Zvieracia príťažlivosť - súťažná

Ďalší horúci deň v práci. Nebolo do čoho pichnúť a čas sa vliekol neskutočne pomaly. Tešila som sa z práce domov. Pustím klímu vyložím nohy a dám si dobré chladené pivko.
Vtom zazvonil telefón a moje predstavy o orosenom pohári piva boli razom preč.
Zabudla som ti povedať, že dnes ideme na oslavu.
Dnes? A komu?
Maja dnes oslavuje. Tak žiadne nadčasy.
Dnes som o nadčasoch mohla len snívať. Počítala som sekundy do konca pracovnej doby. Oslava, no super. Takže utekať domov hodiť sprchu a ešte niečo malé zbehnúť kúpiť nech nie som za burana.
Vtom pípne správa: „Nič nekupuj. Darček už máme...:)“
Aspoň, že tak.
Keďže som bola vodič tak som musela sekať dobrotu a piť iba dobre vychladený čaj s bylinkami. Milujem tieto Marekove čaje. Vedia dokonale nahradiť večernú pohodu s pivkom v ruke. Teda aspoň je možné sa pri tej dokonale vyváženej chuti tak tváriť.
Na moje prekvapenie sa večer dosť dobre rozbehol a nebola nuda. Jedla bolo strašne veľa a teda i keď sa človek nechcel zapájať do niektorej z debát mohol sa tváriť, že má plné ústa a nebol za niekoho kto sa úmyselne vyhýba odpovediam. To sa mi na oslavách plných jedla páči.
Vtom prišli veľké ovácie a veľká časť ľudí sa postavila a šla vítať prichádzajúcich ľudí. Dvaja muži a jedna žena. Očividne manželský pár.
-Tak verím, že som priniesol najlepší darček.- usmieval sa jeden z mužov a jeho pohľad smeroval k druhému, ktorý sa usmieval a všetci mu nadšene podávali ruku a tľapkali ho po ramene. Neskôr som sa dozvedela, že je to kamarát, ktorý žije mimo SR a len málokedy chodí v tieto končiny.
- Vlado - môj pohľad prešiel na muža, ktorý zrazu stál tesne vedľa.
- Teší ma. -podala som mu ruku.
- Zuzana – predstavil mi ženu, ktorá stála tesne za ním.
- Erika – podala som aj jej ruku a usmiala sa na ňu.
-Ujo Vlado konečne ste prišiel. – utekala k nám moja dcéra a kričala na muža, ktorý sa mi práve predstavil. Ťahala ho smerom k stajniam. – Máme prácu tak kým pôjdete jesť si ju poďte odmakať. Nech si zaslúžite také dobré jedlo.
Všetci sa začali smiať. Iba jeho žena pozerala na moju dcéru, že je dosť drzá.
Dobre, že nepoznám tvoju mamu. Inak by som jej asi porozprával do duše, že ako ťa vychovala. – usmieval sa na moju dcéru, pohľadom pozeral na Maju a očakával, že ho nasmeruje na matku tej „drzane“. Maja sa iba usmiala a nechala aby moja dcéra odviedla Vlada a ten neprotestoval a šiel jej smerom.
Po dobrej hodine, keď som si konečne sadla do chládku na hojdačku a vychutnávala zapadajúce letné slniečko sa ku mne naklonila mužská hlava.
-Takže ty si vychovala také drzé dieťa? –stál Vlado nado mnou. Usmieval sa.
- Nie je nevychovaná. Iba hovorí na rovinu veci ako v skutočnosti sú. – opätovala som mu úsmev.
Prisadol si ku mne na hojdačku. Z druhej strany si prisadla Zuzana a ja som sa radšej pratala preč. Ten muž ma priťahoval ako včelu kvet a ta žena to cítila.
Zuzana bola jeho žena a i napriek tomu, že nebol najmladší a najkrajší, teda by som povedal, že žiadna sláva aj tak ma priťahoval a nevedela som sa sústrediť keď bol vedľa mňa.
Snažila som sa byť čo najďalej od neho. Ale nech som sa snažila akokoľvek vždy sme skončili vedľa seba.
Tak som radšej pozbierala riad a šla som ho poumývať. Dúfala som, že studená voda a iná miestnosť ma upokoja a prestanem naňho myslieť.
Smiem ti pomôcť? - ozvala sa za mnou Zuzana.
Áno – usmiala som sa – si ako tvoj muž. Zjavujete sa znenazdania.
Páči sa ti? – zrazu padla otázka.
Ostala som stáť ako obarená. Bol odo mňa aspoň o 12rokov starší a už dávno prekročil 55rokov. A tá žena žiarlila.
Nie...... Je fajn, teda aspoň podľa toho ako hovorí a neuráža sa na otvorenú reč mojej dcéry. A to je super. Lebo ľudia ju berú, že je drzá.
Aj mňa zaskočila tvoja dcéra. Ale už mi o nej hovoril. Je z nej nadšení ako berie veci prakticky a ničoho sa nebojí. A keď potrebuje pomôcť tak sa vie na ňu spoľahnúť. Nikdy som ho nepočula o nikom tak rozprávať ako o tvojej dcére.
O svojich deťoch tak nerozpráva?
Nie. Šli svojim životom a on túžil mať niekoho komu by odovzdal svoju prax.
Ešte chvíľku sme rozprávali. O ich živote a ja som chápala, že mi dáva najavo aby som dala od neho ruky preč.
Doupratovali sme kuchyňu a vyšli medzi ostatných. Zuzana sa mi v dave ľudí stratila. A ja som bola rada, že nevidím ani Vlada.
O čom ste sa rozprávali?
Dlho ste trénovali strašenie ľudí a chodenie ako duchovia? – otočila som sa na Vlada.
Stál tesne vedľa mňa. Nepočítala som, že bude až tak blízko. Keď som sa otočila jeho oči boli tak blízko, že som mala pocit, že sa v nich utopím. Ustúpila som o krok. Moje srdce bilo ako zvon a mám pocit, že to počuli asi všetci čo ostali ešte na oslave.
Chytil ma za ruku a usmial sa.
Máš zvláštnu farbu očí? Vieš o tom?
Sú modré. Ak je modrá zvláštna tak o tom viem. – Neusmievala som sa ale snažila si udržať odstup. Mala som pocit, že nás Zuzana sleduje. Veď mi práve dala najavo aby som ho nechala, lebo ona s ním má krásny život.
Nie sú modré. Sú šedé. Šedé oči som ešte nevidel.
Tak všetko musí byť po prvýkrát. – pozrela som mu ešte raz do očí a rýchlo sa otočila a odišla.
Dúfala som, že Zuzana bude trvať na tom aby odišli. Ale keď som sa otočila bola v družnom rozhovore s oslávencom a nás si ani nevšímala. Odľahlo mi, lebo by som nechcela byť tá kvôli, ktorej sa budú hádať.
Vlado je už roky sám. Na oficiálne stretnutia chodia spolu ale inak žijú každý oddelene. Zuzana má už viac ako 5rokov partnera. Nikdy sa nerozviedli kvôli majetkom. – stál za mnou jeho priateľ s ktorým v ten večer prišli.
Prečo mi to hovoríte? – snažila som sa tváriť nechápavo.
Poznám Vlada už roky a dlho som ho nevidel tak hľadieť na ženu ako hľadí na teba. A iba slepí by si nevšimol, že ani tebe jeho pohľady nie sú ľahostajné.
Zuzana mi dala jasne najavo aký majú úžasný život a aby som dala od neho ruky preč.
Zuzana. – usmial sa, trochu pohŕdavo. – robí to vždy. Bojí sa o peniaze. Nechce aby niekoho mal. Drží si ho ako zadné dvierka. Ale ju si nevšímaj. Je inak úžasná žena a viem, že chce aby bol Vlado šťastný.
Pozrela som sa naňho a tvárila sa, že ma to nezaujíma. Ale vnútri som sa tešila ako malé die5a, ktoré dostalo vytúženú hračku. Je slobodný.
Keď sme odchádzali rýchlo sme sa rozlúčili a šli každý svojim smerom. Doma som si dala studenú sprchu ale na Vlada som neprestala myslieť.
-Mami, prosím ťa choď do stajne za Kráľovnou. Prosím, ťa choď tam rýchlo. Niečo sa stalo a Marcela znova stresuje. Nevedia ju chytiť. – hovorila mi s plačom do telefónu dcéra. Boli práve v čechách a nemohla ísť ona ani trénerka.
Bola som sa ceste domov tak som šla pozrieť čo sa to deje na koňoch. Keď som prišla do stajne sedel tam. Vlado pozeral zúfalo na majiteľku koníka, ktorý neustával v boji s jej dcérou.
Čo sa stalo? – pozrela som na Marcelu. Pri Vladovi sedel aj Maroš. Bol to druhý veterinár a keď boli spolu vedela som, že nie je všetko v poriadku.
Snažíme sa ju dostať z boxu. Ale je tak hlúpa, že sa bojí všetkého. – Kričala z boxu s hnevom v hlase Darina. Bola to Marcelina dcéra a Kráľovná bola jej koník.
Macka choďte nám s Darinkou uvariť kávu. Tú vašu dobrú. Mne prosím veľa cukru. A aj páni si dajú. – usmiala som sa na obe a vytiahla Darinu z boxu von.
Kľud moja. – povedala som kobylke, ktorá vystrašene pozerala na všetko okolo seba a zatvorila som box.
Neponáhľate sa, však? – až teraz som sa otočila na Vlada a pozrela mu do očí.
No bolo by fajn, keby toho koňa niekto z toho boxu dostal inak ho odtiaľ vytiahnem aj nasilu. – povedal podráždene Vlado a na mňa sa ani nepozrel.
Dajte mi 15minút a môžete ju vyšetriť. – pozrela som na Maroša, lebo s Vladom nebola reč.
A nebojíte sa náhodou koní?
Rešpektujem ich. A dávam si pozor. A nechodím im za riťou. – Maroš vedel na čo narážam a Vlado vtedy zdvihol hlavu a posmešne na mňa pozrel.
Poďte, dáme si kávu. Ona si na chvíľočku vydýchne a potom ju zoberieme von.
Keď sme prišli k Marcele káva už bola na stole.
Čo sa stalo? Prečo sú tu obaja?
Mali sme cestu. Je to problém? – škaredo na mňa pozrela Vlado.
Problém, je vždy keď ste tu obaja..- pozrela som na Vlada ale ten ani nedvihol hlavu.
Idem ju pozrieť. – radšej som odišla. Bolo mi smutno, že sa tak ku mne správa. Nič som mu neurobila. Naopak som prišla pomôcť a zlosť si vybíja na mne.
Keď som prišla ku Kráľovnej už ležala na zemi. Nereagovala na žiadnej hlas. Vošla som do boxu a videla som, že je zle. Vytočila som rýchlo Vladove číslo.
Rýchlo príďte. Je zle. Leží a nereaguje.
Držala som ju za hlavu a celý čas sa s ňou rozprávala.
Musí vstať. – dal povel Vlado a začal ju zdvíhať. Nereagovala a bezvládne ležala na zemi.
Musíš vstať Moja. Hovorila som jej. Poď pomôžeme ti. Ale musíš ísť hore. Poď moja. Vstávaj.
Nič. Ani náznak pohnutia. Slzy sa mi tlačili do očí, lebo som cítila čo nastane. Snažila som sa neplakať aby ma Vlado nevysmial. Cítila som z jeho strany strašný chlad.
Je mi ľúto. Ak nevstane je koniec. – povedal Vlado. Povedal to už jemne ako by ma chcel utešiť. Chytil ma za rameno. – Poď už jej nepomôžeme.
Vstane a bude žiť. Ja to nevzdám a ona tiež nie. – kričala som. Vlado iba krútil hlavou a balil si veci.
Vstávaj. A hneď. Nevzdávaj sa. Lenka to s tebou tiež nikdy nevzdala a verí ti. Tak to nevzdávaj ani ty! Nemôžeš. Kvôli jej dôvere nemôžeš. - ťahala som ju hore i keď som vedela, že nemám šancu takú masu zdvihnúť.
Tak mi pomôž a vstávaj. Musíš vstať. Nemôžeš sa vzdať. Nedovolím aby ti ešte niekto ublížil. Sľubujem ale pomôž mi. Vstávaj. – kričala som tak nahlas, že sa zbehli všetci z okolia a pozerali čo sa deje.
Nechaj ju tak. Nepomôžeš jej. – chytil ma za ruku Vlado a chcel ma utešiť.
Ona to nevzdá. Ja to viem. Nevzdá to a bude žiť. – plakala som, ale chcela som veriť tomu čo hovorím a koníkovi, ktorý na mňa hľadel so smutnými očami.
Prosím, pomôž mi a vstaň. Prosím. Moja, prosím. Nedovoľ aby bola Lenka smutná. Verí ti tak to urob aj ty. Ver nám. – stále som ju ťahala hore. A ona to nevzdala. Začala vstávať.

Si nezmar ako tvoja dcéra. Už viem po kom má tu silu. – Vlado ma objal keď vyšetril Kráľovnú a dal jej potrebné lieky. – Prevoz by teraz neprežila. Musíme počkať do rána. A keď bude na nohách máme pol cesti za sebou. – usmial sa na mňa a stále ma držal v náručí.
Ďakujem, že si to nevzal a počkal si.
V stajni už nikto neostal. Vyšetrenie koňa už nie je tak zaujímavé ako krik zúfalej ženy.
Choď domov.
Nie, počkám tu do rána. – priniesla som svojich dvoch malých obranárov a usadila sa na seno aby som videla na Kráľovnú.
Ostal so mnou. Objednal večeru a dlho do noci sme sa rozprávali. Opieral som sa o jeho rameno a nasávala jeho vôňu. Ani neviem ako som zaspala. Zobudil ma budík. Keď som otvorila oči ležala som vedľa Vlada, hlavu som mala na jeho hrudi a jeho ruky ma objímali. Bolo to úžasné. I keď ma všetko bolelo od tvrdej zeme.
Kráľovná bola na nohách a pozerala našim smerom.
Zobudila som potichučky Vlada a čakala čo povie.
Si bosorka. Vieš to? - usmial sa na mňa a dal mi pusu. Dal mi ju ako by to bola úplne samozrejmá vec v našich životoch. Ako by to bola súčasť každého nášho dňa.
Môžeme ísť domov. Teraz je to už na nej. Poobede ju prídem pozrieť a uvidíme čo ďalej.
Konečne si dám sprchu. – usmial som sa zobrala svoje dve malé otravné klbká a šla k svojmu autu.
To aby som sa pridal.
OK, tak poď. – povedal som a kývla som mu aby sa pridal. Nepočítala som, že to aj urobí.
Pôjdeme mojim autom. – usmial sa na mňa a zobral ma za ruku.
Ostala som prekvapená, ale snažila som sa tváriť, že jasné veď cukneš.
Necukol. Prišli sme ku mne domov (byt som mala po ceste), dala psom jesť a podávala Vladovi uterák.
Tu je kúpeľňa. Uvarím zatiaľ kávu. – usmiala som sa naňho a pozrela mu do očí. Bola v nich všetka túžba sveta.
Pritiahol si ma k sebe a začal bozkávať. Nič nepovedal. So mnou v náručí a s perami na ústach si to nasmeroval do kúpeľne.
Ideme spolu. Zabudla si. – usmial sa a nečakal na odpoveď. Začal ma vyzliekať.
Moje telo zabudlo protestovať. Nechcelo protestovať. Ruky sa pridali k jeho a pomaličky začali dávať dole jeho tričko, nohavice.
Voda mi po tela stekala spolu s jeho rukami.
Vzal si mydlo pozrel mi do očí a ruky priložil na krk. Posúval ich smerom dole. Namydlil mi najskôr ruky. Vychutnal si každý kúsok až prešiel k prsiam. Jazykom prešiel po bradavke a jemne ju začal sať. Druhá ruka prešla na môj pás a pritisol si moje telo bližšie k svojmu.
Mohol si so mnou robiť čo chcel a cítil to. Rukami prešiel až k mojej broskynke a dotkol sa jej.
Hlava sa mi zatočila od vzrušenia. Chcela som viac a nechcela som aby teraz šiel tak pomaličky.
Vezmi si ma. Teraz. Prosím. Chcem ťa cítiť. – šepkala som od vzrušenia.
Naklonil si hlavu k môjmu uchu a šepkal aká som úžasná.
Rukami si chytil môj zadok nadvihol ma. Nohami som obopla jeho boky.
Vnikal do mňa najskôr pomaličky. Ako by chcel vedieť kam môže ísť. Ako by pripravoval cestu na to čo príde.
Chcela som viac, ale jeho ruky ovládali moje telo a krotili moju vášeň. Myslela som, že sa zbláznim a on si to vychutnával.
Keď som už nevládala ísť proti jeho rukám a vôli, vzdala som sa. Nechala som každý pohyb na ňom. Iba som prstami vošla do jeho vlasov nadýchla sa jeho vône a nechala sa unášať rozkošou, ktorú mi dával.
Vyvrcholenie prišlo na oboch stranách naraz. Nikdy som niečo také nezažila. Bola to zničujúca eufória dvoch tiel. Bol to kŕč, ktorý som nechcela aby prestal. Bol to nádych, ktorý trval večne.
Už keď si presvedčila koňa žiť som mal vedieť, že si zničujúci živel. – usmial sa a neprestával ma bozkávať. – Aj keď chcem prestať tak to nejde. Tvoje telo si so mnou robí čo chce. Ty si so mnou robíš čo chceš. A moja vôľa mi už nepatrí. Je úplne pod tvojou vládou.
Milovali sme sa celý deň až do večera, kedy sme šli pozrieť Kráľovnú. Záhadne prekypovala zdravím a my sme sa tiež záhadne usmievali a boli blažene spokojný...