V hrsti

hvejem sa. Som nahý a ležím na vykachličkovanej dlážke, s rukami pripútanými o radiátor. Mám strach. Napínam uši, aby som počul nejaký zvuk, ale nič. Unavené viečka mi zakryli výhľad na svet, keď vtom zrazu zaštrkoce kľúč vo dverách. Preľakol som sa až tak veľmi, že som si cvrkol. Horúci moč mi steká po stehnách a aspoň trošku ma zahreje, pomyslel som si v zlomku sekundy, kým sa nerozleteli dvere. Stála v nich žena. Kdesi som už videl jej tvár, ale neviem sa rozpamätať. Otváram ústa, aby som sa spýtal, čo sa to tu deje a kde vlastne som, ale svojim opätkom ma umlčí. Pochopil som, že mám radšej držať jazyk za zubami, ak nechcem trpieť ešte viac. A dá sa vôbec ešte viac trpieť? Ležím bezmocný, je mi zima a čakám, čo bude ďalej. Mám ťa, zasyčala a surovo mi zdrapila vtáka. Skríkol som od bolesti. Krič, len krič, zasmiala sa. Jej zovretie nepoľavilo, ba práve naopak. Mačkala mi moje ubolené mužstvo jednou rukou a tou druhou si našla moje vajcia. Ach, zmohol som sa len na vzdych po tom, ako mi ich z celej sily zmačkla. Asi som stratil vedomie, lebo si chvíľu nepamätám nič. A som zase sám, no stále cítim, akoby ma mala v hrsti. A vlastne ma aj má, pretože zrejme neodídem skôr, ako mi ona nedovolí. Chvejem sa. Ale ani neviem, či skôr zimou, strachom, alebo vzrušením. Vždy keď si spomeniem na jej opätky, vôňu a zovretie, pociťujem vzrušenie. Už aby ma mala zase v hrsti.