Sperma clinic I

Doktor Tregard sedel vo svojom pohodlnom koženom kresle, lakťami sa opieral o leštený povrch masívneho stola z dubového dreva, pozorne si prezeral najnovšiu dokumentáciu klientely Centra asistovanej reprodukcie, a hoci dôveroval svojmu podriadenému personálu, z nejakých nepochopiteľných dôvodov sa rozhodol prejsť si písomnosti osobne.

Zaujal ho spis tridsaťdva ročnej ženy s červenými vlasmi a zvláštnym výrazom v očiach. Netušil prečo, ale jeho myseľ pri pohľade na jej fotografiu prechádzala do stavu chaosu a neovládateľných emócií. Chvíľu sa díval na jej tvár a mal pocit, že ho žena z fotky prepaľuje svojim pohľadom. Po chvíli mu oči skĺzli k základným údajom.

Pani Montreuil sebou trhla, keď sa dvere otvorili a sekretárka ju vyzvala, aby chvíľu počkala. Mala pocit, že sa nedokáže nadýchnuť a jej vlastné myšlienky ju zamestnávali do takej miery, až sa zdalo, že pohltili všetok vzdušný priestor okolo nej, preto svoj zrak upriamila na kovovú tácku, ktorá sa miestami rozžiarila od dopadajúceho tieňa slnečného svetla prenikajúceho oknom.

Jeho čítanie prerušilo klopanie na dvere.

„Prepáčte, pán Tregard,“ – staršia vychudnutá sekretárka so sivými vlasmi stiahnutými do drdola opatrne pootvorila dvere jeho kancelárie a nesmelým hlasom pokračovala – „prišla za Vami pani Montreuil. Vraj s Vami musí nutne hovoriť a neodíde, kým ju neprijmete.“

„Nikdy nenájdem pochopenie pre nedočkavosť ľudí. Akoby sa báli, že im niečo utečie, pričom čas plynie vždy rovnakým tempom.“ – neodpustil si ironickú poznámku a kývnutím dlane sekretárke naznačil, aby ju pustila dnu.

Do kancelárie vstúpila kyprá charizmatická červenovláska s uhrančivými očami. Pohľad jej očí spôsobil doktorovi elektrizujúci pocit, ktorý sa šíril jeho telom od hlavy a prechádzal rozkrokom, no ani ich vzájomné podanie rúk pri zoznámení nebolo iné. Na krátky okamih sa pri podaní ruky dívali jeden druhému do očí a obaja mysleli na to isté, hoc si to ani z nich v tej chvíli neuvedomil.

Keď na ňu doktor pokynul, aby si sadla a sám sa otočil, aby prešiel k svojmu kreslu, dlaňou si stlačila prsník, aby utíšila tlak tvrdnúcich bradaviek, ktoré sa ihneď prebudili k životu, keď ho zbadala v kancelárii, hryzla si do pery a slastne privrela oči. Potom si rýchlo sadla do kresla, kabelku zložila na stehnách a ruky na nej prekrížila tak, až sa jej prsníky natlačili viac k sebe, čo pôsobilo, že sa jej tričko posunulo a odhalilo hlbšiu jamku medzi prsníkmi.

Doktorovi padol zrak na jej veľké poprsie, no v snahe zachovať si profesionalitu, si nahlas odkašlal, oprel sa rukami o stôl a vyzval ju, aby ho oboznámila s dôvodom svojej návštevy.

„Pán Tregard, prišla som za Vami, lebo u môjho manžela bola potvrdená asthenozoospermia. Manžel trvá na asistovanej reprodukcii, ale ja ... “ – prerušila svoj monológ a prsty na ruke zovrela v päsť, čo vyvolalo dojem, že je nervózna.

„Ale Vy čo, pani Montreuil?“ – vyzval ju doktor, aby pokračovala.

„Viete, pán doktor Tregard, onn by zaiste v sebe živil nádej, že sa to možno podarí a ak by sa nepodarilo na prvý pokus, tak ja zas odmietam byť pokusným králikom na klinike. Proste to takto nechcem a nie je nutné to ďalej rozoberať.“ – mierne zvýšila hlas a snažila sa voliť vhodné slová, pričom stehná tlačila silnejšie k sebe a svoj pohľad sústredila na sošku slona položeného na doktorovom pracovnom stole tak, akoby práve ten slon mal byť jej záchranným kolesom pred ňou samotnou.

„Chcela by si sa kurviť s inými.“ – vyslovil doktor sám pre seba. Nemohol si pomôcť, ale tá žena ho privádzala k vulgárnym myšlienkam a mal chuť ju prehnúť tu na tomto pracovnom stole priamo v kancelárii. Navonok sa síce tvárila konzervatívne, ale jej oči a telo hovorili niečo iné.

„Chcela by som prirodzenú insemináciu. Pravda, za vopred stanovených podmienok.“ – prerušila prúd jeho myšlienok a jej hlas už bol odhodlanejší.

„Počúvam, pani Montreuil, aké sú Vaše podmienky?“ – doktora zaujalo, čo mu žena chce povedať, pohodlne sa usadil v kresle, prstami si podoprel bradu a lakťom sa dotýkal operadla, zatiaľ čo druhú ruku nechal voľne položenú na opierke a ukazovákom si nepravidelnými údermi klepkal o stehno.

„Myslím, že sme obaja dospelí a inteligentní ľudia, tak sa nemusíme na nič hrať, preto Vám to poviem priamo, ale neprerušujte ma prosím.“ Doktor prikývol hlavou na znak súhlasu a ona pokračovala – „Nechcem, aby ma oplodnil anonymný darca spermií, ktorého má klinika vo svojej evidencii, a o ktorom nič neviem. Chcem, aby to spravil Váš interný zamestnanec, ktorého mi sám navrhnete. Toho, koho mi vyberiete, dopredu oboznámite s mojou požiadavkou a dohodnete nám stretnutie pri káve. Ak si padneme obaja do oka, tak ostatné už bude na nás, kedy a kde to uskutočníme, avšak v prípade, ak by som po prvej súloži ešte neotehotnela, tak sa s ním stretnem ešte zopár krát. Samozrejme, podstúpim vyšetrenie, aby aj on mal rovnako istotu, že mu z mojej strany nič nehrozí. A ešte čosi veľmi, ale veľmi dôležité. Podpíše sa dohoda o mlčanlivosti a dohoda, v ktorej sa v prípade počatia jeho biologický otec vzdáva akéhokoľvek práva na svoje dieťa. To dieťa bude oficiálne môjho manžela. Je to základná podmienka. “ – dodala na záver.

Doktor Tregard si ju pozorne vypočul a vedel, že sa nemýlil. Tá žena potrebuje byť poriadne niekým vymrdaná a na ničom inom nezáleží. Dieťa je len akýsi bonus, lebo to chce manžel a ona ho poslúchne, lebo vzdať sa ho očividne ani nechce. Avšak, jeho sociálna rola profesionála - lekára mu neprináležala hodnotiť osobný život svojich klientov, preto od posledných myšlienok upustil, ale jeho rozkrok sa pomaly prebúdzal k životu.