Santa (súťažná poviedka)

„Rudolf sa už niekoľko hodín priblíži k nám bežným smrteľníkom spolu so Santom, tak buďte dobrí, ak ešte môžete, lebo ľuďom z čierneho zoznamu sa darčeky nedávajú. Hou-hou.“ – oznámil energický hlas v rádiu pôsobivú informáciu o príchode Vianoc.

Nervózne som stlačil budík, aby som ten hlas umlčal, pretrel si oči a vyliezol nevrlo z postele. Po pravde, milujem a zároveň neznášam Vianoce. Znie to asi divne, ale negatívny postoj mám práve preto, ako pokrytecky sa ľudia správajú. Celý rok si na Vás nikto nespomenie a príchodom vianočného obdobia zrazu nastane boom a svet sa zbláznil. Obchody sú preplnené ľuďmi, ktorí si práve uvedomili, že treba robiť aj nákupy, akoby nemali žiadne zásoby jedla, pitia a neviem ešte čoho.

Vychutnávam si kávu zo svojho obľúbeného hrnčeka, dívam sa do zasneženého rána a premýšľam, čo si dnes na mňa zase šéf vymyslí. Už pár rokov mi sľubuje povýšenie, no vždy pre nejaký záhadný dôvod sa tak nestane.

O niečo neskôr sa dívam na svoj odraz v zrkadle a som nesmierne spokojný. Oblek šitý na mieru, luxusne vyzerajúce hodinky na zápästí, biela košeľa s čiernou kravatou ladia k mojim sivým očiam a mierne strnisko na brade dodáva môjmu výzoru zvláštne drzú eleganciu.

„Evan, do kancelárie. Okamžite!“ – nestihnem ani zložiť tašku na svoj stôl a už počujem otravný hlas svojho šéfa. Pretočím panenkami a neochotne kráčam k jeho kancelárii.

„Šéfe, volal si ma?“ – zaklopem na otvorené dvere jeho kancelárie a vyčarím nechutne vlezlý úsmev. Tykáme si síce, ale všetko sa nesie v duchu formálnosti.

„Snáď si počul, tak čo sa tak hlúpo pýtaš? “ – vyštekne na mňa, akoby ja som mohol za jeho zlú náladu. V mysli sa mi rodia len vybrané slová, ktoré by som mu rád teraz povedal, ale zatnem päste a zaryto mlčím. Pokynie na mňa, aby som si sadol.

„Správna rada sa rozhodla, že tento rok pripraví pre všetkých zamestnancov vianočný večierok. Problém je, že sa bude konať deň pred Štedrým dňom, a ako iste vieš, Tvoji kolegovia už majú svoje rodiny a Ty jediný si slobodný, takže budeš mať viac čas angažovať sa do príprav.“ – zanietene mi šéf vysvetľoval plán večierka a ja som už v duchu uvažoval, ako sa z toho vyvliecť.

„Šéfe, to snáď nemyslíš vážne. Ja som ...“ – chcel som pokračovať v argumentácii, ale šéf ma prerušil.

„Takže sme dohodnutí, Evan. Vedel som, že sa na Teba môžem spoľahnúť. Môžeš ísť a pustiť sa do príprav. Vezmi si na dnes voľno a vybav čo treba.“ – rázne mi objasnil, čo musel a rukou naznačil, aby som už vypadol.

Už som bol jednou nohou vonku z jeho kancelárie, keď na mňa zakričal tak hlasno, až kolegovia dvihli hlavy od svojich počítačov – „... A nezabudni sa zastaviť v požičovni kostýmov. Rola vianočného Santu padla tento rok na Teba.“

„No do ...“ – už som chcel nahlas zahrešiť a znova ma prerušil.

„Ja viem, do práce. Takže šup-šup.“ – šermoval rukami a hnal ma z kancelárie.

***

Nestáva sa každý deň, keď predstierate, že ste Santa a môžem Vás ubezpečiť, že vrecia s darčekmi mám plné až po okraj. Tvár mi zdobí dlhá biela brada s fúzmi a na sebe mám komický červený kostým. Stláčam gombík na výťahu, ktorý ma vyvezie na prvé podlažie. Pri otvorení dverí sa pozdravím hrubým hlasom – „Hou-hou, Santa prichádza a radosť roznáša.“

Plním si svoju povinnosť, postupne obieham všetky poschodia vysokej budovy a rozdávam drevené figúrky Rudolfov, Santov, Elfov a iných príznačných postavičiek pre vytváranie ducha Vianoc. Som však presvedčený, že toto bol trest od šéfa. Dával mi robiť veci, ktoré všetci odmietali, možno i preto, že som mladý, kým on ..., ale priznám sa, našiel som v tom zvláštne čaro. Vidieť iskru v očiach tých, ktorým spravíte radosť aj maličkosťami.

Vraciam sa späť k výťahu a stláčam tlačidlo s poschodím číslo 6. Miesto pri výťahu nebolo zaplnené ľuďmi, tak som si pohodlne sadol na pohovku a čakal na výťah.

„Robíte to dobre, Santa.“ – ozve sa za mnou vábivý ženský hlas.

„Ďakujem, je to zábavné.“- odpovedám.

„Myslíte to, čo s Vami robil alebo robí teraz?“ – spýta sa ironicky a ja pochopím že naráža na maniere môjho šéfa. Odkiaľ, ale dopekla o ňom vie?

„Mali by ste mu povedať priamo, čo si o jeho správaní myslíte. Minimálne preto, aby sa Vám uľavilo. Rovnako máte na viac, ako sa zahrabať na pozícii obyčajného recenzenta od stola.“ – pokračovala družne v konverzácii.

„Viete, nie je ...“ – nestihol som dokončiť vetu. Výťah sa zastavil na našom poschodí, pokynula na mňa, aby som šiel prvý a nasledovala ma. Stlačil som gombík s číslom 6, ona s číslom 12 - podlažie pre elitu, ako sa o tom čísle hovorilo.

Cesta výťahom sa zdala ako večnosť. Mlčal som a mlčala i ona. Vo vzduchu bolo cítiť zvláštne napätie, ktoré si ani jeden z nás neuvedomoval.

Výťah zastal na čísle 6 a dvere sa otvorili. Zo zeme som zodvihol vrece a otočil sa, aby som mohol vyjsť von. Neznáma zvodná žena však bola rýchlejšia, nohu vystrčila predo mňa, stlačila tlačidlo otvorených dverí a držala na ňom prst.

„Takže Santa, máš nejaké cukríky? Fakt by som si nejaký šťavnatý teraz dala.“ – spýtala sa s úsmevom na tvári a tón jej hlasu sa niesol v znamení flirtu. Pootočil som sa smerom k nej a úsmev jej opätoval. Uvoľnila prst z tlačidla a výťah nás viezol na 12. poschodie.

„ Je mi to ľúto, madam, ale cukríky teraz v ponuke nie sú. – odpovedal som s plnou vážnosťou kým výťah stúpal do výšin.

„To je škoda. Máte teda niečo iné, čo by som mohla dostať?“ – odpovedala mi rovnakým štýlom, pery sa jej stočili do úsmevu a pokračovala – „Možno by som teraz hneď mala zastaviť výťah a zistiť, čo v tých vreciach môžem nájsť.“ Stlačila červený gombík, výťah sa zastavil, prsiami sa mi obtrela o ruku a postavila sa predo mňa.

Chcel som pred ňou cúvnuť, ale narazil som o stenu v kabínke. Pritisla sa na mňa svojim telom, a naklonila sa perami k môjmu uchu – „Santa ma isto nedá na čierny zoznam neposlušných, ak poviem, že chcem ochutnať to, čo práve skrýva v nohaviciach.“ – vzrušene mi šepkala do ucha a jemne mi po ňom prešla jazykom.

Nestihol som nič spraviť, ani povedať. Odtiahla sa odo mňa, stlačila zelený gombík a výťah sa spustil znova. Keď sa dvere výťahu otvorili, ostal som tam stáť v nemom úžase. Rozľahlý priestor tvorila vstupná recepcia a kancelária šéfa, v ktorej prijímal len dôležité návštevy.

„Takže toto je ten druhý svet.“ – spontánne som nahlas vyslovil a díval sa priestor, ktorý dýchal luxusom.

„Je to len ilúzia.“ – potichu vyslovila a ťahala ma za ruku do šéfovej kancelárie.

Otvorila chladničku, vytiahla z nej fľašu whisky, zo skrinky vybrala dva poháre, položila ich na stolík a naplnila ich do polovice. Strčila mi jeden pohár do ruky, uprene sa mi zadívala do očí a naše poháre o seba ťukli.

„Tak sa teda pozrime, či máš to, čo chcem, Santa“ – prelomila mlčanie. Vytrhla mi pohár z ruky, odložila ho na stolík a telom sa blížila ku mne. Rukami vošla priamo do mojich červených nohavíc a rovno ma chytila za vtáka.

„Och, myslím, že som práve našla, čo som hľadala.“ – v očiach jej zaiskrilo, šibalsky sa usmiala, slastne si olizla hornú peru, jej dlaň ho pevne stlačila a penis mi začal pulzovať.

„To je pre mňa, Santa?“ – bola uchvátená jeho tvrdosťou a kvapkou moku, ktorý z neho vyšiel a mierne zvlhol, keď ju rozotrela po žaludi.

„Áno, madam. Je iba pre Vás. Ako to teraz vyriešime?“ – vzrušene som jej odpovedal. Chcel som si stiahnuť nohavice a vytiahnuť vtáka von, ale zastavila ma.

„Nie, Santa. Vždy snívam o tom, ako ma Santa pretiahne, lebo som bola neposlušná a iný darček, než je jeho vták si nezaslúžim.“ – šepkala a postupne klesala predo mnou na kolená. Potiahla látku nohavíc nižšie a vták vystrelil von.

Zadívala sa na mňa svojimi uhrančivými očami, ktoré doslova prosili o to, aby ho smela fajčiť. Jemne ho pobozkala na žaludi, pomaly olizla po celom obvode, pootvorila pery a zasunula si ho hlbšie dnu. Spočiatku ho sala opatrne, aby mu neublížila, postupne tempo zrýchľovala a spomaľovala, akoby sa ho nevedela nabažiť. Chcel som viac, preto som ju chytil za temeno hlavy, pritlačil ju na seba, prestal som sa ovládať a mrdal som ju do úst ako nenásytný býk. Po chvíli som sa spamätal a pustil ju. Znova tak udávala tempo ona. Zrazu prestala a dvihla sa zo zeme.

„Strč mi ho už dnu a mrdaj ma, Santa.“ – pritisla sa ku mne, chytila ma za falošnú bradu, nástojčivo mi šepkala do úst, potiahla ma za ruku a odviedla ma k veľkej pohovke, rozkročila sa a nadvihla si šaty a odsunula látku nohavičiek nabok. Zadíval som sa na jej trčiace pysky, ktoré sa leskli od šťavy, ktorá spôsobila vlhkosť v jej lone.

„No tak, Santa. Vyprázdni vrecia, ktoré máš a daj mi to, čo tak veľmi potrebujem.“ – naliehala na mňa a ja som neváhal. Klesol som k jej telu, obopol ju rukami, dlane zaboril do pohovky a špička vtáka sa dotkla jej lona. Zavrčala a pomrvila sa, akoby si hľadala cestu k nemu, aby sa naň mohla napichnúť.

Práve preto, že ho veľmi chcela v sebe, nedal som jej to, čo chce. Odtiahol som sa a kľakol si pred ňu. Jazyk som zaboril do štrbiny jej diery a ochutnal ju. Začala hlasite stonať a prstami si vošla do vlasov. Zakláňala hlavu, hýbala panvou a hlasne vzdychala, kým môj jazyk kmital po jej zdurenom klitorise. Nevydržalo to však dlho, prudko ma chytila vlasy a nadvihla mi hlavu.

„Kriste, tak už ho do mňa strč, prosím.“ – prestávala sa ovládať a v jej očiach videl ako veľmi to chce.

Nadvihol som sa, chytil ju za členky, doširoka jej roztiahol nohy a prudko do nej vnikol. Zapriadla znova. Mrdal som ju živočíšne a užíval si pohľad do jej očí. Odovzdávala sa mi najviac, ako len vedela a mne sa to páčilo. Netrvalo dlho a penis v nej začal pulzovať. Vtedy silno stiahla svalstvo v diere a obopla mi ho na maximum. Začal som zrýchlene dýchať, napustil som jej dieru Santovou bielou tekutinou a chvíľu v nej ostal, kým sa naše telá dostali do rovnováhy.

„Myslím, že je čas vrátiť sa do reality, Santa.“ – usmiala sa na mňa, upravila si šaty, skontrolovala svoj výzor v zrkadle a pretrela si rúžom pery. Vrátila sa späť k pohovke, aby ma pobozkala na čelo a odišla z kancelárie.

***

„Kde do pekla si toľko trčal, Evan? Manželka mi spomínala, že Ťa videla asi pred hodinou na niektorom z poschodí. Chcel by som Ti ju predstaviť.“ – stiahol ma šéf k sebe, keď som prechádzal okolo neho.

„Miláčik, dovoľ, aby som Vás zoznámil. Toto je ...“ – pokračoval v monológu, potľapkal ženu po ramene, aby sa otočila k nám. Keď sa otočila, úsmev na tvári mi zamrzol. Neznáma žena z výťahu bola jeho manželka.

„Ja viem. To je predsa Santa.“ – žena sa usmiala, zadívala sa na mňa a ja som si uvedomil, že jej oči sa na mňa dívajú rovnako, ako vtedy vo výťahu. Znova ma zvádzala.