend. Zbalila som si pár vecí a drogériu, hodila sprchu nakreslila si dokonalú tvár a vyrazili sme. Prialo nám aj počasie. Bolo úžasné.
Prešli sme si Štiavnicu a okolie. Jeseň v tomto kraji mám rada. Večer sme prišli do Sv. Antona. Penzión Soví Dom. Ten sa mi vždy páčil. Ale ceny boli príliš vysoké aby som si ho mohla dovoliť.
A on ma tam vzal. Vzal naše veci a odniesol ich do izby.
-Počkaj ma tu.- povedal mi a ja som poslušne počúvala. Bolo príjemné chvíľu nemusieť rozhodovať.
Keď pre mňa prišiel vzal ma za ruku a zaviazal mi oči.
-O toto nie, prosím. – zatvárila som sa očividne dosť otrávené.
Nekomentoval nič. Dal mi pusu a chytil ma za ruku. Šla som.
Keď sa zatvorili dvere a ja som zacítila príjemnú vôňu a príjemne teplo začal mi dávať dole kabát, svetrík a pomaličky mi rozopol blúzku. Bozkával ma pritom na krku a prechádzal na prsia. Rukami mi prešiel po podprsenke ale nedal ju dole. Ruky zavarili o okraj sukne. Prešiel po jej okraji a našiel zips. Dole jej už nebolo treba pomáhať. Spadla sama.
Vzdychol a kľakol si predo mňa.
-Bože to je nádhera. – prešiel mi po nohavičkách a prešiel k samo držkám.
-Na ženách sú nádherné a na tvojich nohách na zbláznenie.
Postavil sa chytil ma do náručia a položil na posteľ. Jemne ma hladil po celom tele. Cítila som jeho teplý dych na každom kúsočku. Chcela som aby si ma zobral. Hneď. Nechcela som čakať. Chcela som ho cítiť.
Pri každom pokuse dať si dole šatku a môcť sa ho dotknúť iba tichučko zašepkal- Ešte nie.- a dal mi pusu.
-Buď trpezlivá. Dovoľ mi si ťa najskôr vychutnať.
Je toto muž? Veď každý len rýchlo šup šup a hotovo. A on ma dráždil a nechal na napnúť moje telo ako strunu na gitare. Bol ako keby chcel aby tá struna vydala ten správny tón.
-Chcem ťa. Prosím. – šepla som.
Prisal sa na moje pery a vnikol do mňa. Neviem kedy mi dal dole nohavičky, kedy si dal dole tričko a nohavice. Neviem nič. Iba to, že som cítila jeho tela na svojom, že som cítila jeho mužnosť v sebe.
Chytil mi ruky a začal prirážať.
-Chcem sa ťa dotýkať. – už som to nemohla vydržať iba tam ležať a vychutnávať si jeho dotyky. Chcela som sa dotýkať aj ja. Chcela som ho ochutnať. Chcela som ...
Vtom prestal, vstal a odišiel. Otvorila som oči a videla iba ako si na seba rýchlo dáva tričko.
-Urobila som niečo čo sa ťa dotklo? – nerozumela som. Vstala som a šla som za ním.
-Nie. Si dokonalá. Si úžasná. Ale ja nemôžem.
-Nerozumiem. Prečo nemôžeš. – chcela som kričať, čo zas za výhovorka.
-Vieš ja mám takú úchylku. Neviem sa bez toho urobiť. – Pozrel na mňa a ja som bola ako býk. Červené oči svietili v tme a dohorievajúcich sviečkach. Každá bunka v mojom tele mala chuť toho človeka zbiť, roztrhať a pritom kričať, že prečo to povie teraz?
Nadýchla som sa, že veď som dospelá.
-Tak čo je to za problém? Na nechcem počuť nemôžem ti to povedať lebo. Žiadne lebo neexistuje. Niečo si začal a ja trvám na tom aby si to dokončil. Nie potom, ale teraz hneď. Chcem sa milovať a chcem mať orgazmus. A žiadna trápna úchylka ma o túto rozkoš neoberie. Takže hovor.
Pozeral na mňa s otvorenými ústami.
-Vieš no ja... – pozeral do zeme.
-Neviem a nekokci. Som nadržaná a keď nezačneš hovoriť tak odídem s krikom a dám na každú netovú stránku tvoju fotku s nápisom VRAH ÚŽASNÉHO SEXU...
Usmial sa objal ma a dal mi pusu.
-Vieš o tom, že si úžasná. – smial sa a začal rozprávať.
-Vzrušuje ma keď sa na nás niekto pozerá. Inak sa neviem urobiť.
-A čo mám ísť teraz zavolať všetkých klientov penziónu?
-To nie.
-Tak potom? Ako to mám vyriešiť? Teda ako to riešiš? Vedieť to tak zavolám Zuzanu a Martina.
Pozreli sme na seba a začali sme sa smiať.
-To nie. Vieš mám na telefóne Skype a vždy zavolám kamošom a cez kameru ... – zmĺkol.
-Na čo čakáš, volaj. – Predstava, že sa na nás niekto pozerá nebola pre mňa nič lákavé ale túžba po tomto mužovi bola silnejšia.
-Iba nechcem aby ma videli do tváre. Takže daj telefón tak aby...
Nedopovedala som, lebo mi dal pusu a usmial sa.
-Neboj sa. Uvidia iba tvoje telo. Sľubujem.
Dal telefón na skrinku a prišiel ku mne. Všimol si, že moje vzrušenie vymenil ostych.
-Zavri oči a vnímaj iba moje dotyky. Nič iné si nevšímaj.
-To sa ti.... – priložil mi prst na ústa a dal mi pusu. Jeho oči hovorili za všetko. Verila som mu. Zavrela oči a vychutnávala si jeho dotyky. Za chvíľu som zabudla, že sa na nás pozerajú 3parý očí cez telefón.
Ráno som sa zobudila vedľa muža, ktorý ma držal v náručí. Sen každej ženy. Ale ja som si uvedomila, že každú našu spoločnú noc budem musieť zdieľať s jeho kamarátmi. Zvládnem to? Čo ak ma s nimi zoznámi? Ako sa mám potom správať? Nevedela som si to vôbec predstaviť. A úprimne ani nechcela. Bolo mi to proti srsti. Mám sa deliť o moje momenty s ľuďmi, ktorých nepoznám, ktorý čo ja viem čo robia keď mi sa milujeme? Mala som byť šťastná po krásnej noci ale opak bol pravdou.
Vyšla som z postele ešte pozrela jeho smerom a chvíľu ostala stáť či dokážem byť s mužom, ktorý ma priťahuje ale...
Vošla som do sprchy a rozplakala som sa. Plakala som a plakala. Nevedela som prestať. Prežila som neskutočnú noc a predsa.
Pustila som na seba studenu sprchu aby som sa pamätala a aby si nevšimol, že som plakala. Obliekla sa a odišla dole do jedálne.
Bola prázdna. Vzala som si šálku a naliala kávu.
-Po takej krásnej noci by nemali byť uplakané oči. – počula som zo zimnej záhrady.
Vošla som dnu a uvidela starčeka. Mohol mať tak 80 rokov. Usmieval sa.
-No asi nie je vždy všetko také krásne ako sa na prvý pohľad zdá. – opätovala som úsmev.
-Ste jediná, ktorá ostala do rána.
Ostala som zaskočená. Prosím, jediná? On sem chodí s inými?
Starý pán si všimol, že som ostala zaskočená. Usmial sa.
-Hádam si si nemyslela, že je panic. – zasmial sa. Mal pravdu bola to hlúposť predpokladať, že som jediná.
-Ostatné odišli? Prečo?
-Keď vyšiel s pravdou von tak odišli. Kričali naňho, že je úchyl a utiekli preč.
-S pravdou von? – tvárila som sa, že neviem o čom rozpráva.
-Áno. S pravdou. Aj tebe ju povedal. O tom, že ho vzrušuje keď sa naňho niekto pozerá.
-On Vám to povedal?
-No, keď už utiekla tretia s rovnakým krikom tak mi to nedalo. A poradil som mu ten telefón.
-A dali ste mu svoje číslo. – super. Tento dedo sa na nás pozeral. Paráda. Cítila som sa ako keby ma postavili nahú na námestie a všetci sa mi smiali.
-Áno. Svoje a ešte ďalšie dve. To sú moji priatelia. Prečo sa nepozrieť na krásne mladé telá ako sa milujú. – Tak a po tomto som ostala úplne ako obarená. Chcela som utiecť ale nohy mi zrástli so zemou. Starký sa usmial podišiel ku mne a chytil ma za ruku.
-Sľúb mi, že mu to nepovieš.
-Čo? Že sa na ste sa na nás pozerali? Veď predsa o to mu ide? – už som to nevydržala a od hanbi som sa rozplakala.
-Neplač. Nikto sa nepozerá. Ja mám zlé oči a na telefón už nevidím a tie dve ďalšie čísla mi kúpil vnuk, aby sme mu pomohli. Takže keď zavolá iba zapnem ako ma to naučil vnuk a idem spať.
Pozerala som naňho a nechápala som.
-Prosím? Nerozumiem.
-Usmial sa. No keď mi porozprával aký ma problém vypočul si nás aj môj vnuk. Len mu to prosím nepovedzte. A ešte v ten deň prišiel môj vnuk za mnou, s dvoma ďalšími telefónmi. Že ak by mal záujem nech mu navrhnem takéto riešenie. On o tom nebude vedieť a bude mať pocit naplnenia, že ho niekto sleduje. Viete môj vnuk ak ho zbadáte tak budete rozumieť prečo to urobil.
Vtom vošiel do zimnej záhrady potetovaný kovom vybíjaný mladý muž. Nechcem vedieť kde všade mal tetovanie. Pozerala som naňho ako na zjavenie, ale asi na také zízanie bol zvyknutý. Nevšímal si ma. Iba sa usmial a žmurkol na mňa.
Vtom ma zozadu objal Juraja dal mi pusu na krk.
-Tak čo to bude? – opýtal sa potetovaný mladý muž. – Niečo výdatné by som navrhol. – opäť sa usmial a žmurkol na mňa a priložil si prst na ústa ako keď chceme ukázať niekomu aby mlčal.
Bola som zmätená, spokojná, šťastná a zaľúbená. A pri pohľade na starkého a jeho vnuka som vedela, že tú Jurajovu úchylku zvládnem.