"Len" kamarát

Čakala som ho na stanici so zmiešanými pocitmi. Tak dlho si píšeme, až to snáď nie je pravda, že sa konečne stretneme. Uvidím ho druhý krát vo svojom živote a moje srdce urobí malý kotrmelec. Je to tak zvláštne. Ach, keby toto môj Matej vedel, asi by ho roztrhlo od zúrivosti. Teraz však potrebujem zistiť, ako to celé vlastne je. Je to moja platonická láska, človek, ktorý má dokonale pozná, ktorý ma chápe a rozumie mi, aj keď je odo mňa ďaleko. Poznáme sa, no vlastne sa nepoznáme. Sme spolu, no vlastne spolu nie sme. Nesmelo sa na mňa usmeje, objíme ma a dá mi jemná pusu na líce. Jeho jemná brada ma zašteklí a ja sa zasmejem. Odchádzame na byt, kde si zloží veci a ideme von. Kúpime si víno a pomaly ho popíjame na lavičke blízko mojej bytovky. Rozprávame sa celý čas, o úplných blbostiach a vyhýbame sa jednej téme – my. Je pol siedmej, je čas ísť na koncert. Berieme víno so sebou a cestou ho dopíjame. Fľaša sa vyhodí tesne pred barom a už v nálade prichádzame na koncert. Tam nás už čaká moja spolužiačka s frajerom. Ideme k baru niečo vypiť.

„Štyri krát vodku s pomarančovým džúsom,“ zakričí na barmanku a o chvíľu to už lejeme do seba. Strasie ma, už teraz viem, že miešať víno s vodkou nebol dobrý nápad, no zároveň viem, že toto nebol posledný pohárik. Ani neviem ako, koncert je už v polovici a ja začínam mať poriadne otupené zmysli. Tancujeme, spievame, pijeme ďalej ako o život a večer vychádza presne podľa plánu. Zabávame sa naplno, presne tak, ako sme to chceli.
„Čauko kočka, môžem ťa pozvať na pohárik?“ ozve sa ku mne nejaký chlap, celkom pekný.
„Jasné, prečo nie,“ poviem a idem s ním k baru. Vidím, že Adam sa za nami pozerá, neznámeho prepichuje pohľadom.
„Som Peťo, mimochodom,“ podáva mi ruku a ja mu opätovne vravím svoje meno.
„Mia, teší ma.“ Barmanka nám prinesie našu objednávku a my to vypijeme. Začíname sa rozprávať a po chvíli odchádzam naspäť k svojim ľuďom. Ďalej sa zabávame, užívame si koncert, neriešime nič okolo seba. Zrazu sa však objaví Peťo a jemne ma ťahá za ruku smerom von. Nechápavo na neho hľadím a krútim hlavou, ukazujem mu, že nejdem nikam.
„Kočka no tak, poď so mnou von, chcem ti niečo ukázať,“ usmeje sa na mňa, žmurkne, chytí ma silnejšie za ruku a ťahá ma preč.
„Nie, ďakujem. Ostanem tu, pri kamošoch,“ zdvorilo odpovedám a snažím sa mu vytrhnúť. Jeho zovretie však silnie a on mi šepká do ucha, aby som la s ním von. Ľutujem, že po ruke nemám slzák, ktorým ma môj Matej vybavil a stále sa mu snažím vytrhnúť. Niečie ruky zrazu odsotia Peťa preč a na moju ruku doľahne uvoľnenie z jeho zovretia. Peťo sa zatacká, padá na zem a nado mnou sa skláňa Adam a pýta sa ma, či som v poriadku. V tom ho niekto ydrapí a on dostane päsťou do brady. Nechápavo hľadím na začínajúci sa súboj Adama a Peťa predo mnou. Jeden po druhom nadávajú, dávajú si päsťami všade možne a ja netuším, čo mám robiť. Celé toto divadielko ukončí SBS-kár a oboch ich ťahá vonku. Zdrapnem naše veci a utekám za nimi. Z diaľky počujem, ako ich oboch vyhadzuje, nemajú prístup naspäť. Adamovi krváca obočie, Peťo mu ho rozbil. To, ako vyzerá Peťo je však horšie, čo ma vo vnútri tak trochu teší. „Kriste Pane Adam, si v poriadku?“ dobehnem za ním a hneď mu utieram krv z tváre.
„To je v pohode, neboj sa. To bolo pre teba, princezná,“ žmurkne na mňa a ja zrazu nemám slov. Objímem ho a on vie, že to je moje nemé ďakujem.
„My sme ešte neskončili ty idiot!“ počujem spoza seba výkrik a uvedomujem si, že SBS-kár je už preč a my traja sme von ostali sami. Otočím sa a ani nie na dva metre predo mnou stojí Peťo a rýchlo sa približuje s maximálne naštvaným výrazom v tvári. Napriahnem sa a moja päsť pristane na jeho sánke. Niečo zapraská, v tom momente neviem, či moja ruka, alebo jeho sánka. Udivene sa na mňa pozerá, vypľuje na zem sliny zmiešané s krvou a napriahne sa.
„Ty kurva jedna!“ počujem a čakám na jeho úder. Nestihne to, zozadu ho už drží pod krkom spolužiačkin frajer, o hlavu vyšší než on a ťahá ho preč. Zhodí ho na zem, niečo mu hovorí a Peťo sa pomaly plazí preč. Tak nejako stále nechápem, čo sa deje, pri mne už stojí vyplašená spolužiačka a niečo sa ma pýta. Nevnímam ju, tupo hľadím pred seba.
„Poďme preč,“ hovorím pomaly a potichu, „hneď.“
„Prepáč mi, že sa to takto pokazilo, chcela som mať s tebou príjemný večer, ale...“
„To je v poriadku princezná, netráp sa tým. Spravil som to pre teba. Som tu, keď ma potrebuješ. Teraz vieš, že to je doslovné.“
„Viem to a preto ťa ľúbim.“ „Aj ja ťa ľúbim. Vždy som ťa ľúbil.“

Sedíme vedľa seba už dobrú hodinu, ticho, nehybne, takmer ani nedýchame. Hodinky ukazujú štvrť na štyri a my sme sa na seba od našich posledných slov ani nepozreli. Bojíme sa toho. Nie je to správne. Cítim jeho ruku na svojej tvári. Jemne mi ju otočí k sebe a zadíva sa mi do očí. Zhlboka sa nadýchne, vydýchne, skloní zrak a mrmle si niečo sám pre seba.
„Prepáč mi,“ povie mi a pobozká ma. Nebránim sa, vedela som, že to príde. Niečo vo mne kričí nie, nerob to, nie je to správne. No ja však prestávam počúvať svoj vnútorný hlas. Nezvaný hosť v mojej hlave je môj najlepší kamoš, neschovávam sa pred ním nikam, zvykla som si naňho. Neverím, že mi chce zle, necítim z neho faloš...
„Ja...nechcem to spraviť ale...vlastne chcem ale...nie je to správne...ale v podstate to správne je lenže...ach Mia!“ oprieme sa o seba čelami a ja prichádzam na to, že prichádza to, čo som vlastne vedela už od začiatku. Opäť ma pobozká, lenže teraz nie tak jemne ako prvý krát. Cítim jeho vášeň, iskrenie medzi nami, tajnú nesplnenú túžbu. Jemne ma oprie o gauč a začne mi rozopínať košeľu, ktorú mám na sebe. Bozkáva ma na krku, pomaly prechádza ku kľúčnej kosti a ja jemne zavzdychám. Odtlačím ho od seba, dám mu dole tričko a on zo mňa strhne košeľu. Pritiahne si ma k sebe, rozopína mi podprsenku a odhadzuje ju preč. Vezme moje prsia do rúk, jemne sa s nimi hrá a popri tom ma znova bozkáva na krku. Moje ruky skĺznu k jeho nohaviciam, rozopínam mu ich a on si ich rýchlo vyzlečie. Hodí ma na gauč a dá mi dole legíny. „Ach Bože, odpusť mi. Si tak strašne krásna...“ hneď ako to dopovie si dá dole trenky, mne moje čipkované nohavičky a chytí ma do náruče. Prenesie ma na posteľ, zahľadí sa na mňa, povzdychne si a blíži sa ku mne. Roztiahne mi nohy a jazykom ma začne skúmať. Vzdychám čoraz viac a viac, chcem ho cítiť v sebe. Zrazu prestane, nakloní sa nado mňa a pobozká ma. Ochutnám samú seba a jeho to vzruší ešte viac. Jazykom sa vracia naspäť k môjmu lonu, tentoraz pridáva aj prsty. Vie, že ho chcem cítiť v sebe, no hrá sa so mnou. Čaká na ten správny okamih. „Navždy budeš moja princezná,“ sú posledné slová, ktoré si pamätám.

Čo sa so mnou včera dialo? Otváram očí, musí byť minimálne jedna poobede. V hlave mám prievan, v ústach horkú chuť. Otočím sa a vedľa mňa leží on. Nebol to iba sen, to nežné a zároveň divoké milovanie s ním je realitou. Sme blázni, čo všetko sme spravili. Toto bola obrovská chyba, avšak nedalo sa to už zachrániť. Čo bude ďalej netuším. Nepremýšľam nad tým, aj tak to už nezmením, ale neľutujem nič, čo sa stalo. Takto to byť proste malo. Následky budem riešiť neskôr. Pomaly vstanem, nechám ho ešte spať a idem do kuchyne.
„Dobré ránko, princezná,“ rozospatý a nahý stojí oproti mne a opiera sa o stenu.
„Dobré ránko,“ usmejem sa a podávam mu kávu. Na sebe mám jeho tričko. Iba jeho tričko. Usmeje sa na mňa, odpije si z kávy, položí ju na stôl a zoberie ma do náruče. Opäť ma odnesie do postele, pobozká ma, vyzlečie mi jeho tričko a zahľadí sa na mňa.
„Nič neľutujem, princezná.“ „Všetko je tak, ako má byť.“ S úsmevom mi roztiahne nohy, žmurkne na mňa a ...