Janina prvá lekcia

Zazvonil zvonček, schádzam po schodišti a otváram vchodové dvere, pred ktorými stojí nízka bacuľatá blondínka v okuliaroch. Dobrý deň, tíško zašteboce. Dobrý aj tebe, odpovedám na pozdrav a pohybom ruky jej naznačujem , aby vstúpila. Je pravda, že takto som si ju nepredstavoval. Vedel som o nej mnoho, písala mi o sebe každý deň skoro mesiac. Vedel som o jej fantáziách, o tom čo chce zažiť a mala jasnú predstavu, čo chce prežiť dnes. V mailoch venovala mnoho času podrobným opisom svojich predstáv. Dnes došla ku mne z jasným cieľom, dostať výprask, aký ešte nezažila a po akom vždy túžila. Od detstva si predstavovala, ako jej otec trstenicou zošľahá holý zadok. Bola oblečená v elegantnom tmavomodrom kostýmčeku, na nohách mala lodičky na nízkom opätku a v ruke držala diplomatku tej istej farby. Celá zladená do tmavo modra. A podľa opisu jej fantázii som vedel , že za pár dní bude mať v tejto farbe aj zadok. Zahľadel som sa jej uprene do očí a spýtal som sa jej či si to náhodou nechce rozmyslieť. „ Nie pane, ináč by som nedošla. Túžim od vás dostať poriadny výprask. A mám jednu prosbu, neprestávajte ani keby som vás akokoľvek prosila a nariekala.“ A to ťa mám akože do kedy mlátiť? spýtal som sa prekvapene. „ Až pokiaľ nezakričím – ďakujem pane,“ odpovedala a pozerala sa mi priamo do očí. „Tak keď povieš ďakujem pane, mám to brať ako stopku?“ spýtal som sa. „Áno pane,“ odpovedala. „Dobre, tak sme dohodnutý. Nech sa páči vstúpiť do krajiny, kde sa plnia sny,“ ukázal som jej na schodište. Vycupkala hore schodmi a ostala stáť v hale podkrovia. „Nech sa páči odlož si,“ vyzval som ju. Diplomatku položila na kreslo a začala si rozopínať gombíky saka, ktoré si následne vyzliekla a prevesila cez operadlo kresla. Nasledovala sukňa a nohavičky. Ostala stáť len v bielej blúzke s tmavomodrou viazankou okolo krku. „A čo blúzka?“ spýtal som sa. Sčervenela v tvári a následne si zobliekla aj blúzku. Z jej mailov som vedel, že trpí komplexom zo svojich malých pŕs, ale nenapísala mi, že podobný komplex má aj zo svojho veľkého bruška a slaninky. Ostala stáť len v podprsenke, ktorú som jej ponechal. „Vyber si,“ ukázal som smerom na vešiak s trstenicami. Prešla k vešiaku, ohmatala asi päť trsteníc, jednu zvesila a bez slova mi ju podala. Bez vyzvania prešla k stolu cez ktorý sa prehla a rukami sa chytila krajov stolovej dosky. Vyhrnul som si rukáv a následne rozcvičil zápästie. Jana pokorne ležala na stole a čakala na vytúžený výprask. „Pane smiem sa vás niečo spýtať?“ tíško prehovorila. „Samozrejme,“ odvetil som. „Môžem kričať? Nebude vám to vadiť?“ spýtala sa tíško. „ Nie nebude, tu môžeš revať koľko chceš. Až do za chrípnutia,“ odpovedal som chystajúc sa na prvú ranu. Trstenica za svišťala vzduchom a dopadla na Janin vyšpúlený zadok prvá rana. Ani s ňou nehlo, len tíško prehovorila „raz“, ďalšia „dva, tri, štyr......“ po osemnástej rane Jana po prvý krát so sebou šklbla a zasyčala. „ Devätnásť ssss, dvadsať úúúú, dvadsať jedna aúúú“ a začala prestupovať z nohy na nohu. Pri tridsiatej druhej rane pridala mrskanie zadkom a vyhadzovanie nohami, ako kobylka, ale naďalej sa držala statočne. Prstami rúk pevne zvierala stolovú dosku a počítala rany. „Päťdesiat šesť“ v hlase som začul za vzlykanie a zbadal som, že z jej oči vyrazili prvé slzy. Pri šesťdesiatej rane už usedavo plakala, mrskala celým telom a z nosa jej začal visieť sopeľ a z úst sliny. Zvoľnil som intenzitu rán, aby sa troška ukludnila, na čo na mňa otočila svoju zagebrenú uplakanú tvár, s roztečenými šminkami okolo očí, vyčítavo sa na mňa zahľadela. „Neprestávajte prosím, pritlačte prosím.“ Ja som mal pocit, že to nevydrží a ona si pýtala pridať. Opäť som nasadil predchádzajúcu intenzitu. Pri šesťdesiatej rane už revala ako pavián, ale napriek tomu stále poctivo počítala rany. Jej zadok už dávno prestal byť pokrytý purpurovými pruhmi, ale začal tvoriť jeden veľký purpurový celok, bez jedného bledého miesta. „Stotridsaťdva aúúúúú úúú aúúú“ jej telo sa triaslo, zmietalo sa ako v kŕčoch a po vnútornej strane stehien, jej začal stekať pramienok moču. „Stotridsať sesť, ďakujem úúúú, ďakujem panééééé aúúúúú, úúúúúú ďakujeeeeem paneeeee,“ revala ako zmyslov zbavená. Pridal som ešte jednu záverečnú ranu a pohladil som jej rozpálený zadok. Hruďou naďalej ležala na stolovej doske, rukami pustila okraj stola a prešla si nimi na červený horúci zadok, ktorý si začala silno intenzívne masírovať, pričom neustále plakala a dookola opakoval, „ďakujem pane, ďakujem pane......“ Asi po desiatich minútach sa začala dvíhať zo stola. Vstala pričom si stále trela lícnice zadku. „Ďakujem pane. Smiem sa ísť umyť?“ samozrejme ukázal som jej cestu do kúpeľne a zo skrinky podal čistú osušku. Uvaril som kávu, položil ju na stôl v hale ktorý ešte pred pár minútami slúžil ako súčasť tortúry a čakal som na Janu. Prišla si do haly pre veci a opäť sa vrátila do kúpeľne. Za malú chvíľu sa vrátila oblečená a opäť vkusne nalíčená. Len podľa bielok očí bolo badať, že pred malou chvíľou plakala. Nech sa páči, sadni si a daj si kávu. Jana si sadla načo inštinktívne vyskočila, preto že pocítila bolesť na zošľahanom zadku. „Prepáč, ale radšej postojím usmiala sa. Môžem ti opätovne tykať pravda, keď už mám po lekcii?“ Samozrejme Janka. Odpovedal som. Keď vypila kávu pozrela na hodinky. „ Musím už ísť a mám pred sebou ešte kus cesty. A to som zvedavá, ako si sadnem za volant,“ usmiala sa. „Ako sa ti to páčilo Janka?“ spýtal som sa zvedavo. „Bolo to perfektné, presne také ako v mojich predstavách. Ak by ti to nevadilo môžem ešte dôjsť?“ Spýtala sa a uprene mi hľadela do očí. „Jasné, kedykoľvek.“ Odpovedal som. Odprevadil som ju dole schodmi k vchodovým dverám. Kráčala smiešne, ale v tvári nenaznačila štipku bolesti. Keď sme stáli medzi dvermi otvorila diplomatku, vybrala z nej kávu a podala mi ju zo slovami, „to je pre teba. Ďakujem Ti veľmi pekne pane. Bol si perfektný, teším sa kedy budem môcť opäť dôjsť. Moje pocity ti opíšem v maily. Ahoj.“ Postavila sa na špičky a dala mi na rozlúčku pusu. Pozeral som sa, ako naširoko ale popritom hrdo kráča k svojmu autu.