Práca v Madride súťažná

Výsluchová miestnosť.
Madrid, Španielsko.
22:03 hod.

Sedieť proti svojmu odrazu a vidieť zaschnutú krv na tvári má určité čaro. Viem, že za tým zrkadlom je vyšetrovateľský tím a tvorí stratégiu. Začína to vždy čakaním. Niektorí slabší jedinci sa zlomia len tým ako počúvajú vnútorný hlas. Nikde v miestnosti nie sú hodiny, čím aj päť minút môže byť ako hodina. Je dôležité aký výraz ukážem. Strach, nervozita, ale aj samoľúby úsmev budú interpretovať ako vinu. Mierne poklepávanie prstami po stole a tupý pohľad do zrkadla by ich malo vyprovokovať ku skorej akcií. A opäť to funguje. Dvere sa otvárajú a vstupuje vysoká žena. Krátke vlasy zvýraznivali jej tenký krk. Rýchlo si sadla predo mňa a svojho kolegu nechala stáť pri dverách.
Položila na stôl fascikel a začala rozprávať. Keď skončila, tak som jej povedal, že nerozumiem po španielsky. Skúsila anglicky, ale ja som zavrtel hlavou a sucho odvetil - turista. Snažila sa udržať profesionálnu tvár, ale jemná mimika prezrádzali ako zúri. Nemal som u seba doklady, takže nevedeli kto som. Ukludnila sa začala od začiatku. Ukázala na seba a predstavila sa hodnosťou a menom. Tiež som sa predstavil a povedal odkiaľ som. Poprosil som o vodu, jedlo, telefón a prekladateľa. Z toho pochopila len telefón. Nevyzerala šťastne. Naznačil som teda posunkami piť a jesť. Povedala kolegovi aby niečo doniesol a ten vyšiel von. Dve tri minúty sme na seba v tichosti hľadeli. Potom vošiel kolega a doniesol mi minerálku a čokoládovú tyčinku. Otvoril som minerálku a popri pití som si čítal zloženie na tyčinke. Potom som ju s poďakovaním odmietol. Trápne ticho prerušil iný kolega, ktorý doniesol telefón. Položil na stôl a oznámil, že je na mieste. Z telefónu sa ozval hlas tlmočníka z našej ambasády. Vyšetrovateľka konečne mohla pokračovať v práci. Moc jej to, ale nepomohlo. Na jej otázky som neodpovedal a žiadal som svojho právnika. Po pól hodine, ktorá nikam neviedla, mi povedala, že ak trvám na vlastnom právnikovi, tak naň budem čakať v cele. Súhlasil som s tým, že som nevečeral a mohli by mi dať normálnu stravu. Podpichol som ich ešte tým, že sa stravujem zdravo a nechcem tučné ani sladké.
Strážnik má odviedol do cely v suteréne. O štvrť hodinu mi doniesli čínu z reštaurácie cez ulicu. V cele som bol sám. Vo vedľajšej cele spala žena. Stráž bola v druhej miestnosti a bezpečnostné kamery sledovala na preskačku s futbalom. Trochu som zjedol toho čínskeho blafu, len aby som vytiahol kľúčik. Potom som sa uložil a tváril sa, že spím. Krátke prebliknutie svetiel na chodbe bolo znamením pre mňa. Vstal som odomkol svoju celu. Pozrel som cez okienko a skontroloval chodbu. Potom som prešiel k vedľajšej cele a otvoril. Potriasol som ju za rameno. Vymrštila sa po mne, ale chytil som jej ruku a prehodil ju cez seba ku dverám cely. Plynulou katalánčinou som jej povedal, že jej chcem pomôcť. Najprv sa zarazila, potom povedala heslo. Odpovedal som svojim heslom a ona sa ukludnila. Spýtala sa na plán. V rýchlosti som jej ho prezradil. Následne sme sa dostali z policajnej stanice von, kde nás už čakalo auto. To nás odviezlo do podzemnej garáže, kde sme sa prezliekli a vyšli pešo von a zamierili do malého penziónu. Tam sme sa ubytovali pod falošným menom. Za celý čas nepovedala ani slovo. Až teraz sa uvoľnila. Zhodila zo seba šaty a dala si dlhú sprchu. Ja som si tiež vyzliekol prevlek a v spodnom prádle som kontroloval výzbroj. Bolo už po polnoci a čoskoro zistia, že sme preč.
Zo sprchy vyšla nahá a uterákom si sušila vlasy. Sadla si na posteľ a zobrala tašku s výbavou. Bola krásna, jej opálená jemná pleť na atletickom tele s odhodlaným výrazom, bola elektrizujúca. Všimla si môjho pohľadu a kývla na sprchu. Zložil som pištoľ a skoval do púzdra. Vošiel do kúpeľne a pustil vodu. Postavil som sa za dvere a v ruke pripravil paralyzér. Netrvalo ani minútu a dvere sa otvorili a v pred sa vysunula hlaveň s tlmičom. Len čo dvermi prešlo zápästie tak som zaútočil paralyzérom a poslal katalánku k zemi. Istota je guľomet a tak som jej dal ešte jeden šok na zemi. Potom som ju hodil na posteľ.
Z tašky vybral púzdro a z neho injekciu. Bola už naplnená, a tak som len máličko zatlači,l aby som mal istotu, že tam není vzduch a potom jej obsah pichol katalánke do krku. Ležala tam tak bezmocná, až to zvádzalo. Po chvíľke sa začala preberať. Nevedela kde je, ani čo sa stalo za poslednú hodinu. Vedľajší, ale vítaný účinok drogy. Ľahol som si k nej a začal klásť otázky. Prvé sú vždy najdôležitejšie. Obeť je ešte dezorientovaná a odpovedá úprimne bez zaváhania. Po tretej otázke už nad odpoveďou premýšľa. Začínam sa hrať s jej bradavkami. Rozum treba rozptýliť. Začínam ju dráždiť a zároveň pokladám ďalšie otázky. Všetko sa zaznamenáva. Do odpovedí prenikajú jej vzdychy. Už počujem chlapcov z analytického, že je nutný aj obraz. Vyťahujem robertka a pokračujem vo výsluchu. Už zodpovedala všetko čo bolo nutné, teraz už len bonusové otázky. Tie rozhodnú o jej osude. Odpovedá podľa očakávania. Načiahnem sa do tašky po sedatívum. Droga už prestáva účinkovať. Katalánka prichádza k sebe v momente keď jej podávam sedatívum. Moja úloha je splnená. Vonku má čaká auto ktoré má odvezie domov. Cestou ešte vypíšem protokol, ktorý spolu so získaným materiálom odvezie vodič na centrálu. Ráno ešte poriadne nevyšlo slnko, a ja už stojím pred svojím domom. Manželka bude rada, že sa zo služobky vrátim skôr a spravíme si krásny víkend. Pred domom parkuje cudzie auto. Vstupujem dnu a zisťujem, že manželka zabudla zapnúť alarm. To sa na ňu nepodobá. Idem ďalej a vidím na stole prázdnu fľašu od sektu a tri poháre. Zrejme si pozvala kamarátky. Idem do spálne. Už na chodbe sa povaľuje šatstvo.
V spálni vidím manželku ako si pochrupkáva medzi dvoma černochmi.
A to som sa tešil, že si oddýchnem. Teraz, aby som kopal veľkú jamu.