Tichý rituál

20.02.2026 · 134 Aufrufe NeonDevil

Budík zazvoní o šiestej a ja ho takmer okamžite vypnem, aby som ju nezobudil. V izbe je polotma, cez žalúzie presvitá tenký pás ranného svetla. Otočím k nej hlavu. Leží vedľa mňa nahá, prikrytá len napoly, perina jej siaha niekam k pásu.

Prebúdzam sa väčšinou skôr než ona a tak mám pár minút, ktoré patria len mne. Pozerám sa na ňu bez náhlenia, bez veľkých slov. Jednoducho vnímam, že tu je. Vlasy má rozhádzané po vankúši, jednu ruku pod hlavou, druhú položenú medzi nami. Dýcha pomaly a rovnomerne.

Je zvláštne, ako sa dá na niekoho zvyknúť a pritom sa toho pohľadu nikdy neprejesť. Poznám každý detail jej tela, no aj tak ma každé ráno niečo zaujme - spôsob, akým sa jej plecia jemne dvíhajú s nádychom, línia chrbta, pokoj v jej tvári. Nie je upravená, nemá na sebe nič, čo by ju „vylepšovalo“. A práve to je na tom príťažlivé. Je prirodzená a uvoľnená.

Spomeniem si na noc, ktorú sme spolu strávili. Na blízkosť, na teplo jej pokožky, na to, ako sme sa k sebe tisli, keď sme zaspávali. Ráno je už pokojné, bez vášne a pohybu, ale tá blízkosť je stále prítomná. Stačí sa natiahnuť a dotknem sa jej.

Niekedy sa počas spánku pohne a perina sa zosunie nižšie. Vtedy si uvedomím, aké je to intímne - stáť na hranici medzi nocou a dňom a vidieť ju takto bezbrannú a pokojnú. Nie je to len o túžbe. Je to aj o dôvere. Spí vedľa mňa a vie, že je v bezpečí.

Ruka ma občas svrbí od nutkania pohladkať ju. Keď to urobím, je to len jemný dotyk po boku alebo po ramene. Zvyčajne sa len trochu zamračí, niečo potichu zamrmle a pritiahne sa bližšie. Vtedy sa usmejem. Ten polospánkový pohyb je úprimnejší než akékoľvek slová.

Sú rána, keď ju nechám úplne na pokoji. Len ležím a pozerám sa. V hlave mi už bežia povinnosti, stretnutia, maily, rozhodnutia. Svet za dverami bytu je rýchly a náročný. Toto je posledná pokojná chvíľa predtým, než sa doň ponorím.

Uvedomujem si, že pohľad na jej nahé telo pre mňa nie je len fyzická záležitosť. Je to pripomienka toho, že niekam patrím. Že sa mám večer kam vrátiť. Že niekto zaspáva a prebúdza sa vedľa mňa.

Pozriem na hodiny a viem, že už musím vstať. Opatrne sa nadvihnem, aby som ju nezobudil. Ešte raz sa na ňu zadívam, akoby som si chcel ten obraz uložiť do pamäti.

Nakloním sa a dám jej krátky bozk na plece.

„Idem do práce“, zašepkám, aj keď viem, že ma sotva vníma.

Jemne sa pohne, na chvíľu otvorí oči a nejasne sa usmeje. Potom sa otočí na druhý bok a znovu zaspí. Ja sa postavím z postele s pocitom, že som si so sebou zobral niečo dôležité - obraz rána, ktorý mi bude pripomínať, prečo sa večer ponáhľam domov.

A viem, že zajtra sa ten tichý rituál zopakuje.

Ähnliche Geschichten