realita

Ako som už na vlastnej koži zistila, môj pán sa rád hrá s mojim telom. Vzrušuje ho spôsobovať fyzickú bolesť. Je tak trošku sadista, čo mne vyhovuje, lebo túžba po BDSM sa vo mne začala prejavovať v momente, kedy som s ľahkosťou pierka zaháňala bolesť psychickú, tou fyzickou. A preto počas každého výcviku moja myseľ opúšťa telo a už som tam len ja, úplne odovzdaná, miestami nepoddajná, ale nekonečne odhodlaná uspokojiť potreby môjho pána.

Deň pred ďalším výcvikom som dostávala správy od pána: zajtra prídeš a vymrdám ti ten tvoj hnusný zadok! Hlavou mi išlo všetko možné, pretože v mojom zadočku ešte nikto nebol. Ešte v ten večer ma postavil na križovatku dvoch ciest. Buď ihneď zoberiem venušine guličky, ktoré som si kupovala na jeho pokyn a 1 si zasuniem do análiku, alebo nemusím zajtra ani chodiť. Spravila som to! Do polnoci bola vo mne krásne 1 celá gulička a druhá voľne visela zo zadočku. V ten večer sme viedli dlhé úprimné rozhovory v najzraniteľnejších častiach môjho ja...

V deň výcviku som nemohla pána vytesniť z hlavy, stáva sa mojou každodennou súčasťou a je tam aj keď tam nie je fyzicky. „Dnes pravítko po celom tele. Prsia, pička, bruško.“ Znela jedna zo správ počas mojej pracovnej doby. Mala som naozaj zlý deń v práci a tak som pána poprosila, aby to tentokrát naozaj bolelo, že sa naozaj potrebujem odreagovať. To som ale netušila, že tentokrát to bude iná bolesť.

Miesto ako vždy, moje prvé kroky smerovali do sprchy. pán má rád čistotu a vôňu, vždy si dám záležať. Tentokrát počkal, kým som už nebola takmer na pol ceste do izby za ním. Pristúpil bližšie a vrátil ma späť do sprchy. „Kľakni!“ Už ma nenapadlo sprosto sa uškrnúť len kvôli tomu, že som vedela čo príde. Tentokrát mi to už smiešne neprišlo ani trošku. Pomaly vytiahol vtáka, môj sklonený pohľad zatúžil vidieť pánove oči. Pár sekúnd vzájomného pohľadu do jeho mrazivo chladného pohľadu už som cítil prúd teplého moču všade po mojom tele od krku nižšie. „Zober si ho do úst.“ Radšej som sa nesnažila dlho nad tým, čo idem práve spraviť rozmýšľať. Bol v mojej puse. Pár mililitrov jeho moču v mojich ústach a hneď som si uvedomila, kde je moje miesto. „Umy sa. Máš ešte dosť sprcháču? Budeš ho potrebovať.“ Jeho kľudný tón v hlase ma niečím hrozne vzrušuje, cítiť z neho skúsenosti, nadhľad a prirodzeného alfa-samca nie len počas výcviku, ale aj v celom jeho živote.

Vchádzam do dobre známej miestnosti. Na stole rozložené hračky každého typu: tie, ktoré mali spôsobovať bolesť, rozkoš, či oboje naraz. Uprostred miestnosti stolička. Pán bral do rúk vankúš, ktorý chcel dať cez opierku stoličky. Oprel sa o ňu a zamyslene sa pozrel do zeme s ťažkým výdychom tak, aby si bol istý, že má celú dobu moju pozornosť. Nerobí ani jedno gesto bezdôvodne, hrá sa s mysľou, nenechá ju ani chvíľku v kľude. Čakala som akýkoľvek príkaz, pripravená na anál. „Rozprestri si to povlečenie na gauč.“ Stolička išla bokom. „Postav sa.“ Na prsia som dostala závažia, ktoré držali vďaka mojim piercingom v bradavkách. Na rad prišli štipce. Prsia mám dosť pevné, preto nie je tak ľahké ich uchytiť na každom mieste a je dosť nepríjemné, keď štipec len skĺzne po pár stotinách a poštípe tak napnutú pokožku. 4 štipce, 2 na každom prsníku. Závažia sem tam poťukol, aby som ich cítila. Následne išli dole. Užívam si pánove pohľady a na moje prsia musí mať slabosť.

„Choď si ľahnúť.“ Poslušne som si ľahla na kraj gauča, kde som si rozprestrela povlečenie. Hlava poslušne uprená pohľadom do stropu. Pravítko... „Tak ty si si myslela, že dostaneš análik? Také jednoduché to nebude.“ Pár rýchlych rán cez pičku a vnútorné stehná. Sadol si na moju hruď a bruško tak, že ruky som mala pri tele bez možnosti pohnúť nimi. Ďalšie rany po pičke, z ktorých ma trhalo bolesťou. „Bolí?“ Rany som vnímala až až, ale viac ma bolel štipec, na ktorý pán začal tlačiť tým, že ma zasadol. „Áno bolí, ale viac bolí štipec, na ktorom mi sedíte.“ Teraz už viem, že moja odpoveď bola drzá, pretože otázka bola jasná. Pán sa postavil. „Vyplaz jazyk. Aby si si zapamätala, že si bola drzá.“ Štipec skončil na končeku môjho jazyka. Od toho momentu vo mne vzdor už len narastal, strašne som sa premáhala potlačiť v sebe tú rebelku, ktorá je len spôsobom mojej ochrany pred zvyškom sveta. Len pred pánom som tak veľmi zraniteľná. Pravítko, rana za ranou. Každá ďalšia bola cítiť viac a viac. Cítíla som, že pravé vnútorné stehno mi horí. Hlavou mi šlo len to, že tá ďalšia rana už predsa musí byť posledná, ale nebola. Od bolesti som už prechádzala z výkrikov do zúfalého smiechu a zas späť ku vzlykaniu. Slzavé oči a v tej sekunde sa vo mne niečo zlomilo. Pri ďalšom údere sa moje telo už nepohlo bolesťou, ani len náznakom. Ďalší úder a stále nič. Neviem dostatočne dobre opísať ten pocit, ale bola to obrovská úľava, že už nemusím s ničím bojovať, len sa nechať ďalej viesť mojim pánom. Dostala som krásne rany, vnútorné stehná, pička, bruško a samozrejme aj prsia. Pravítko išlo bokom, štipec z jazyk tiež. Najviac bolí, keď ide dole. Štipce z pŕs išli dole tiež, ale určite nie ich otvorením. Pekne potiahnuť, až kým sa nestrhnú nasilu. Zas známy zvuk womanizeru. Tentokrát na 100-násobne viac prekrvený klitoris, pretože som mala svoje dni. Pár sekúnd a prichádzal vrchol za vrcholom, ale nie tak uspokojivý, pretože moje vlhké orgazmi držal na uzde tampón, ktorý som mala zavedený v maličkej. 10 minút tejto utrápenej rozkoše a prišiel príkaz. „Obleč sa.“ Išla som sa obliecť, sadla som si s pohľadom plným výčitiek oproti pánovi. „Ako to sedíš, neseď ako v krčme. Moja subinka musí sedieť s nohami pri sebe. Bojíš sa ma? Mala by si sa. Subinka oči pred pánom skláňa, uhýba pohľadom.“ Mala som sto chutí sa buď rozrevať a vynadať mu, alebo odísť. „Aj ten tvoj tón. Subinka má právo len na tieto slová: áno, nie, prosím, ďakujem. Áno maličká?“ Moja odpoveď? „Áno!“ S tým drzím tónom, ktorý som teraz použila naschvál. „Zas ten tón a neprekrúcaj tými očami. Dnes odídeš bez bozku, len ťa vyprevadím ku vchodu a pôjdeš. Žiaden bozk, dotyk, nič. Čo ty na to?“ Nespustila som pohľad z jeho očí, ale z úst mi nevyšlo ani len slovíčko. Nechcela som priznať, že by mi to bolo naozaj tak ľúto. Postavili sme sa, išli sme ku vchodovým dverám, odomkol ich, pustil ma von. „Stoj. Vyplaz jazyk.“ Začal mi bozkávať môj vyplazený jazyk. V tom momente mi všetko prišlo ešte 4-násobne tak ľúto. „Odteraz budeš už dobrá maličká, áno?“ Neviem, kde sa vo mne berie toľko vzdoru, ale opäť to drzé ÁNO. „Zas? Počkaj...“ Vrátil sa o štipcom. „Vyplaz jazyk. Budeš tam mať ten štipec ž kým neprídeš pred vchod tvojho bytu, rozumieš?“ Chytil ma jednou rukou nežne za šiju a dal mi pár bozkov na uško a krk. „Môžeš si so mnou nádherne užívať, len musíš byť poslušné dievčatko. Je to len a len na tebe. Ten štipec ti bude až domov pripomínať tvoju drzosť, ktorá sa už snáď nebude opakovať. Choď!“

A veru, ten štipec splnil svoj účel dokonale. Tento výcvik naozaj bolel, tak veľmi ako som chcela, no tentokrát nie len fyzicky. Dodnes som si nevedela predstaviť, že bolesť môže byť tak krásna. Začína v tom byť čosi viac, čo nezažije každý.