Naprogramovanie sa.

Nie, nie je potrebná kvalifikácia. Milovanie človek tiež nezabudne len preto, že aktuálne si nevie spomenúť, kedyže to bolo naposledy. Nie, naposledy snáď nie!, to znie priveľmi osudovo. Osudovo, ako ked sa niečo skončí tam, kde sa začalo. Nie, páni, nie v pííí.. v prirodzení, aj ked to zas nie je tak závratne zriedkavá predstava.

Som sa odtrhla od myšlienky.

Človek, ak zostane akosi opustený, začne opúšťať aj sám seba. Odôvodňuje si to tým, že ide s prúdom. Nemá silu si to splývanie užívať, veď to nie je najkrajšie obdobie života. Ovšem, prihodí sa často, a z tých, ktorí tu sme, len nepatrné množstvo nezažilo stratu, zradu, opustenosť, osamenie.

Von z toho sa dá, ako vždy, celkom inak, než by sme predpokladali. Zo sr.čiek sa nedostaneme, ak budeme prehlasovať, ako ich nenávidíme. Že nijakého čur.ka už v živote nepustíme ani na tri metre , a aj to len preto, aby sme ho trafili , ked budeme hádzať , nie rodidlami, ale zlostnými replikami typu: ... no to vie každá, kam by ho poslala.

Osud je zlomyseľný.

Preto, ak si tie sr.čky začneme užívať, hovoriť, ako si lebedíme, ba, ako to milujeme, ako veľmi sa tešíme zo všetkých výhod (napríklad, že ked som na dne, nižšie to už nejde, ked je to posr.né, horšie to už nebude, ak ráno zhltnem žabu, celý deň sa mi nič horšieho nestane), stane sa to čo vždy.

Život nám zoberie, čo máme radi.

Tak s úsmevom do letných dní.