Krásna, sexy a vydatá

Nie som veľmi spisovateľ, no napadlo mi že sa s vami podelím o môj zážitok :D
Mal som dvadsaťdva. Bol som vo fáze života, keď ma viac než len rovesníčky začali zaujímať ženy. Nie dievčatá, čo hľadajú pozornosť, ale ženy, ktoré už niečo zažili. Tie, ktoré vedia, čo robia, a aj prečo to robia.
Bola to len obyčajná zoznamka kde si môžu ľudia písať a meniť fotky. A medzi tými všetkými obrázkami a profilmi som ju zbadal. Čiernovláska. Dlhé vlasy, krásna tvár s tými veľkými očami, čo človeka pritiahnu skôr, než stihne pochopiť prečo. Mala fotku v zrkadle — decentná, ale presne tá, ktorá ti ostane v hlave aj po vypnutí mobilu.

Mala telo ženy, nie dievčaťa. Boky, stehná, výstrih, ktorý neprovokoval, ale pútal. A ten pohľad... niečo v ňom vravelo, že za tou fotkou je viac, než by sa mohlo zdať.

Neodolal som. Napísal som jej. Nie nič hlúpe. Len úprimne: že ma zaujala, že sa mi páči a chcal by som ju spoznať.

Čakal som. Minúty. Hodiny. Až večer prišla odpoveď:
„Ďakujem, to sa často nestáva... že to niekto napíše takto slušne.“

A od tej chvíle sme písali. Veľa. Hneď sme si sadli. Hovorili sme o tom, čo nás baví, čo nás rozčuľuje. Smiali sme sa. Bolo to... jednoduché. Prirodzené. Písali sme si až do noci, a keď už som skoro zaspával s mobilom v ruke, prišla správa:
„Inak... neviem, či ti mám povedať. Som vydatá.“

Na sekundu som zmrzol. Ale namiesto sklamania som cítil niečo iné. Zvedavosť. Vzrušenie. Tá predstava... že je zadaná, ale napriek tomu si so mnou píše. A odpovedá rýchlo. A vtipne. A hlboko.

Odpísal som:
„Vieš čo? Nevadí mi to. Som rád, že si mi to povedala. Ale nemyslím si, že by som prestal chcieť ťa spoznávať.“

Zasmiala sa v správe. A písali sme ďalej.

Sem-tam mi poslala fotku. Nie veľmi odvážnu. Ale vždy takú, že som si ju potom prehrával v hlave. Kúsok ramena. Vlasy rozpustené. Jemný úsmev. Občas výstrih — presne na hranici fantázie a reality. Vedela, ako to robiť. A možno si to ani neuvedomovala.

Až raz, po jednom dlhom rozhovore o živote a o tom, ako sa niekedy cíti stratená aj medzi vlastnými štyrmi stenami, som napísal:
„Nechceš ísť niekedy na kávu? Len tak. Bez tlakov.“

Prekvapivo súhlasila.

Stretli sme sa v malej kaviarni v centre. Prišla presne načas. V reále bola ešte krajšia. Nesmelo sa usmiala a sadla si oproti. Dlho sme sa rozprávali. Bola očarujúca. Zraniteľná, silná, ženská.

Keď sme sa rozlúčili, šli sme vedľa seba pomaly k jej autu. Zastavili sme sa, chvíľu sa pozerali jeden na druhého.
Chcel som ju len objať... ale potom sa naše tváre priblížili. Len na sekundu. A potom sa naše pery spojili.

Bozk bol mäkký, nežný... ale rástol. Jej pery boli horúce, jej telo sa pritislo k môjmu, ruka mi spočinula na jej páse. Zacítil som, ako sa jej zrýchlil dych. Chcela to rovnako ako ja.

A potom sa odtiahla. Pohľad zrazu iný.
„Prepáč... nemala som... ja... som predsa vydatá.“
Rukou si uhladila vlasy, oči sa jej leskli výčitkami. Otočila sa, nastúpila do auta.

A ja som tam ostal stáť. Vzrušený. Zmätený. A ešte viac priťahovaný tou ženou, ktorá vo mne prebudila niečo, čo som predtým ani nepoznal..

Možno niekedy bude ešte pokračovanie:)