Nie

Nie, moje meno nie je podstatné. Nie som ani atraktívna blondína, nemám päťky prsia, dokonalú postavu ani dlhé štíhle nohy, vysoké podpätky a minišaty. Nie som mladá, ani v najlepšom veku. Aj keď, kto vie. Čo to ten najlepší vek je? Kto ho zažil? Mám pocit, že to je len nejaké slovné spojenie, aby sa ľudia nevešali už v styridsiadke, ale snažili sa dožiť chorôb v starobe. Ja totiž žiadny najlepší vek nezazivam. No a tiež nemám manžela milionára, ani ja sama nemám porsche kabrio, či iný výmysel modernej doby. Nemám totiž žiadne auto. Teda, klamala by som, že auto nemáme. Máme, škodovku z bazáru. Rodinné auto, zvnútra ešte páchne cigaretovým dymom predchádzajúceho majiteľa. Ale čo sa dá robiť, pri jeho kúpe bol rozhodujúci rozpočet, veľký kufor a názor, že toto je vlastne prezlečený volkswagen. Alebo snáď priamo aj to porsche.
Moji kolegovia až na pár výnimiek nie sú žiadni mladíci. A tí mladíci, ktorých máme, sú ítéčkári a kolegyne v strednom veku ich zaujímajú len vtedy, ak im musia odniesť podpísaný dovolenkový lístok. Nevenujú nám pozornosť, ani keď sa nám niečo pokazí v počítači. Žiadne vyúčtovanie v posledný možný deň, vlastne večer, keď odíde posledný autobus a vo firme už nikto iný nezostane. No a keby aj, žiadnej z nás tí chlapci s mastnými vlasmi a uhrovitou pokožkou za zmeškaný autobus nestoja. Ani naša firma nesídli na konci sveta, aby odtiaľ posledný autobus odchádzal o piatej večer. Predstava, že by som mala v práci stráviť čo len o minútu času viac, ako je nutné, má desí. Nezostala by som, ani keby ma o to požiadal sám mladý, navoňaný, atraktívny a usmievavý riaditeľ. No dobre, možno. Žiaľ, alsbo našťastie, nikoho takého nemáme. Iba riaditeľku, z časti normálnu, z časti nervóznu a z časti neprístupnú. Asi podľa toho, ako sa vyspí. Alebo či vôbec. Je slobodná matka, chlapa nemá, lebo za mlada mala pocit, že práca a kariéra sú všetkým. Dieťa sa vyskytlo v jej živote ako prekážka na tejto ceste, ale jej bývalý kolega, s ktorým tú dcéru má, sa rozhodol, že jeden firemný flám s následkami nestojí za rozvod a koniec utešenej rodinky, tak radšej potichu prispieva a ľutuje svoj neuvážený čin. A asi si už dáva oveľa väčší pozor. Či ľutuje aj riaditeľka, to neviem. Stále žije len pre prácu. O sebe ani svojom súkromí nič nehovorí, ale u nás sa predsa nič neutají. Nakoniec, je to jej život a kým nerobí dusno v práci, nás to nezaujíma. Každá máme svoje starosti. Najčastejšie také, ako prežiť od výplaty do výplaty. Snívanie o mladých fešákoch v športových autách sme prenechali autorom brakových poviedok. Žijeme v realite. Žiadni fešáci, žiadne športiaky, žiadne únosy na exotický ostrov, žiadny nečakaný, divoký, vášnivý sex v lietadle alebo na jachte. Iba život. Obyčajný, kde najlepšie už bolo, ale sami si nespomíname, kedy vlastne naposledy. Mám plné zuby nudnej práce, kam chodím len kvôli tým pár eurám. Veď ani môj starý nezarába nadpriemerne. Deň za dňom utekajú, Vianoce sú čoraz častejšie a už len kvôli deťom hráme úsmevy. Nie, takýto život nikto z nás nechcel, ale napriek tomu ho takmer všetci máme. Občas prelistujem časopisy u kaderníčky a rozmýšľam, aký život majú ľudia z farebných lesklých stránok. Či tiež taký farebný a lesklý, alebo je úplne jedno, či je zamestnaním fakturantka, alebo speváčka. Hlavne po dvadsiatich rokoch. Snáď jediný rozdiel bude, že fakturantky bývajú po tých odrobených rokoch aspoň vydaté. Nič, trepem sa s nákupom autobusom domov. Všetky miesta sú obsadené študentami, takže kým stojím uvedomujem si, že som nekúpila mladšiemu synovi do školy nejaké blbosti v drogérii. Zajtra majú robiť akési pokusy. Ako keby sa nemohli normálne učiť. Najväčší pokus je zistenie, koho rodičia zabudli či nestihli kúpiť lak, tuhé mydlo alebo inú hlúposť, ktorú samozrejme doma majú vždy, okrem toho jediného dňa. Kašlem už na to, bude si musieť požičať od kamarátov v škole. Nemám chuť vystúpiť s taškou s nákupom o zastávku skôr a potom ísť peši. Vystupujem teda na našej zastávke. Nečaká ma tu žiadny princ, ktorý by ma odviezol do neznáma, ani môj muž, aby mi pomohol s nákupom. Ani deti. Zožiera ma svedomie, syn sa neučí práve najlepšie, nechcem mu vedome zhoršovať známky, tak sa predsa len vraciam peši do drogérie kúpiť sódu, hypermangán a ocot si zoberie z domu. Už sa stmieva, slnko bolo aj cez deň studené, ale ako zašlo, náhle lezie chlad pod kabát. Doma ma nečaká palác s bazénom, na horúcu vaňu tiež nebude čas. Ani len sluhu nemáme. Vlastne máme, mňa. Sama neviem, či sa mám ponáhľať, alebo nie. Zima a šero ma poháňajú, druhá smena odrádza. Ale aj tak nemám na výber. Vchádzam do domu, volám si výťah, cestou na piate podvedome vnímam ďalšie čmáranice, čo od rána pribudli na jeho stenách. Konečne doma. Lepšie povedané, v druhej práci. Na chodbe ma vítajú rozhádzané topánky, bunda staršieho padnutá na zemi, potkýnam sa o školskú tašku. Mám toho plné zuby, ešte som len vo dverách. Starý ako obyčajne sedí vo vyťahanom tielku a trenírkach od číňana pred televízorom. Na stole pivo a krížovky. Doľahla na mňa taká beznádej, že nevládzem ani kričať, ani plakať. Tak sa aspoň pretvarujem. Všetkých pozdravím, tvárim sa, že v kuchyni nevidím neumytý riad od rána. Vybalím nákup, prehodím pár slov s deťmi. V škole nič nové, učiť sa nemajú čo, všetko je v poriadku, len učka je krava. Učky sú kravy. Každý má svoju kravu a každá má svoj dôvod. Ja si pripadám rovnako, akurát dôvod som nenašla. Alebo každý jeden môjho života je dôvod? Už sama neviem. Nech už dôvod je, alebo nie je, hlavne nech už je koniec. Koniec dňa, koniec dôvodov. Koniec tej posranej hromady riadu, ktorú okrem mňa nikto neumyje. Byt máme po manželových rodičoch. Je ich jediný syn, tak sme sa dohodli, že im kúpime menší a my mladí, teraz už štvorčlenná rodina, zostaneme tu. No a tak splácame rodičom byt, to čo zostane z výplaty je tak malé, ako kuchyňa v panelákovom byte, takže na umývačku riadu nie je v nej žiadny priestor. A keby aj bol, ale škoda snívať. Aspoň sa mi podarilo deti nahnať nachystať sa do školy, umyť sa a zaliezť do obývačky pozrieť si nejakú hlúposť a reklamy. Či lepšie povedané, reklamy občas prerušované stupídnym seriálom. Aspoň že na toto už nemám čas. Počas umývania riadu zase rozmýšľam nad iným svetom. Občas musím snívať, aj keď v žiadnom tom sne nie som ja. Len sa mi vynárajú spomienky na Hansa, Rosalindu, Klausa a ktovie koho z tých nemeckých svetlom zaliatych filmov pri nádherných jazerách a lesoch. Zo snívania ma rýchlo a rázne preberie tľapnutie po zadku. To je prejav lásky a vášne môjho muža, ktorý sa so svojim bruchom snaží pretlačiť ku chladničke za ďalším pivom. Rada si odopriem tento druh pozornosti, uhýbam mu v ceste za vysneným cieľom. To, že ho dosiahol, poznám podľa nezameniteľného zvuku cinknutia prázdnej fľaše v prepravke, otvorenia a zatvorenia chladničky a hlavne podľa zvuku práve otvoreného piva. Veď ho počúvam takmer denne. Aspoň že tú dopitu fľašu po sebe upratal, šupu z odrezaného salámu už nie. Dnešok je ale jeden z bonusových dní. Otvorenie fľaše ozdobil nechutným loganim, krátkym grgom a dlhým prdom. Smrad nechal, telo odišlo. Zdá sa mi, že týmito prejavmi mu trochu vyfučalo z brucha, prešiel okolo mňa ľahšie a bez tľapnutia po zadku. Vlastne neviem, čo je horšie. Riad umývam najpomalšie, ako sa dá. Potom odchádzam do kúpeľne dať prať, naháňam deti spať a keď im nachystám desiate do školy, pozriem si v televízii niečo, čomu nedokážem venovať pozornosť a čo bolo dobré len na to, aby som dohliadla, aby deti zaspali, idem spať aj ja. Prezliekam sa do bavlnenej nočnej košele z rovnakého čínskeho obchodu, ako má môj starý svoje neforemné trenírky na svojom neforemnom tele už ani nepozerám na tvar svojho tela. Snažím sa nejesť hlúposti, ale na nejaké cvičenie nezostáva žiadny čas. Nakoniec, každá žena sa okolo svojej rodiny naskáče viac, ako vrabec za rok. A tak som rada, že tá košeľa milosrdne zakryje všetky nedostatky od narodenia až doteraz. Možno v nejakej krajšej, luxusnejšej, by som vyzerala inak. Možno by som sa sama sebe viac páčila. Ale keď sme boli mladé, také veci u nás neboli, potom sme na ne nemali a teraz je to už jedno. Zhasínam svetlo a snažím sa zaspať. Bez šance. Z chodby počujem prerušovaný zvuk mocopádu. Nechápem, prečo si nezatvorí dvere na záchode! To mi robí naschvál? Aspoň že ten televízor zhasol. Už leží v posteli. Ticho. Nie. Nie je ticho. Registrujem nejaký šuchot, cítim ako sa mrví. Poskočila posteľ, keď sa ku mne privalil, dvíha mi nočnú košeľu, chytá za zadok a prsia. Len nech to nepovie. Povedal, ako vlastne vždy. Tak ako, bude dnes niečo? Nie. Nebude. Ako keby bol v závodnej jedálni. Veď aj bol, cítim z neho obed, pivo aj ten salám. Prevalil ma na chrbát, lezie na mňa. Ani to tielko si nedal dolu. Pozerám na jeho zamastené ústa a čelo s rednúcimi vlasmi. Predsa len poslušne rozťahujem nohy, nech to mám čo najrýchlejšie za sebou, ale gulášu a piva bolo zrejme o trochu viac, ako po tých rokoch zostalo z testosterónu. Zrejme z toho naozaj nič nebude. Chvíľu sa potí, potom si ľahne na bok. Otočím sa mu chrbtom, vyšpúlim zadok. Skúsi ešte raz. Zase nič. Ani dnes nie. Vôbec mi to nevadí, práve naopak. Nemám chuť cítiť v sebe jeho neumytého slimáka a aj som poriadne uťahaná. Nechcem ho ale ponižovať, ani sa mu vysmievať. Nehovorím nič. Veď nie je zlý človek. A tak ho prevalím na chrbát ja, hlavu si opriem o jeho plece, ruku mu vložím do rozkroku a konečne zaspávam. V noci ma preberie jeho silné chrápanie. Opatrne vstanem, beriem si paplón a budík a idem si ľahnúť do obývačky. Aj tak by som už v tom rachote nezaspala. Kým stihnem znovu zaspať, vyhrnie sa mi nočná košeľa a keď si ju idem nspraviť, ruka mi nejako nechce odísť z môjho vlastného rozkroku. Posledné, čo si pamätám je, ako na slnkom zaliatej lúke pri nádhernom horskom jazere usmiaty, štíhly, príjemne a nevtieravo voňajúci Michael vybral z malého bieleho kabrioletu s chutnými okrúhlymi svetlami snáď zo šesťdesiatych rokov šampanské a deku, položil ma na ňu, jednou rukou ma objal a druhou...

PS: Už som tu nedokázal čítať to množstvo nezmyselných konštrukcií a doslova hlúpostí, na ktoré je aj klišé slabé slovo. Skúsil som teda včera večer napísať opak mokrých snov neukojených autorov, ktorí by pretiahli aj dieru v doske. Možno niekoho zaujme. Alebo niečo dôverne známe pripomenie?