Vtedy v zime- súťažná

Vojna už trvala tri roky, ale v dedine sme o nej len čítali. Na živote miestnych sa to nijako neprejavilo. Áno boli sme len malá dedinka medzi horami. Ďaleko od hlavných komunikácií po ktorých sa presúvali dôležitý ľudia a materiál. Napriek tomu sa vojna preberala v krčme aj v kostole. Ja som v to leto oslávila svoje sedemnáste narodeniny. S Jankom som sa kamarádila už od jedenástich. Naše rodiny to už brali ako hotovú vec. Po vojne mala byť svadba. Vojna však predsa len zasiahla aj nás. Muži hovorili o bojových operáciach, o politike, o tom ako, by to ten ktorý urobil lepšie.
Zabudla som sa predstaviť, volám sa Mária. Pracujem ako pomocná sila v krčme. Hlavnou činnosťou je upratovanie a udržiavanie čistoty. Na tom si pán Kohn zakladá. Áno pán krčmár je žid. A hoci naň pán farár občas šomre, je to hlavne kvôli tomu ako rád nalieva aj tým čo už majú dosť. Nikdy sme na krčmára škaredo nepozerali. Boli sme príliš vzdialená dedinka, aby si nás niekto všímal. Ale nakoniec si aj na pána Kohna niekto spomenul. Jedného dňa prišli gardisti a odviedli ho. Aj s rodinou. Mnoho mužov zmenilo pohľad na vládu. Menej ľudí hovorilo, že vláda za to nemôže, ale stále viac ľudí sa hlásilo k odboju. Medzi nimi aj Janko.
Prešiel ďalší rok a do dediny prišli cudzinci. Boli traja. Večer keď väčšina mužov sedela v krčme jeden vyšiel von a zavrel dvere. Ostal strážiť. Tí dvaja sa predstavili ako partizáni. Začali hovoriť ako sa nemcom rozpadá armáda. Ako ustupujú a že je vhodná doba ich vyhnať aj z našej krajiny. Mnoho mužov im dalo za pravdu. Zopár rýchlo dopilo a odišlo. V nasledujúcich dňoch vytvorili miestnu partizánsku bunku. Keďže väčšinu z toho preberali v krčme, bola som oboznámená o tom kto a kde. Čo konkrétne robili, to už nie. Leto prešlo, prešla jeseň a napadol prvý sneh. Večer som bola doma s rodičmi keď niekto zabúchal na dvere. Mama otvorila a dnu vpadli nemeckí vojaci. Rýchlo preliezli celý dom. Keď nenašli čo hľadali, zasalutovali a odišli. Vyšli sme von a vidíme, že celá dedina je plná nemcov. Boli všade. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že naša partizánska bunka bola prichytená pri akcií niekoľko mužov padlo do zajatia. Vtedy som sa zľakla, lebo môj Janko sa pridal k partizánom. Nikde ho nebolo a nevedela som, či bol medzi tými ktorých chytili, alebo sa niekde ukrýval. Keď nemci nenašli nikoho, odišli. Nie všetci. Ostala jedna rota a tú trebalo ubytovať. Nikde nebolo toľko miesta, aby mohli spať na jednom mieste a tak boli rozdelení medzi obyvateľov. K nám bol tiež pridelený jeden nemecký vojak. Volal sa Hans. Mal niečo cez dvadsať. Väčšina vojakov boli mladí muži. Niektorí vyzerali ešte ako chlapci. Mali sme jednu voľnú posteľ. Po mojom bratovi. Zomrel pred pár rokmi na chrípku. Posteľ bola v mojej izbe, ale rodičia nechceli ani počuť, aby som spala v jednej izbe s vojakom. A tak mi ustlali za pecou. Tam som spávala ešte ako malá aj s bratom.
Hans bol slušný, rovnako ako ostatní nemci. K miestnym chodili len spať, inak hliadkovali a prečesávali okolie. Po pár dňoch si obyvatelia zvykli a prestali si nemcov všímať. Aj nemci sa udomácnili a začali sa priateliť. Slovo dalo slovo a Hans sa otvoril ako keby bol na návšteve vzdialených príbuzných. Pochopiteľne nie všetci vedeli nemecky. Ale kde sa chce, tam sa vedia ľudia dohovoriť. Keď sa Hans odstrojil, podobal sa na Janka. Bol mužnejší, a mal kratšie vlasy. Ale oči, ach tie oči. Keď som sa do nich zahľadela, akoby som s Jankom bola.
Prešli dva týždne a nemci nikoho nenašli. Z velenia sem poslali inšpekciu a tá rozhodla, že o dva dni nemci vojaci odídu. To samozrejme využili miestny a spravili veľkú oslavu. Na okolo to bola rozlúčková, veď nemci boli slušní a ukázali sa, ako normálni ľudia ktorých povolala vlasť. Ale samozrejme ľudia chápali, že keď nemci odídu, tak sa vrátia domáci partizáni. A rodina je viac ako dobrý hosť. Pilo sa vo veľkom. Lietala som od stola k stolu. Nemci samozrejme nemohli držať s domácimi krok. Veliteľ veľkodušne dovolil jeden pohár piva. A tak nemci odišli na kute skôr a domáci veselo pili aj za nich. Po polnoci starosta nariadil ukončiť oslavu a rozpustil spoločnosť. Ja som musela ešte poupratovať, a tak som sa domov dotiahla hlboko v noci. Bola som hrozne unavená. Naši už spali, otec tiež oslavoval. Vošla som do svojej izby a začala sa vyzliekať. Keď som mala len dlhú halneku chytila som kraj periny a odhalila muža. Hans sa na mňa pozrel. V tej tme mu zažiarili oči. Posadil sa a ja som stála hneď oproti nemu. Videla som len tie oči. Tie známe oči. Obkročmo som si sadla na môjho milého a začala ho bozkávať. Kdeže si len bol tak dlhý čas. Jeho ruky ma objali a hladili môj chrbát. Vášnivo sme sa bozkávali a jeho ruky vošli pod moju halenku. Páčili sa mi jeho široké ramená. Zmužnel kým bol preč. Odišiel ako chlapec a vrátil sa ako chlap. Stiahla som si halenku a jeho pery sa pricucli na moje bradavky. Bol nežný a vnímavý. Rýchlo zistil čo sa mi páči. Presne takto som si to predstavovala. Tak som snívala o svojom milovanom, že si ma vezme po prvý krát a potom pokaždé. Pod mojim zadkom to začalo rásť. Moje vzrušenie rástlo rovnakým tempom. Môj púčik sa začal roztvárať v očakávaní blížiaceho sa opeľovania. Jeho mocné ruky ma nadvihli a veľký čmeliak vletel medzi moje lupene. Vnikol dnu ako lokomotíva do tunela. Bez zaváhania prerazil zvodidlá a zaparkoval na konečnej. Z očí mi vyhŕkli slzy, ale z úst len tichý ston. Jeho nežné dlane mi hladili chrbát, kým jeho tvár bola zaborená medzi mojimi ňadrami. Keď prvotná bolesť pominula, rukami som mu prešla po hlave. Zdvihol svoju tvár k mojej. V jeho očiach som sa strácala. Chytil ma za zadok a začal ma nadvihovať. To trenie má privádzalo k šialenstvu. Jeho tvrdý kolík vyplnil celý priestor mojich útrob. Tlačil až to bolelo. Napriek tomu som sa musela vrtieť. Musela som sa hýbať. Bolo to neskutočné. Bolesť a vzrušenie. Bolesť časom ustúpila a zostalo vzrušenie. Položil si ma na posteľ bez toho, že by ho vytiahol. Nohy som mala doširoka roztiahnuté. Jeho pohyby boli dlhšie. Využíval celú dĺžku svojho nástroja lásky. Zopár krát vyšiel úplne von. Vtedy som sa cítila ako dieťa, ktorému zoberú lízatko. Aj sekunda bez neho bola ako večnosť. S mojimi vzdychmi sa zrýchlovalo tempo jeho prírazov. Už prirážal ako králik. Vypol sa a ja cítila ako moje vnútro plní tekutina. Zvalil sa na mňa a jeho pery mi stierali pot z tváre. Rukou nás zakryl perinou. V objatí sme zaspali a zo mňa vytekalo jeho semeno.
Ráno sme sa zobudili na mamin krik. Po tom čo ma nenašla za pecou sa pozrela do izby. Teraz stála zhrozená nad nami so sviečkou v ruke. Nechápala som, prečo tak hysterčí. Aj ona sa s otcom zblížili pred svadbou. Janka mala predsa rada. Pozrela som na Janka a uvidela Hansa. Tváril sa rozpačite. Jeho ruka, ktorá ma celú noc tak nežne objímala, sa teraz stiahla. Mama ma vytiahla z postele. Nahú rýchlo skovala za seba. Vycúvala von z izby, sviečku držala pred sebou ako kríž pred diablom. Otec vošiel dnu a ja inštinktívne schovala rukami svoje intímne partie. Otec na mňa pozrel a uvidel zaschnutú krv na mojich stehnách spolu so zaschnutým semenom. S hnevom sa chopil pohrabáča. S krvou podliatymi očami sa vrhol ku dverám od izby. Mama sa už spamätala zo šoku a zastavila otca svojim telom.
-Zabiješ ho a oni zabijú teba. Možno aj nás.
Otec nadával, vyhrážal sa. Hans sa rýchlo obliekol, zbalil si veci a ušiel von oknom.
-A ty tu nestoj a choď sa umyť.
Rozkazala mama. Len vďaka jej duchaprítomnosti sa toho dňa nestala tragédia.
Keď slnko vyšlo nad obzor, nemci sa zhromaždili na námestí. Celá dedina sa zhromaždila, aby videla ako odídu. Len otca nikde nebolo. Bála som sa toho, aby neurobil niečo hlúpe. Veliteľ zavelil a celá skupina začala pochodovať preč. Videla som Hansa, pozeral vpred ako ostatní. V hlave som ešte mala zmätok. To krásne čo som v noci zažila sa miešalo s pocitom viny. Vina voči rodičom a Jankovi. Čo bude až sa vráti. Bála som sa reči susedov. Spravilo sa mi zle. V ten deň sa otec nevrátil, a ani nasledujúci. Matka mu zabránila urobiť hlúposť, ale nemohla byť stále s ním. O týždeň sa vrátil Janko a pár iných miestnych partizánov. Prvý týždeň sa ešte schovávali, ale potom sa postupne vrátili k bežnému životu. Moc toho nenahovorili. Keď sedeli v krčme, tak ticho pili to svoje.
Janko bol na tom rovnako. Prvé dni som sa ho sama stránila, ale potom zvíťazila spomienky na našu lásku. Janko bol ako vymenený. Dlho len tak mlčky sedel alebo chodil. Keď som sa pritúlila, tak sa odtiahol. Trvalo to tak celú zimu. Na jar rozmrzlo aj jeho srdce. Pri jednej prechádzke sme uvideli prvé snežienky. Rozplakal sa ako malý chlapec. Padol na kolená a bil päsťou do zeme. Vrhla som sa naňho aby som ho ukludnila. Celý sa triasol.
-Je mŕtvy. Je mŕtvy.
Opakoval to stále dookola a ja som pochopila, že hovorí o otcovi.
-Vrav, čo sa mu stalo!
A Janko mi vyrozprával ako sa jedného dňa objavil v ich úkryte v horách. Schovávali sa tam už týždne. Boli hladní a premrznutí. Z dediny síce dostávali zásoby, ale kvôli nemcom boli nepravidelné a nemohli si ani oheň zapáliť. Môj otec tam prevzal velenie a ešte ten deň prepadli jednotku nemcov. Otec vyrazil do útoku, ale rýchlo mu zlyhala zbraň. Nemci ho obkľúčili a zajali. Oni najprv sporadicky strieľali, ale aj ich zbrane boli neudržiavané a streľba rýchlo utíchla. Nemci zjavne pochopili s kým majú tú česť a tak ani nevystrelili. Do svahu poslali zodesať vojakov a my sme zutekali. Potom sa pár dní schovávali a nakoniec, keď už dva dni nič nejedli sa vrátili domov. Otcovu smrť nevidel, ale partizánov nemci strieľali.
Po návrate sa schovali u nej v izbe. Konečne sa Janko túlil k nej. Nebolo to ako vtedy s Hansom. Už mesiace som sa trápila s tým ako ju svrbela jej kundička. Naučila sa aj sebaukájaniu, ale nič sa nevyrovnalo tomu ako ju vtedy Hans pretiahol. Začala som Janka bozkávať. Matka sa mala vrátiť až o niekoľko hodín. Povedala som to Jankovi, a spočiatku nechápal. Pochopil až keď som sa začala vyzliekať. Bol z toho úplne mimo. Nechápal ako môžem myslieť na milovanie keď mi pred chvíľou povedal o otcovi. Nechápal, lebo bol ešte panic. To som sa rozhodla zmeniť. Keď zo mňa spadol posledný kus oblečenia a stála som pred ním ako ma Boh stvoril, len sťažka preglgol. Bolo chladno a moje bradavky stáli v pozore. Medzi nohami som cítila svrbenie a vedela, že sa toho čoskoro zbavím. Prvé veci som mu musela sama vyzliecť, až potom sa sám rozhýbal. Začala som badať rozdiely medzi ním a Hansom. Menšie ramená, chudší. Keď vyzliekol spodky, tak jediné čoho mal viac boli vlasy. Sklamaná, ale nie tak aby som to vzdala. Viem, že on sa zväčší. A bolo tu chladno. Sadla som si naňho ako vtedy na Hansa. Bol ako drevo, ale vedela som, že napoprvé mu to musím ukázať. Položila som jeho ruky na moje prsia, kým som sa pyskami trela o jeho, povedzme červíčka.
Postupne sa rozhýbal a rozpálil. Prevzal iniciatívu, červík začal rásť. Nedal sa porovnávať s Hansom, ale bol dosť tvrdý a veľký, aby vnikol dnu. Zasunula som ho medzi pysky a dosadla. Trochu som sa zavrtela a cítila ako strieka. O minútu to bol znova červíček. Tentoraz zmoknutý. To už bolo veľa aj na mňa. Obliekla som sa a vyhodila Janka von. Večer sa pobalila a pred úsvitom opustila rodnú dedinku.