Izba bola ponorená do polotmy, osvetlená len červenými odleskami sviečok, ktoré sa odrážali na hladkom povrchu latexu. Vzduch bol ťažký od vône kože a sladkej nervozity. Na stole pri stene ležali starostlivo pripravené pomôcky – biče, putá, masky a niekoľko neznámych predmetov, ktorých účel sa dal len tušiť.
Ona stála uprostred miestnosti, oblečená v priliehavom latexovom korzete, ktorý zvýrazňoval každý oblúk jej tela. Ruky mala zviazané za chrbtom, putá z chladného kovu sa zarezávali do kože a každé pohnutie jej pripomenulo, že už nemá kontrolu.
On pomaly obišiel okolo nej, jeho pohľad prechádzal po jej postave ako ostrá čepeľ. Každý krok znásoboval jej napätie, túžbu i strach. „Chceš to drsné?“ zašepkal jej pri uchu a jeho hlas bol mäkký, no zároveň neúprosne tvrdý.
Nedostala možnosť odpovedať. Vzduchom praskol zvuk biča, ktorý spočiatku dopadol tesne vedľa jej tela – len na zastrašenie. Zasmial sa, keď sa strhla, a jemne jej prstami prešiel po krku. „Ešte len začíname,“ dodal.
Latex sa pod jeho dotykmi zahrieval, jej pokožka pulzovala túžbou. S každým ďalším švihom biča cítila, ako sa hranica medzi bolesťou a rozkošou stráca. Jej dych bol zrýchlený, oči zakryté maskou jej brali orientáciu – nevedela, kedy príde ďalší dotyk, ďalší úder, ďalšia skúška.
„Si moja,“ prehovoril, keď ju prinútil kľaknúť. Zvuk kovových reťazí znel ako hudba v pozadí. Potom jej hlavu pevne chytil do dlaní a prinútil ju, aby vnímala každý príkaz, každý náznak jeho vôle.
Napätie rástlo. Všetko sa prelínalo – vôňa latexu, ostrý švih biča, chlad kovu, jeho drsný hlas a jej zrýchlené vzdychy. Neexistoval čas, len okamihy, ktoré sa v nej vrývali hlboko, a s každým úderom, každým dotykom bola viac ochotná poddať sa.
Keď sa jej telo konečne uvoľnilo, keď prestala bojovať a prijala jeho pravidlá, cítila, ako ju naplnilo surové vzrušenie. Nebola už len ženou – stala sa jeho fantáziou, jeho hrou, jeho tieňom rozkoše.
