Známosť z kantíny (gay)

Spoznali sa za naozaj zvláštnych okolností. Igor sa v práci stravoval v neďalekej jedálni. Nebol to veru žiadny Hilton. Poznáte to... obyčajná táckareň, kantína so štandardným výberom, slušnými porciami, s rýchlou obsluhou a to všetko za dobrú cenu.
Jedného dňa si Igor medzi stravníkmi všimol čiernovlasého chlapíka. Upravená hustá brada, pevné držanie tela. Igor cítil, že sa ten chlap naňho pozerá. Vždy keď sa im pohľady stretli, chlap odvrátil zrak a mierne sa pousmial. Ako keby hovoril "Zásah! Pozrel sa na mňa, dobre som ho odhadol". Keby Igor nebol na obede s celým zvedavým kŕdľom kolegýň, sám by v tej hre pokračoval. Ale nechcel sa vystavovať otázkam "Kto to je?", "Odkiaľ sa poznáte?", " Prečo sa na teba tak pozerá?" Sám nemal na tieto otázky odpovede.
Tá hra očí, ktorá sa podobala na paintball sa opakovala niekoľko dní. Pohľad, rýchle odvrátenie zraku inam, úsmev.
Igora to bavilo. Každý deň vzrušený prichádzal do jedálne a rozhliadal sa už od dverí, či niekde zahliadne neznámeho. A ten sa niekoľko dní neukázal. Zamrzelo ho to, ale po pár dňoch neznámeho pustil z hlavy. A keď sa neukázal celý mesiac, prestal to riešiť úplne.

Igor bol obyčajný, udržiavaný chlap pred bránami päťdesiatky. Slušná práca vo veľkej firme, doma manželka, dve dospelé deti a tie už mali svoje deti. A tak bol Igor napriek svojmu mladistvému vzhľadu už aj dvojnásobný starý otec. Ale bolo tu ešte čosi čo riešil len vo svojom vnútri... túžba po chlapovi. Ako si sám zvykol pripomínať: už som dosť veľký chlapec aby som bral čokoľvek a uspokojil sa s omrvinkami. Hoci mal založený profil na pár četovacích fórach, vždy odchádzal z debaty s neznámymi skôr rozčarovaný. Väčšina osadenstva riešila v druhej, tretej správe fotku vtáka, otázku kam by to rád dal, či dostal a čo má rád. Nuž napríklad dobré víno, pohodový večer, dobré jedlo s priateľmi... Ja viem, na to nikto nepýtal. Najviac ho prekvapovali juniori vo veku jeho syna ktorí boli schopní dohodnúť si mrd, fajku, zásun a ďalšie radosti v maximálne 10 správach. Pričom v prvej sa debata rozvinula otázkou Ahoj, ako sa máš, resp čo hľadáš. Mám sa dobre, nič nehľadám, pretože som nič nestratil.

A predsa čosi hľadal. Pohodového chlapa, rovestníka, takého ktorý už o živote čo to vie. Chlapa s chuťou na chlapa. S ktorým si užije a rovnakú radosť dopraje on jemu. A keď budú mať chuť, posedia hoci na pive, či pri káve v debate v ktorej sa ani jeden nebude musieť hrať na veľkého heteráka. Isto si poviete, to sa nehľadá na Grindri, či na Pokeci... Pravda! Ale skúsil to niekto vybaliť na kolegu v práci, kamoša na pive, alebo neznámeho vo fitku? Igor nepotreboval problémy a tak túžil a hľadal v anonymite internetu.
V jeden večer ho na čete oslovil neznámy chlap s nickom PaoloMan.
Paolo začal slušnými otázkami a debata mala hlavu aj pätu, Keď sa po prvej polhodine Igor zamyslel, uvedomil si, že ho neznámy nežiadal o foto akejkoľvek časti jeho tela. Z neznámeho sa po pol hodine písania vykľul rozvedený chlapík po štyridsiatke, ktorý má svoj život, prácu, syna o ktorého sa na striedačku stará a bývalou manželkou, s chuťou na nejakého seriózneho chlapa s ktorým by chcel existovať. Rozumné slová, vety myšlienky sa čítali dobre, ale ukončil debatu, pretože musel do postele aby ráno vstal do práce.
- Pokecáme nabudúce, čau...
Ukončil debatu neznámy.
- Jasne, to sme tu už čítali x krát. Pomyslel si Igor.
- Určite pokecáme.
Potvrdil neznámemu Igor, ale začal sa zmierovať s tým, že táto debata nebude mať pokračovanie a odpojil sa.

Sporadicky spolu debatovali asi dva týždne. Jeden pred druhým odkrývali svoj príbeh. Niektoré detaily celkom otvorene s vedomím, že sa zrejme nikdy neuvidia. Ani jeden to nenavrhoval a trpezlivo čakal na impulz toho druhého. A to napriek tomu, že sa obaja skryto túžili stretnúť osobne. Iba nechceli vyzerať nadržane a nedočkavo....

Až jedného dňa to Igor nevydržal a navrhol Paolovi - Pavlovi stretko niekde na káve, či pri pive. Poslal mu svoju fotku aby tak potvrdil, že to myslí vážne.
Nervózne čakal na odpoveď, ktorá však neprichádzala. Po chvíli sa predsa objavila správa od Pavla v ktorej stálo: - Asi to bude čudné, ale my sa už poznáme.
Žiadna fotka. Len to konštatovanie. Igor stuhol v nemom úžase. Okamžite sa mu prehral katastrofický film: narazil na niektorého kolegu? Bývalého spolužiaka, suseda? Prúser, zbytočné reči, problémy.
Rozsvietená obálka s novou správou:
- Vždy si sa mi páčil, ale nevedel som sa odhodlať aby som ťa oslovil. Mimochod si fešák!
Igor bol nervózny a súčasne nahnevaný, že on je v tej debate ten, čo ťahá za kratší koniec.
Ďalšia obálka a správa s prilohou.
Z fotografie sa na Igora usmieval sympatický chlapík. Igor pátral vo svojej hlave kto je ten fešák, ktorý ho očividne pozná a dokonca sa zjavne stretli.
A v tom mu to zaplo! Kantína! Neznámy spred pár mesiacov s ktorým hrával tú vzrušujúcu hru očí.
Ako sa Igor nakoniec dozvedel, Paľo zmenil firmu a odišiel pracovať do inej na opačnom konci mesta a prestal chodiť na obedy do kantíny v ktorej sa spoznali.
- Ty si ma stále v tej jedálni hľadal?
Opýtal sa Paľo, keď mu Igor naznačil, že trvalo pár týždňov kým to vzdal.
- Jasne, bolo mi ľúto, že ten fešák s hlbokými tmavými očami to vzdal a už ma v jedálni nezvádza pohľadom!
Vrátil mu na smeč Igor.

Keď prebrali riadenie osudu, šťastné náhody, to klasické "to nevymyslíš, to je život" a podobne... dohodli si skutočné stretnutie. Už ho nebolo možné nazvať nejakým rande na slepo. Skôr stretnutím starých kamarátov.
Prvé z mnohých ktoré nasledovali. Z kamarátstva vzniklo úprimne priateľstvo a blízky vzťah. A bol tam samozrejme aj sex.
Ak máte radi happy endy budete prevdepodobne sklamaní. Ale aj o tom je život.

Príbeh Igora a Paľa má svoje pokračovanie. Rozpoviem vám ho nabudúce.