Na brehu rieky

Na druhom brehu vidieť s rysavými vlasmi devu.

Jeho nárek ju nad hladinou vyzýva a jej svedomie sa ozýva.

Vo vzduchu počuť vábenie, ani jeden z nich však nedokáže povedať nie.

On z vody povstal a do pomykova ju dostal.

Ja v diaľke vidím ich telá stáť a vášni sa poddávať.

Ona prstom na neho zamávala a povolenie vyjsť z vody mu tak dala.

Kráčal hrdo k nej, nedokáže už byť viac bez nej.

Zastal tesne v jej blízkosti, má však ešte v sebe trochu hrdosti.

Hrdosť však rýchlo pominula, keď sa mu svojim telom na hruď privinula.

Silno ju chytil za pás, v tom prebudil sa v ňom vnútorný hlas.

Prudko ju od seba odstrčil a jej sa smútok v tvári zračil.

„Si len žena ohnivá, ale mňa zaslúži si viac iná. Ty sa len so mnou hráš a moju myseľ vždy opantáš!“ - kričal na ňu svojim ráznym hlasom, no ona však stále žiarila svojim jasom.

Svoj vábivý pohľad na neho uprela a v ňom znova túžbu prebudila.

Natiahla k nemu svoju dlaň a uprene sa dívala naň.

Svoju dlaň do jej dlane položil, vtedy jej masku z tváre zložil.

Stála pred ním úplne nahá, no jej myseľ bola stále po hrách dravá.

Varovný prst však pred ňu dvihol a náznak nehy sa v jej očiach mihol.

„Prilož dlaň na moju hruď, cítiš akú mám práve na Teba chuť?“- vyslovili nahlas jej pery, už neboli pred nimi pomyselné steny.

Bruškom prsta obkreslil jej pery, ktoré by tie jeho bozkávať chceli.

„Milujem, keď tvoja myseľ patrí iba mne a v diaľke počuť moje zvádzanie.“ - znova do ticha šepkala a očami ho prosila.

„Aké tajomstvá v sebe skrývaš, keď k inému si v noci líhaš?“- zvýšil na ňu mladík hlas.

„Ste pán noci, máte ma vo svojej moci.“- smutne deva riekla a rúcho si z tela vyzliekla.

„Moja hruď sa prudko zdvíha, keď v mysli mam svoje telo, ako si k tomu Tvojmu líha.“- vyslovil mladík jedným dychom a jej ucho poctil slabým vzdychom.

„Milujem, keď tvoja myseľ patrí iba mne a v diaľke počuť moje zvádzanie.“- prebudil sa v deve vášnivý hnev a v diaľke bolo počuť šelmin rev.

„Nostalgia rozryla mi dušu, vnútro kričí, srdce planie, dajte mi Vašu dušu, môj pane.“- prosila deva svojho pána, už prestala byť dáma.

„Keď Vaše seme ochutnať chcem, takto jazyk nastaviť smiem? Nestrieľajte z Vašej kuse, viac do inej duše. Pokľaknem pred vás teraz hneď a Vaše seme na tvár dajte mi a nechcite ho späť.“- vyslovila a pokľakla na kolená, už je jeho jediná.

Takto končia noci plné vášne keď ich telá v jedno splynuli a všetko bolo tak krásne.
On miloval sa s ňou, kým posledná hviezda na nebi nezhasla a ona pod jeho rukami túžbou sa triasla.

Takto končia moje básne plné vášne, a keď odbije v diaľke posledný zvonec, nastane tomuto príbehu koniec.

V okamihu, keď sa vášni oddávam, na záver dodávam: „Je čo chytiť, je čo stískať, je čo na sebe cítiť. Tú vášeň a chuť silnej ženy, čo sa na osudovosť ihneď zmení.“