Blbí vtáci,

netušia, že ich môže kdejaká micka schlamstnúť, len tak zamľaská. Stratia otražitosť, nechajú sa uloviť. Lebo inak, samozrejme, ide o to, kto koho dostane. Micka večeru.
Už by aj mohol byť koniec blogu). My, ktorí chodíme pešo, prevažne volíme rovnakú, najkratšiu trasu k cieľu /a potom to praktikujeme v živote, nijaké obiehanie dvorku/, vieme, čo nás v ktorom úseku čaká. Milujem tie drobné zastavenia. Najprv je to chalúpka s mačičkami v oknách. Môžem tipovať, ktoré si vybojovali miesto na parapetke. Majú ich tam pol tucta, všetky naraz si užívať nemôžu. Potom výrobňa perníkov, hoci je leto, cítim vôňu decembra. Teplú, prítulnú, mäkkú a sladkú. Úsmev zostáva aj pri omamnej vôni rozkvitnutej lipy. To vám je oblak, v ktorom by ste pokojne zostali do večera. Po ďalších metroch sa strieda vôňa pokosenej trávy s raňajkovými inšpiráciami, najčastejšie je to praženička na cibuľke. Ľahké závany cestou.

Dnes v tej horúčave bolo mesto vyľudnené. Vône ale zostali. aj tí vtáci, ktorí drzo provokujú a chcú sa dať zožrať...