1. Kapitola - ONA

Ráno u nej nikdy nezačínalo rýchlo.

Skôr sa rozlievalo — ako teplo vo vode, v ktorej ležala. Oči privreté, myšlienky pomalé. Svet za dverami existoval… ale ešte nedostal priestor.
Bola zvyknutá mať všetko pod kontrolou.
Firmu. Ľudí. Samú seba. Tak sebeistá a pri tom tak zraniteľná.

Jediná cesta k istote, že je živá, bola ona sama.

Jej prsty sa v bublinkách šampónu pohybovali pomaly, takmer neprítomne. Jemne sa pri tom dotkla svojej bradavky a následne sa jej stratila v zovretí medzi dvoma prstami.
Pod tou dokonalou, uhladenou verziou seba samej je stále niečo živé. Hladné.

Vydýchla. Ticho. Krátko.
Nestačilo to.
Nikdy to nestačilo úplne.
Otvorila oči.

Zrkadlo už ukazovalo niekoho iného.
Vlasy uhladené, pohľad ostrý, pery presne tak, ako mali byť. Žiadne stopy po slabosti. Po potrebe.
Len ona. Verzia, ktorú svet rešpektoval.

Klopkanie podpätkov sa nieslo chodbou jej malej IT firmy a plynule nadväzovalo na rytmus, ktorý si nastavila dávno a ktorý všetkým pracujúcim dával signál, že je v budove.

„Výberové konanie na stážistu,“ pripomenula asistentka.
Len prikývla.

Ďalší muž. Ďalší príbeh, ktorý ju absolútne nebude zaujímať.

Sadla si. Papier v ruke. Dvere za ňou.
„Ďalej.“
Otvorili sa.
Najprv ticho.
Potom on.

Mladší, než čakala. Uvoľnený, ale nie neistý. Pohľad, ktorý sa nezastavil na jej tvári… ale akoby šiel hlbšie.
Niečo v nej sa stiahlo.
Alebo naopak — uvoľnilo.
Na sekundu stratila tempo. Len nepatrne. Nepostrehnuteľne pre kohokoľvek iného.
Pre ňu nie.

„Dobrý deň,“ povedal.
A ten hlas… zvláštne zapadol do priestoru, ktorý mala doteraz dokonale pod kontrolou.
Zložila papier.
Prvýkrát bez záujmu… a zároveň s ním.

A v tej tenkej hranici medzi tým si uvedomila, že tento deň sa práve zlomil.