Snažím sa Ťa opísať. Premýšľam nad poviedkou v ktorej sa možno nájdeš - možno sa v nej nájde aj viac mužov, ale ty by si mal ten náznak pochopiť až to budeš čítať. Prišiel si keď som to už chcela vzdať. Keď som si šla povedať "Ja to môžem kašľať!" A zrazu, jedno ráno…

Trvalo to týždne... možno mesiace, kto vie kde to začalo. Kedy prišla tá jemná iskra ktorá ju donútila zdvihnúť zrak a zbadať jeho pohľad. Úprimne, boli dni kedy sa obávala cesty domov týmto autobusom. Jeho oči mierili viac na ňu a nie na cestu čo mal pred sebou. Možno…

Nemalo to byť láskou, len hravou nocou v tme, len pár správ plných iskier, čo rozbúšili ma nevinne. Veď ani ty, ani ja sme už nehľadali sen, čo príde raz za život a ukáže ti svet. Na mieste, kde sa túžby schádzajú bez mien, kde rána bývajú krátke a city iba tieň, si…

Písal jej už celé týždne. Raz za čas sa na obrazovke objavila nová správa. Niekedy vtipná, inokedy obyčajné ahoj. Ona ich čítala, ale neodpovedala - proste bola taká. Nie že by ju nezaujímal. Len nemala záujem o kohokoľvek či čokoľvek. Až jedno poobedie jej prišla…

Les bol tichý, len lístie pod nohami jemne šuchotalo pri každom kroku. Jeseň ho opäť zafarbila do teplých odtieňov — medená, zlatá, tmavočervená. Vzduch bol chladný, no zvláštne hustý, akoby v sebe niesol niečo nevypovedané. Kráčala pomaly... prsty zaborené do rukávov…